Dnes som chcela ísťautobusom domov. Veľmi pršalo. Autobus už stál na zastávke, tak som sa rozbehla,bol však ďaleko, už zatvoril dvere a ja som si myslela, že odíde. Ale onzrazu otvoril dvere a zobral ma. Neviem, koľko by som čakala na tejzastávke, keby odišiel, možno dlho, možno len chvíľu. Ale čo ma na tom najviacpotešilo je fakt, že on nemusel a počkal ma. Neviem, čo ho k tomuviedlo, ale zdržalo ho to asi 20 sekúnd a ja som mala dobrý pocit. Vždymám dobrý pocit, keď ľudia spravia niečo len tak, bez toho, aby za to niečomali.
Je to akos predavačmi. Prikázaný úsmev na tvári predavačov hlavne v západnýchkrajinách sa nám zdá pokrytecký. Niekedy to však padne dobre, keď sa predavačkana mňa usmeje, zaželá pekný večer. Som rada, že tento trend prichádza ajk nám. Je jasné, že tie potraviny niekde kúpiť musím a jesť musí tiežkaždý, ale mne sa lepšie nakupuje, ak sa niekto usmieva a vtipkuje, akokeď zazerá a frfle.
Niekedy sa cítim hlúpo,keď sa snažím prihovoriť človeku, s ktorým som sa stretla v nejakejsituácii. Mne sa to zdá byť normálne. Nejde o žiaden dlhý rozhovor. Ibapár slov, ktoré môžu spríjemniť chvíle čakania alebo uľahčiť podobný osud.Možno to niekoho poteší, hlavne starších ľudí. Hlasivky niečo predsa vydržia.A niekedy dobre padne aj rozptýlenie pri bežnom stereotype. Každá chvíľaje tu len raz a je len na nás, ako ju prežijeme, či s úsmevoma dobrou náladou alebo mrzuto a nahnevane. Ako oči huskyho, každémôže mať inú farbu. Oko každého z nás vidí inak.
Veď mi nemusíteodpovedať, keď sa náhodne stretneme. Ja to pochopím.
Celkom ma všakzaujíma, čo si o tom myslíte.
