Ak ste niekedy mali psa, pochopíte, o čom píšem. Vlastne sa hanbím za to, že ja taká neviem byť. Nie že by som sa nesnažila, ale niekedy som neoprávnene zlá na najbližších. Neviem, či je to tak u každého, ale ja som najhoršia k tým najbližším.
Preto obdivujem môjho psa. A veľa iným psov. Určite by sme predišli mnohým konfliktom, keby sme tak impulzívne nereagovali, alebo mali v sebe viac pokory. Z úplnej maličkosti viem urobiť tragédiu, vlastne úplne zbytočne. Mohla by som vyučovať, ako z ničoho spraviť veľkú vec (škoda, že to neviem aj s peniazmi tak). Potom ma to mrzí a chodím so sklopenými ušami a snažím sa chybu napraviť. Stačilo by však tak málo. Iba trošku potlačiť svoju ješitnosť a o čo by bol ten svet krajší. Vyventilovať sa dá aj inak a pritom nemusím nikomu ublížiť.
Aspoň si to uvedomujem, možno aj kvôli Tinke. Pozrite, ako čaká na keksík.:)
