Na stole v práci na vyhradenom mieste stojí vždy pripravený balzam napery. Raz šmátram po ňom a on nikde. Snáď sa nestala nejaká krádež. Určitejeden z tých zlodejov, čo chodí po kanceláriách a berie kade-tadebalzamy. Pozorne prehliadnem okolie vyhradeného miesta, či niekam nespadol, čisa neskotúľal, či niekde pritlačený spismi nekňučí. Hnevám sa sama na seba, akomi mohlo niečo také ujsť, čo budem teraz robiť, chvíľka nepozornosti a balzamje preč. Znovu prehliadnem celý stôl, pod stolom, každú škáročku. Ale stáleneúspešne.
Lúčim sa s myšlienkou, že ešte niekedy sa s balzamom uvidíme, žebudem cítiť tú jeho neodolateľnú vôňu, moje pery už nikdy nebudú také hebké a lesklé.Zrazu ostalo na stole také prázdno.
Cestou z práce sa vlečiem a myslím na tragédiu, ktorá sa stala. Vtom v kabelkezbadám niečo, čo sa podobá na môj balzam. Je to naozaj on!!! Už mu nestačilo,že je so mnou 8 hodín denne v práci, chcel sa ísť pozrieť, kde bývam a zažiťniečo nové. Po tej prázdnote, ktorá po jeho zmiznutí nastala v práci somzistila, aký mám k nemu vzťah. Jeho prítomnosť som brala ako samozrejmosť.
Na druhý deň som balzam slávnostne vystavila na jeho vyhradené miesto a sľúbila,že ho niekedy zoberiem von, možno aj najbližší víkend:).
