Išli sme s Tinkou na výlet. Zobrala som bicykel a vodítko. To by ste mali vidieť, ako poslušne sedí a čaká, kým jej dám obojok, lebo vie, že niekam ideme. Išli sme do lesa. Vyštverali sme sa na kopec, teda ja som sa štverala, Tinka si veselo vykračovala vpredu a ešte sa obzerala za mnou, že čo sa tak vlečiem.
Konečne sme na vrchu, sú tu aj chatky. Pri jednej z nich pobehujú dva veľké psy. Len tak, bez nikoho. Pri pohľade na ne ma zamrazilo, pretože sa približovali k nám a vrčali. Keby som bola sama, tak rýchlo nenápadne zdrhnem. Lenže s Tinkou to bolo ťažšie. Veď ony išli práve za ňou. Tak sme tam stáli a čakali, čo sa bude diať. Ja som stále dúfala, že kým budú psy pri nás, objavia sa majitelia. Ale nikde nikoho.
Psy boli už úplne blízko, začali sa najprv oňuchávať a potom sa začali biť. Ja som tam len stála s vodítkom, na ktorom mám psa a predstavovala som si, ako mi zostane v rukách len vodítko a Tinka bude rozhryzená. Vtedy som sa rozhodla zakročiť. Z celej sily, ako bláznivá som kričala po tých psoch a ťahala som Tinku preč. Psy sa našťastie trochu báli, tak prestali. Stáli asi 3 metre od nás, ale nechystali sa odísť. Rýchlo som obzrela Tinku a všimla som si len rany na krku, nohách a trochu krvi. Tvárila sa statočne.
Začala som rozmýšľať, ako sa dostaneme domov. Pomaly som sa snažila ťahať Tinku preč a cúvala som od nich preč. Vždy, keď som zbadala, že sa približujú, som znovu začala kričať. Tak to pokračovalo, až kým sme neboli v dostatočnej vzdialenosti na to, aby si nás prestali všímať a nechali nás odísť. Verte mi, skoro som si nakakala do gatí. A Tinka asi tiež (s tým rozdielom, že ona nemá gate).
Keď som prišla domov, rozhodla som sa s tým niečo spraviť. Išla som na políciu oznámiť, čo sa mi stalo. Oni sa ma vypytovali, ako to celé bolo. Potom prišla otázka, či mala Tinka košík. Povedala som pravdu, že nie. Nedávam jej košík, keď ju mám na vodítku, nikomu neublíži.
Ale to som nemala hovoriť. Policajti mi povedali, že môj pes nemal košík a že ja som spravila chybu. Ja som im povedala, že keby ten košík nemala, zostalo by mi z nej len krvavé vodítko. Policajti si tvrdili svoje a že vraj nemôžu nič spraviť. Sľúbili mi, že sa tam pôjdu pozrieť, či sú tie psy pustené. Teraz tam už s Tinkou nepôjdem, ani keby som jej dala košík. Ona vyzdravela a ja som to predýchala. Ale čo keď niekto nebude mať také šťastie ako my. Môžu napadnúť bezbranné dieťa. "Ale s tým sa predsa nedá nič robiť!"
