Chvíle pred samovraždou

Ráno skočím pod električku (plánujem si svoj koniec). Nikto viac mi tu nebude rozkazovať. Nebudem sa musieť trápiť. Nič ma nebude bolieť. Konečne odídem z tohto škaredého a podlého sveta, už nikdy neuvidím tých odporných ľudí (prebieha mi v mysli). Na Račku, tam je veľká premávka, proste sa rozbehnem a potom nech sa deje, čo chce. Pre istotu sa poistím a predtým rýchlo zhltnem pár tabletiek. Tak! Aby som si bola istá.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (30)

 

Večer nemôžem zaspať. Stále myslím na ráno, rozmýšľam, čo si oblečiem. Myslím na mamu, ani som sa nerozlúčila. Možno si bude myslieť, že to bola nehoda, veď sa to každý deň stáva. Myslím na to, koľko úsilia, bolestí, odriekania som ju stála ja. Celých 22 rokov sa o mňa starala. Či sa jej chcelo, alebo nie. Nie, nie, nemôžem dopustiť takéto myšlienky. Už som sa rozhodla. Napíšem jej lístok, kde jej za všetko poďakujem. To bude najrozumnejšie. Veď mám právo na výber a ja som si vybrala.

Pohľad mi padol na fotku s kamarátkami. Spomínam si, ako sme sa na tom výlete smiali. Stále sme niečo vymýšľali, až učku skoro porazilo. To bola sranda. Ale teraz je život úplne iný, nechcem tu už zostať. Už sa ani nestretávame tak často. Každý je zaneprázdnený, nemá čas. Život už nemá zmysel. Spravím to zajtra. Tak to predsa chcem.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prišlo ráno, oblečiem si šaty, upravím si vlasy, namaľujem sa. Chcem predsa vyzerať pekne, keď nejaká televízia príde točiť senzáciu. Nech sa mama za mňa nemusí hanbiť. Ešte pohladkám psa, ktorý sa ku mne túli a odchádzam. Som trošku nervózna, ale veď kto by nebol. Ako idem po našej ulici, očami sa lúčim s domami, susedmi. Už sa blížim k zastávke. Nesmiem myslieť na nič. Iba sa proste rozbehnem. Prichádza električka. Moje telo sa akoby vzpiera, že sa mu do toho nechce. Ale všetko premôžem a rozbehnem sa, narážam do ľudí, konečne som pri električke, ešte pridám na rýchlosti a je to.

Cítila som len silný náraz, telo ma prestalo poslúchať, vidím tváre zdesených a krvou oprskaných ľudí, vidím nejaké vystrašená dieťa. Cítim, ako mi po líci tečú slzy, je mi to ľúto, možno som nemusela. Všetko ma bolí, ale tá bolesť pomaly ustupuje. Potom si už nepamätám nič. Môj život skončil. 

mary dubekova

mary dubekova

Bloger 
  • Počet článkov:  25
  •  | 
  • Páči sa:  0x

naivne optimistická duša Zoznam autorových rubrík:  Cesto-fotenieANGLICKORODINASpoločnosť?Zážitko-noviny

Prémioví blogeri

Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

43 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

275 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

717 článkov
SkryťZatvoriť reklamu