Snažím sa žiť prítomnosť, byť vďačná za každú minútu, netrápiť sa nadvekom.
Sú však veci, s ktorými sa musím rozlúčiť. Dávno sú preč časy, keď sombeztrestne behala nahá po dvore a špliechala sa vodou z hadice sosúrodencami, keď som nosila malých psíkov v taške na bicykli, keď som v škôlkerozdávala dvadsaťkorunáčky, čo som dostala na veľkú noc, keď som chodila v lesklýchteplákoch po staršej sestre, keď som brázdila ulice na Sobi 20, učila sa jazdiťna Babete, keď som s chalanmi hrala na ulici futbal a s babami schovku,keď som prišla uplakaná z prázdnin u tety, keď sme v Senci skákaliz bagra do vody, keď som psovi dávala desiatu zo školy, keď sme sa v záhradehrali na dva znepriatelené tábory, keď sme z balkóna skákali do snehu, keďsme s kamoškou vymýšľali časopisy a trhali fialky, keď som vedela zbiťvšetkých chalanov v triede, keď sme na telesnú nosili modré gaťky a bieletričká, keď sme si kupovali Pedro, keď mlieko, maslo a chlieb stáli spolu20Kčs a citrónová zmrzlina 50 halierov, keď sme stáli v rade nachlieb celé sobotné doobedie, keď som plakala, lebo som prvýkrát dostala tústrašnú krvavú pohromu.
Teraz si už musím kupovať celé lístky na vlak aj na mestskú, už oficiálnenie som slečna, už mám synovca a tri netere, z ktorých najstaršiabude čoskoro v puberte, už to bude 6 rokov, čo chlapci hokejisti získalimajstrovský titul na moje narodeniny, už to budú 2 roky, čo som skončila školu,moji rodičia budú mať obaja nad 60 a ja o pár rokov budem maťpolovicu.
Život ide ďalej a spomínam skôr na tie pekné veci. Hokejistom želám veľaúspechov, takisto aj vám a mne tiež:), aby sme si mohli o pár rokovzase zaspomínať.
