Na moju veľkú radosť mám už po skúškach, a tak som sa rozhodla ísť si vybaviť všetky dlhy, ktoré mám voči svojmu zdraviu. Povinná prehliadka u zubárky odhalila jeden môj zanedbaný zúbok, a tak som sa jedného dňa k nej vybrala. Kráčala som z nohy na nohu, veď som sa predsa na ňu už tak veľmi "tešila" a moja radosť sa ešte vystupňovala, keď som vkročila do plnej čakárne. To sa predsa dalo čakať, pomyslela som si a postavila a k oknu, kde bolo ešte pár posledných centimetrov štvorcových vhodných na státie.
Vzorka prítomných bola ozaj pestrá: od mamičiek s deťmi cez študenta v mojom veku až po dôchodcov. Ale stále som nechápala, že je tak plno.Teda, veď povinná prehliadka bola do konca roka! To tie vianočné hody tak pokazili všetkým zuby či čo?! Práve vo chvíli, keď som filozofovala a fantazírovala nad touto myšlienkou, som náhodou zachytila slovíčko: "vysvedčenie". Trošku som spozornela, pretože som si všimla, že vyšlo z úst mamičky, ktorá sedela hneď na lavičke pri mne s asi päťročným dievčatkom na kolenách a vedľa nej ďalšia pani, s ktorou viedla dialóg, očividne jej známa. A tak tom sa mimovoľne stala svedkom ich konverzácie..
"..bola som s ním spokojná."
"No ja to nemôžem o mojom povedať.. ale uznaj, či on môže za to aké má známky? Nie, lebo keby tá učiteľka na ňom nesedela, tak by mal stokrát lepšie vysvedčenie! Veď on sa predsa snaží!"
"Vieš, Ľubi, aj môj občas frfle, akí sú učitelia nespravodliví, ale ja si myslím, že veľa závisí aj od detí a ich chovania."
"No ale prosím ťa...! Ako si má chudáčik potom na ten systém zvyknúť? Veď sama uznaj, z takého prístupu dostane takú traumu..!"
Chudáčik? Hm, v duchu som si predstavila druháčika, ktorý sa trápi s násobilkou a prísnu učiteľku, ktorá nad ním stojí, kým nevypočíta celý príklad..
"No môj ešte traumu zatiaľ nedostal. Tú by mal vtedy, keby mi doniesol vysvečko ako tvoj..! Hneď by mal zarazený počítač aj televízor!"
"No ale prosím ťa, čo to máš za výchovu? Veď to je úplne staromódne, niečo v dnešnej dobe zakazovať! Dieťa predsa musí mať slobodu, musí mať možnosť si vybrať! Ozaj a vieš čo?? Si predstav, že na rodičovskom mi jeho triedna povedala, že má nábeh na dvojku z chovania! No ale tak toto už ozaj prehnala! Za to, že je trochu hyperaktívny?"
Opäť pracovala moja fantázia a ja som si predstavila toho chlapčeka, ktorého mi ozaj bolo ľúto, lebo pre niektoré deti je fakt problém vysedieť 45 minút na jednom mieste. A je to problém určite aj pre učiteľku,ktorá musí krotiť jeho správanie.
"Ľubka, ale tu nejde už o hyperaktivitu, uvedom si to.. Má predsa svoj vek, ako ho na budúci rok vezmú na strednú? Keby teraz, na konci osmičky schytal tú dvojku, mal by to pekne skomplikované."
Zrazu mnou hrklo! Čo? Teraz, na konci osmičky?? To ten hyperaktívny chlapček je ôsmak? Moja predstava pri pohľade na protiľahlú budovu, kde som mala už dokonale vykresleného druháčika, sa zrazu od základu zbúrala a zmenila na chalana s prvými príznakmi puberty.
"Vieš čo, ty to nepochopíš, Marti. Tvoj je také neviniatko, no ja môžem za to, že môj Miško je trošku živší? Tie zápisy v triednej knihe predsa ešte neznamenjú, že musí mať dvojku!"
Padla mi sánka. Trošku živší v osmičke? Hm, dnes sa tomu hovorí hyperaktivita? Za mojich čias tomu učitelia v osmičke vraveli: "pubertálne nálady" a bol z toho neraz veru poriadny "prúser".
"Ja si myslím, že by si mala byť na neho trochu tvrdšia, teraz je to pre neho najbúrlivejšie obdobie a keď teraz popustíš, môže sa ti do neskôr vypomstiť.."
Vtom sa otvorili dvere a sestrička práve zavolala dnu ďalšieho a bola to práve táto pani aj so svojou dcérkou. Škoda, pomyslela som sa, tá debata ma veľmi zaujala. Len čo sa dvere za ňou zatvorili, jej spolusediaca len pokrútila hlavou, rukou si upravila prameň vlasov a preložila si nohu. Ktovie, čo si práve vtedy myslela.
Ja som len ďalej hľadela von oknom a uvažovala nad tým, čo som počula. Fakt, nájsť tú správnu mieru výchovy, to je poriadny kus umenia! Už len keď si predstavím mojich rodičov, koľkokrát som s nimi v duchu nesúhlasila a až časom som pochopila, že nič lepšie práve v tej chvíli, keď som si myslela, že sa na mňa valí všetka krivda sveta, nemohli urobiť. Ale musela som dozrieť, aby som pochopila..
Nemám právo súdiť ich výchovné metódy, keďže nie som v takejto pozícii, ale z pozície dcéry sa môžem len skloniť pred všetkými rodičmi za ich odvahu mať dieťa a prevziať za neho plnú zodpovednosť a tiež za jeho výchovu a s hlbokou pokorou povedať: Moja úcta, rodičia!
