Dievča, ako mnohé iné. Zvláštne obyčajné a neobyčajne zvláštne. Ale v prvom rade som dcéra Nášho Ocka..Snažím sa žiť podľa viery, aj keď často padám.. Ľúbim Boha, rodinu, blízkych a priateľov. Mám rada úprimnosť, úsmev, otvorenosť a pohľad do očí Zoznam autorových rubrík: Kvôli čomu sa oplatí žiť.., Keď adrenalín stúpa.., Čo ma teda pobavilo.., Keď mi je ťažko.., Len také úvahy..., Život priniesol.., Súkromné, Nezaradené
Dnešný deň už pár rokov vnímam akosi inak. Intenzívnejšie ho prežívam a viac sa zamýšľam nad tým, akých anjelov Boh dáva každým dňom do cesty. A jedného takéhoto anjela, ktorý dlhé roky slúžil iným, si Boh povolal pred piatimi rokmi..
Ako sa vraví, keď človek musí, zvykne si aj na šibenicu. Ale ja si just nezvyknem na cestovanie skrz dopravné podniky na našom milom Slovensku. Raz ma z toho fakt klepne o zem...!Viď včerajšok a dnešok.
Skočiť si zaistená z niekoľkých metrov len obyčajným lanom či ísť na skúšku a nemať ani len pár poznámok pokladám za určitú formu odvahy. Ale čo je pre mňa odvaha ozaj s veľkým "O" je "O- byčajné" rozhodnutie..
"Tak toto už nie je hádam ani možné, aký skazený je tento svet!" Konštatovanie, ktorým minule v autobuse zhodnotili dve staršie dámy správanie dvoch podnapitých mladíkov, ktorí svojou bujarou náladou "zabávali" či skôr poburovali celé osadenstvo. Za iných okolností by som s nimi možno súhlasila, ale v tej chvíli som mala takú fajn náladu, že som ich ani nevnímala. A za to som mohla ďakovať skutočnosti, keď som sa presvedčila, že dobrí ľudia ešte existujú..
Darmo, musím uznať: som už decko dnešnej doby. Internet, CD, mobil a ďalšie výdobytky techniky sú automatickou súšasťou každého dňa. Problém je, keď zrazu jedna niečo neplánovane vypadne. Vtedy je to pekný "prúser". Napríklad, keď je človek odkázaný žiť týždeň bez mobilu..
Dnes si asi každý všimol, že ulice rozkvitli. A rozžiarili sa. Nielen jasom slniečka, ale aj svetlom ľudských sŕdc. Bolo milé sledovať, ako každý na hrudi či v rukách nesie symbol jari. A nielen nesie, ale sa oň aj delí. Tak, ako aj chlapec na vozíčku... Žiara z jeho očí sa dotkla nielen mňa, ale aj iných....
No dopadnúť môže fakt rôzne. Ale za tých svojich pár mladých liet som už odpozorovala systematicky sa opakujúce pravidlo: u mňa s týždňovou chorobou a u mojich oblievačov (podľa ich slov) s utorkovými ukrutnými bolesťami hlavy..
Minule som v rámci jednej práce bližšie študovala istú literatúru zaoberajúcu sa rómskou problematikou. Bolo to celkom zaujímavé čítanie, no po poslednom zážitku môžem povedať, že teória je oproti praxi, teda tomu, aká je realita, skutočne len slabý odvar..!
Deťúrence. Ktože by ich už len neľúbil? Také nevinné stvorenia, svetlo všedných dní. Zavše si pod pojmom "dieťa" predstavím bábätko v kočiari či malé batoľa. No kdesi v podvedomí.. ani o tom neviem.. stále ide o dieťa zdravé. No stačilo mi jedno stretnutie s tými, ktorým nebolo toľko zdravia dopriate a pochopila som, čo je to zdravie a sila..
Byť rodičom... Rola, ktorá vo mne vždy vzbudzovala rešpekt. Okolo seba vždy vidím veľa príkladov rôznych metód výchovy a rodičovských postojov. A s dvoma takýmito som sa mala možnosť stretnúť aj minule..
Pred niekoľkými dňami som stretla bývalú spolužiačku a dobrú kamarátku zo strednej. Samozrejme, neostalo to len pri debate uprostred chodníka, ale využili sme toto nečakané stretnutie aj na posedenie pri teplom čajíku. A popri tom sme si zaspomínali na staré dobré časy. Okrem iného, prišla reč aj na jej lásku. A znovu sme sa zasmiali na tom, čo všetko sa môže stať, keď..
