Mária Dudová Bašistová
Nad Tatrou sa blýska..
"Mišo, poď na jedno!" Začujem pozvanie na chodbách mojej univerzitnej alma mater. Miesto očakávanej odpovede však dostávam takú, ktorá ma úprimne prekvapí:
Dievča, ako mnohé iné. Zvláštne obyčajné a neobyčajne zvláštne. Ale v prvom rade som dcéra Nášho Ocka..Snažím sa žiť podľa viery, aj keď často padám.. Ľúbim Boha, rodinu, blízkych a priateľov. Mám rada úprimnosť, úsmev, otvorenosť a pohľad do očí Zoznam autorových rubrík: Kvôli čomu sa oplatí žiť.., Keď adrenalín stúpa.., Čo ma teda pobavilo.., Keď mi je ťažko.., Len také úvahy..., Život priniesol.., Súkromné, Nezaradené
"Mišo, poď na jedno!" Začujem pozvanie na chodbách mojej univerzitnej alma mater. Miesto očakávanej odpovede však dostávam takú, ktorá ma úprimne prekvapí:
Že futbalový ošiaľ posledné dni nemá na Slovensku obdobu, o tom nebudem polemizovať. Ale že jeho cena stúpla na prvé priečky pred všetkým ostatným, to ma už začína pekne štvať. Totálne ma totiž dorazilo video na webe, na ktorom sa počas rokovania (pardón, fajčiarskej prestávky, ako bolo prezentované v médiách) všetci tak oddane venovali sledovaniu futbalu zo záznamu.. Že sa treba venovať svojim povinnostiam alebo že na druhom konci Slovenska ľudia bojujú s existenčnými problémami- to v tej chvíli zjavne nikomu ani len neprišlo na um!
Výsledky volieb sú už známe. Pravdupovediac, neviem, či teraz počujem viac o futbale alebo o voľbách. Nikdy som sa do politiky zvlášť neangažovala. A je paradoxom, že jedny predvolebné noviny sa mi dostali do rúk až dnes a na moje veľké prekvapenie, patrili práve strane, ktorá sa do parlamentu dostala. Dorazila ma však až veta, ktorá bola, na moje veľké počudovanie, v kategórii tých "dobrých návrhov"!
Dnešný deň už pár rokov vnímam akosi inak. Intenzívnejšie ho prežívam a viac sa zamýšľam nad tým, akých anjelov Boh dáva každým dňom do cesty. A jedného takéhoto anjela, ktorý dlhé roky slúžil iným, si Boh povolal pred piatimi rokmi..
Slávne celebrity sa riadna heslom: "Aj zlá reklama je reklama." Ktohovie, možno aj posledné dni prispejú k tomu, aby sa o našej malebnej krajinke pod Tatrami hovorilo s väčšou intenzitou. No len či práve o takú reklamu fakt niekto stojí, tak o tom silno pochybujem... Ale ako sa hovorí
Ako sa vraví, keď človek musí, zvykne si aj na šibenicu. Ale ja si just nezvyknem na cestovanie skrz dopravné podniky na našom milom Slovensku. Raz ma z toho fakt klepne o zem...!Viď včerajšok a dnešok.
Predvčerom mi napísal kamarát. Nič zvláštne, je to bežné. Avšak tentoraz mi napísal ten, ktorý sa ku mne už pomaly dva roky neozval. Načo aj, som "Rusnačka", s takou on nechce nič mať... Stará rana sa nanovo rozjatrila. Lebo to nie je len ozvena minulosti, ale večne živá realita. Ja len by som tak veľmi túžila vedieť, prečo vlastne..
Študovať a získať titul. Ambícia mnohých mladých ľudí. Aj moja. No ako sledujem posledné týždne situáciu na Slovensku v oblasti školstva, neraz ma obleje studený pot. Pravdupovediac, som šťastná, že nie som študentkou Trenčianskej univerzity. Lebo pravidelne aktualizované témy mi pravidelne vyrážajú dych.
Skočiť si zaistená z niekoľkých metrov len obyčajným lanom či ísť na skúšku a nemať ani len pár poznámok pokladám za určitú formu odvahy. Ale čo je pre mňa odvaha ozaj s veľkým "O" je "O- byčajné" rozhodnutie..
Vždy žasnem nad tým, ako sa všetci bijeme do hrude, akí sme liberálni a ako chránime slobodu jednotlivca. Samozrejme. A o tej náboženskej ani nehovoriac. Len prečo mám potom pocit, že sa vraciame do doby komunizmu? Aha, jasné, ja sa vyjadrovať nemôžem, veď ja som to nezažila. A preto sa veľmi bojím,že budem mať tú možnosť zažiť tie časy minulé aj dnes...
"Tak toto už nie je hádam ani možné, aký skazený je tento svet!" Konštatovanie, ktorým minule v autobuse zhodnotili dve staršie dámy správanie dvoch podnapitých mladíkov, ktorí svojou bujarou náladou "zabávali" či skôr poburovali celé osadenstvo. Za iných okolností by som s nimi možno súhlasila, ale v tej chvíli som mala takú fajn náladu, že som ich ani nevnímala. A za to som mohla ďakovať skutočnosti, keď som sa presvedčila, že dobrí ľudia ešte existujú..
Život. So všetkým, čo so sebou prináša, bol, je a bude vždy plný tajomstva. No hádam tou najtajomnejšou spomedzi tých všetkých je láska.. A takýto letný večer ma priam burcuje k úvahám o nej..
Jasne, dnešná doba má ten honosný titul, že "konzumná spoločnosť." Prívlastky ako liberalizmus a demokracia sú naše ochranné štíty, za ktoré sa pravidelne schovávame. Ja sa však pýtam: To sme ozaj stratili všetku súdnosť a úctu voči sebe samým? Veď my sme tu vďaka tomu, čo bolo kedysi. No ak "zhovadíme" naše dejiny a sú nám na výsmech, tak potom sa nesťažujme, že kam smeruje naša spoločnosť...!
Darmo, musím uznať: som už decko dnešnej doby. Internet, CD, mobil a ďalšie výdobytky techniky sú automatickou súšasťou každého dňa. Problém je, keď zrazu jedna niečo neplánovane vypadne. Vtedy je to pekný "prúser". Napríklad, keď je človek odkázaný žiť týždeň bez mobilu..
Včerajší zápas nad Maďarmi sme vyhrali. Síce "ochlp", ale, ako povedali po zápase znalci, v tabuľkách nebude záznam o tom, či to bolo len tak- tak alebo po perfketnej hre našich. No mňa osobne fakt dostal výrok komentátora. Akože- nebazírujem na slovíčkach a hre s nimi, ale včera ma to fakt dostalo..
Dnes je nádherný sviatok. Nedeľa Božieho milosrdenstva. Dnes je tomu presne rok. Rok odvtedy, čo som prvýkrát spoznala, čo je to Božie milosrdenstvo..
Dnes si asi každý všimol, že ulice rozkvitli. A rozžiarili sa. Nielen jasom slniečka, ale aj svetlom ľudských sŕdc. Bolo milé sledovať, ako každý na hrudi či v rukách nesie symbol jari. A nielen nesie, ale sa oň aj delí. Tak, ako aj chlapec na vozíčku... Žiara z jeho očí sa dotkla nielen mňa, ale aj iných....
No dopadnúť môže fakt rôzne. Ale za tých svojich pár mladých liet som už odpozorovala systematicky sa opakujúce pravidlo: u mňa s týždňovou chorobou a u mojich oblievačov (podľa ich slov) s utorkovými ukrutnými bolesťami hlavy..
Je Veľký piatok. Umučenie Ježiša je zavŕšené Jeho ukrižovaním. Koniec..Koniec? Iba zdanlivý. Toto je len začiatok..
Fráza typu: "Všetko je na webe," je už klišé. Ale tak či onak, je to pravda. Minule som sa o tom presvedčila aj na vlastnej koži. Je však zaujímavé, ako vnímajú blogovanie- názory prezentované cez blog- ľudia na webe a ľudia, ktorí vás poznajú osobne, priamo v "reáli". Ako miesto očakávanej polemizujúcej diskusie sa uskutoční len jedno suché konštatovanie..