Pozriem do kalendára. 1. marec. A zrazu mnou prebehne mráz a pred očami sa mi vynoria spomienky..
Bolo to ešte na strednej. Naša škola bola zapojená do projektu, ktorého cieľom bola príprava rôznych športových podujatí pre deti zo základných škôl. Ako som sa k tomu dostala, ani sama neviem, len som sa zrazu stala členkou tímu. Avšak- nie ako organizátorka, ale ako pozorovateľka, ktorej úlohou bolo potom celý priebeh podujatí zvečniť na papier. Bola to milá a príjemná práca. Už len pre to, že som sa neraz uliala z vyučovania :)
Takéto podujatia neboli časté, pretože si vyžadovali značnú organizačnú prípravu. No ohlasy boli čoraz pozitívnejšie a pozývali si nás vždy a znova. A ako sa vraví, s jedlom rastie chuť, tak tak to bolo aj v našom prípade.Vždy sme poriadali športové dni len pre žiačikov základnej školy. Avšak, keďže v našom meste je nejedna škola pre deti s rôznym postihnutím, zrazu kdesi u kohosi skrsla myšlienka urobiť podujatie aj pre ne. A.. Prečo nie? Skúsme to!
Keď sa na to teraz tak spätne pozriem, uvedomujem sa, že nás hnala len a len mladícka nerozvážnosť a viera vo vlastné sily. My, neskúsení študenti, a chceme sa venovať jeden celý deň chorým deťom? Riadna dávka odvahy! Nik z nás netušil čo nás čaká. A predsa sme sa do toho pustili.
Nikdy nezabudnem na to, ako sme všetci netrpezlivo čakali v telocvični, keď nás zrazu vyrušil šum na chodbe. "Už idú", vyhŕkol ktosi. A my sme s napätím čakali, kedy sa otvoria dvere.. A ony sa otvorili.. A pred nami sa vynorilo asi 15 detí. S rôznym postihnutím. Slabozraké, nevidiace, jedno autistické, jedno na vozíčku. Bum.Zrazu facka."Áno, urobíme zaujímavý deň pre hendikepované deti.." Bola naša vízia. A zrazu sme stáli zoči-voči realite. Ešte stále mi v učiach znejú slová spoužiaka: "Musíme byť optimisti!" A snaha o to bola v každej chvíli...
Keď bolo potrebné pomôcť dievčatku, ktoré malo slabý zrak, nájsť a nahmatať tú správnu mincu..
Keď chlapček chcel piť, no nevládal si udržať v rukách pohár s čajom..
Keď dievčatko na vozíčku chcelo prejsť prekážkovú dráhu, no nemohlo, a tak ju chlapci jednoducho šikovne preniesli.. A tá jej radosť..!
A tá snaha o optimizmus a darovanie toho najlepšieho, čo je v nás, bola odmenená..
Keď autistické dieťatko začalo spievať s čistým jasným hláskom, ktorý priam dych vyrážal..
Keď ani Dawnov syndróm nedokázal ubrať z nádhery belasých očiek..
Keď zrak síce kalila tma, no vďačnosť boal vyjadrená silným stiskom ruky..
Na ten deň nikdy nezabudem. Kedy som si uvedomila, aký obrovský dar mám. Zdravie. A aká nedocenená je často jeho cena. A ako veľmi nás dokážu prekonať aj tí, "menej zdraví" už len tým, akú majú obdivuhodnú chuť žiť a silu každý deň napĺňať tento svoj cieľ.. Pasovať sa so svojím osudom a napriek tomu usmiať sa..
