Bolo čosi po siedmej večer. Po dlhej dobe som išla sama, tak sa mi naskytla vhodná príležitosť na uskutočnenie toho, čo sa inak ťažko podarí. Nákup darčeka. A tak som si to cestou domov ešte zamierila na malý nákup do jedného z miestnych supermarketov. Mala som tam vyhliadnutú knihu pre moju dobrú kamarátku, ktorá o pár dní slávi svoje narodeniny a zároveň som jej chcela aj urobiť radosť na Vianoce. Myšlienky mi smerovali k tomu, čo všetko ma ešte čaká, a preto som rýchlym krokom kráčala z jasným cieľom kúpiť len darček a utekať. No len čo som prišla k dverám obchodu, ostala som prekvapene stáť.
Niekoľko desiatok minút pred záverečnou. Všetky pokladne v plnej prevádzke. Rady kupujúcich až niekde k druhým radom regálov. Rady čakajúcich na košík až na chodbu. Brigádnici s preplnenými košíkmi pripravenými na svoje vyloženie. Pracovník SBS s naliehavým telefonátom od kolegu a tipom na potenciálneho neplatiča. Unavené a vyčerpané predavačky. A akási postaršia elegantná pani hlasne sa sťažujúca na papriku, ktorú jej predavačka nechcela uznať, pretože milá pani si ju odvážila za cenu červenej.Trvala však na svojom a za žiadnu cenu nechcela priznať (alebo doplatiť pár korún navyše?) svoj omyl. Čo predsa na tom, že paprika, ktorú mala vybratú, bola na prvý pohľad aj pre laika biela..
S tichým pozorovaním som teda čakala, až sa jeden košík uvoľní aj pre mňa. Nechcela som byť drzá a ani sa nikam predbiehať, čo sa mi však na oplátku vrátilo tak, že pár unáhlených ľudí sa akýmsi "zázrakom" ocitlo predo mnou. Trpezlivosť však ruže prináša a mne tentoraz priniesla košík. Mohla som sa teda pokojne vybrať k oddeleniu s knihami. Teda, pokojne ako pokojne. Najprv do mňa narazila jedna pani, ktorá sa niekam zadívala, potom sa zrazu odkiaľsi do mňa takmer narazil pán v stredných rokoch s plným vozíkom, ktorému som sa našťastie stihla vyhnúť a nakoniec, keď som sa k polici s knihami konečne dostala, tak som sa k svojej knihe prebojovala až po tom, čo odišli traja ľudia, ktorí stáli presne v tom mieste vedľa seba.
Trvalo to hodnú chvíľu, ale nakoniec som mala svoj poklad už v rukách a s radosťou som sa ponáhľala rýchlo zaplatiť. Pardon, rýchlo zase tak rýchlo to teda zaručene nebolo. Opäť som si vystála pekný rad, v ktorom som bola asi siedma a predo mnou preplnené vozíky. Tak som stála a čakala.
V duchu som si uvedomovala, aké unavené tváre okolo seba vidím. Samá nervozita, netrpezlivé pohľady na hodinky, azda ani jeden človek, ktorý by sa neponáhľal. Zrazu mi padol pohľad na jedného mladíka, asi v mojom veku. Stál, čakajúc na košík a v jeho pohľade už nebola len únava a znechutenie, ale už až akýsi dojem úplného rezignovania. V jednom momente sa nám pohľady stretli. O pár sekúnd zas. Obaja sme sa obzerali okolo seba a nevedeli, kam skôr pozrieť. Pohľad to totíž ozaj nebol príliš vábivý. Keď som sa konečne dostala k plateniu, všimla som si, že mládenec košík stále nemá a a zdalo sa mi, akoby sa priblížil ku mne. Pozrela som naňho s chápavým pohľadom. Vyložila som knihu na pult a načiahla ruku k nemu. Pousmial sa aj on a už už sa košíka dotýkal, keď v tom..
Ani neviem kedy a už pri mne stála pani v zrelom veku a držala "môj" košík v rukách. Žiadne "Smiem? " a ani "Prosím?" som nepočula, len som pocítila, ak to mám povedať priamo- drzé vytrhnutie z rúk a už jej nebolo. Ostala som stáť s prekvapeným výrazom. Chlapec, ktorému som dávala košík len prevrátil očami a ironicky sa uškrnul. Ani jeden z nás nemal slov. Čo všetko dokážu ľudia urobiť v svoj prospech bez ohľadu na druhých..
Pomaly som vychádzala z dverí. Ešte stále som nechápala. O čom vlastne tie Vianoce sú? Veď pri takomto tempe si nakoniec každý povie, že ako fajn, keď je už po nich. S touto myšlienkou som sa ešte raz otočila, či už neznámy má svoj košík. Nemal. Stále tam stál, ale keď som sa otočila ja, v tej chvíli sa otočil aj on. Mykol plecami a vystrúhal grimasu. Musela som sa zasmiať. Vtedy sa aj on usmial a žmurkol. Opätovala som mu pozdrav a kráčala svojou cestou. Moje znechutenie z nákupu vo mne zabil ten milý úsmev. Jediný v tej spleti zachmúrených pohľadov.Ostal mi v mysli a a ja som si práve vtedy povedala: Presne TAKÉTO by mali byť Vianoce!
