Bol piatok večer a ja som nemala nič konkrétne na práci. Dobre, tak mala, lebo skúšky sa nespravia vďaka mojim modrým očiam, ale vzhľadom na fakt, že už len pohľad na samotné skriptá a knihy ma unavoval a navyše hlavou mi vírili definície od výmyslu sveta, rozhodla som sa ísť trošku prevetrať. Skôr však, ako som stihla svoj úmysel zrealizovať, prerušila ho kamoška SMS-kou, ktorou pozývala na teplý čajík. Moje pozvanie nebrala na vedomie, keďže patrí k jednym z najteplomilnejším ľuďom, ktorých poznám, a tak som sa vybrala k nej.
Pri konverzácii dotýkajúcej sa všetkých starostí našich dievčenských sŕdc, mi večer zbehol ani sama neviem ako. Keď ma vyprevadila k dverám a vystrčila nos, len sa zhrozila:
"Maja, veď Ty zamrzneš, kým prídeš domov!" Na teplomeri chýbali ešte dva dieliky k tomu, aby jeho ortuť klesla na 20 stupňov Celzia pod nulou.
"Neboj, veď pozri, ako je krásne!", zasmiala som sa.
"No, to sa na Teba podobá, čo iné si Ty mohla povedať?", opätovala mi so smiechom. Už ma pozná.Ešte som na ňu žmurkla, nech pozrie na ten mesiac, no on len mrkla a so smiechom zatvárala dvere..
Keď som bola menšia, veľmi ma mrzelo, ako ďaleko bývam. Nebývam totiž priamo v dedine. Práve naopak, skôr na samote. Tam, kde už ani pouličné osvetlenie nevedie, čo je skôr nebezpečné ako príjemné. No teraz som bola priam šťastná, lebo som si mohla vychutnať nádhernú prechádzku naplno..
Milujem spln mesiaca. A zvlášť v zime. Všade plno snehu, mrazivé ticho, nepočuť žiadneho vtáčika, ešte aj potok je zamrznutý. Kráčam pomaly a vychutnávam si ten lahodný zvuk snehu vŕzgajúceho pod nohami. Takto, sama, môžem úžasne popremýšľať. Hľadím na hviezdnaté nebo a hľadám Veľký voz. Ostatné súhvezdia sú ťažko viditeľné, pretože žiara mesiaca prežiaruje nebo i prírodu okolo mňa. Za sebou nechávam tieň, je vidieť ako vo dne. Popri ceste sa vinie stopa srnky a tam sa zrazu vynárajú stopy líšky. Zrazu niečo zapraská. Spozorniem a zastanem. Srdce sa mi rozbúcha a čakám, čo to bude. Srnka. A nie jedna! Za ňou ďalšia a opäť ďalšia! Počítam a pred očami sa mi opodiaľ stráca päť kúskov tohto milého stvorenia. Na neďalekom kopci spomalia a už si len vykračujú, strácajúc sa v lese. Musím sa usmiať, je to krásny pohľad. Moje kroky smerujú okolo kríža. Zastanem a s radosťou sa zahľadím na Neho. Krásne osvetlený sa predo mnou vynára v celej svojej kráse a mne nenapadá nič iné, ako mu zo srdca ďakovať za tú krásu stvorenia..
Cesta, trvajúca bežne 15 minút, sa akosi predĺži takmer na trištvrte hodinu. Keby som mala pri sebe ešte spoločnosť, možno by trvala aj dlhšie, ale takto čoraz viac pociťujem, ako poctivo koná Mrázik svoju prácu. Líca mám už takmer úplne skrehnuté, o nose nehovoriac a šál mi mrzne pri každom výdychu. Je čas ísť domov. Sneh sa trbliece a mesiac pridáva na jeho kráse. Radosť na to hľadieť.. Čo na to povedať, zážitok a nádherné predstavenie prírody úplne zadarmo :)
