Letný podvečer. Večerné zore, teplý vánok, vôňa vysušeného sena, spev operencov a dievča sediace na lavičke s nohami spusenými nad žblnkotavými vlnami rieky. Idylka ako vyšitá. A možno iba suché Klišé. Možno gýčové a možno pripomínajúce ktorúsi z tých presladených romancí "a lá Steelová". No každopádne, pozornému čitateľovi neuniklo, že nie úplná. Celému tomuto obrazu chýba jeden malý "nepatrný detail". Úvodzovky sú tam oprávene, lebo nie je nepatrný, je srdcom celého výjavu. Druhá osoba. Osoba, ktorá by si prisadla. Osoba výnimočná. A nielen tá, ktorá prebehne, zakýve, ale pristaví sa, obíjme okolo pliec a chytí za ruku...
Tak málo a predsa tak veľa.
Tak primitívne a predsa tak úprimné želanie.
Tak nemožné a predsa tak potrebné.
Tak vysnívané a..
...predsa tak (ne) reálne..
"Lebo.. láska.. to nie je to, aby bolo mne dobre s Tebou, ale aby Tebe bolo dobre so mnou.. "
