Žijem v maličkej dedinke, vysoko v horách. Autobusy len minimálne, snehu ešte stále celé záveje a zimná romantika ako vyšitá. Bývalý spolužiak si ma vždy doberal: "Maruška, veď tam u vás, hore, tam sa už predsa aj muchy otáčajú okolo kolíka, čo už tam je hranica sveta!" Vždy sme sa na tomto jeho výroku zabávali celá trieda. Niečo na tom pravdy je. Priznávam, som z dediny a možno svojím spôsobom na mňa ešte vplýva život na nej. Určite aspoň čo sa týka tradícií. Som totiž taká "zvláštna odroda". Okrem dobrej modernej hudby z celej duše milujem folklór a všetko s ním spojené..
Už odmala som bola k tomu vedená, najskôr s akýmsi, nazvem to odporom? Nechuťou? Avšak neskôr, ani sama neviem ako, som tomu podľahla... A teraz tomu obetujem väčšinu svojho voľného času. Folklóru, ľudovej hudbe, tradíciám, zvykosloviu. A s tým je spojený aj náš pravidelný štedrovečerný zvyk.Kedysi sa zvyklo po štedrej večeri chodievať po domoch a vinšovať, spievať. Postupom času to však vymizlo a stratilo sa s plynúcim časom a moderne sa vyvíjajúcou dobou.
Stalo sa to už pred niekoľkými rokmi. Bola som ešte na základnej škole, keď sme sa dali dokopy partia dievčat a len tak si, ani neviem ako, zmysleli, že pôjdeme "po spievaní." Boli sme v podstate ešte deti. Rodičia však neboli proti. A malo to veľmi pozitívny ohlas. Spočiatku nám, samozrejme, išlo o zarobenie si nejakej korunky, to je pravda. Podstatu toho, čo robíme, sme však pochopili až neskôr.
Raz prišli opäť Vianoce. To, že pôjdeme opäť spievať, už bolo brané so samozrejmosťou. Avšak vtedy skrsla v čejsi hlave myšlienka, aby sme sa obliekli do krojov,vzali harmoniku a šli takto. Najprv bola táto, na pohľad bláznivá myšlienka zavrhnutá, veď je zima, aký by to malo zmysel a podobne , avšak..
Dodnes nezabudnem na to, keď som sa vtedy vrátila domov. To, čo som zažila a zažívam každý rok znovu. Tú neopísateľnú radosť v očiach ľudí, ku ktorým prídeme. To, ako nás už čakajú a vnímajú náš príchod priam za súčasť ich večera a tiež aj česť, že sme ich neobišli. Samozrejme, sú aj tí, čo neotvoria, ale to je predsa prirodzené. No stáť a spievať a pritom vidieť, ako všetci nemo počúvajú a po lícach sa nejednému kotúľajú slzy.. Vidieť tie staré babky, akú priam detskú radosť majú, keď nás vidia v krojoch, ktoré sme zdedili po nich, s pesničkami, ktoré spievali za mlada ony.. Radosť, akú majú, keď nás môžu také staručké, opustné v schátraných chalúpkach ponúknuť medovníkami, ktoré ešte samy napiekli.. A ich pohladenie, či vystískanie so slovami, akú z nás majú radosť.. Pocit na nezaplatenie..
No a okrem týchto super pocitov je tu ešte kopec srandy. Veď sa stretne celá partia mladých, zaspievame, požartujeme, urobíme dobrú vec a ešte ani o trapasy nie je núdza. Či zabudnutý vlniak, ktovie v ktorom dome, či pošmyknutie sa na ceste, či nejaký ten falošný tón :) A peniaze? Nie, na čo už? Veď ide o podsatu. Tie zarobené už aj tak putujú na nejaký dobrý účel, už nie je potreba sa o ne deliť. Veď to, čo získame, je viac, ako ten materiálny statok.
Ja osobne si už Vianoce bez tohto zvyku ani predstaviť neviem. Navečeriam sa, vybaím darčeky a hurá do kroju a do dediny, kde sa už všetci čakáme. A preto ma veľmi pobavil článok istej redaktorky, ktorá teraz , pred Vianocami vo svojom článku rozprávajúcom o tradíciách, spomenula aj tento zvyk s poznámkou, ako sa už takmer vytratil. Škoda, že nemôže zažiť Vianoce u nás. Veď tohtoročná bilancia bola dve skupiny chlapocov- koledníkov, tri skupiny dievčat speváčok a jedna skupina, tá moja, miešaná spevácka, s hudobnými nástrojmi. Ktovie koľko rokov sa to ešte podarí udržať..
Mne však do smrti ostanú úžasné spomienky na ďalšie krásne prežité Vianoce. Lebo aj o tomto sú.. O ľudskej súdržnosti a snahe vyčariť na tvári druhého úsmev či aj slzu radosti..
