Stalo sa mi to niekoľko dní pred Vianocami. Popri posledných vybavovačkách, ktoré som mala, som sa zastavila ešte v kaderníctve, čo som doma predpovedala so smiechom, že sa dám ešte poslednýkrát ostrihať za slovenské koruny. Ľudí bolo znesiteľné množstvo, a tak som sa rozhodla počkať. Netrvalo dlho a už som sedela v kresle. Práve boli v práci 4 kaderníčky, dve mladšie - o čosi staršie odo mňa a dve asi vo veku mojej mamy. Mimovoľne som sa stala svedkom ich práve prebiehajúceho rozhovoru.
"Jááj, no čo Ti poviem, ja sa už pohľadnice nechystám posielať, prosím ťa. Veď poviem deťom a tie už známym a rodine porozposielajú nejaké maily. Bude to hne a zadarmo, ešte si pridávať starosti, behať na poštu a stáť tie nekonečné rady? No už len to..!"opisovala svoje prípravy tá staršia.
"Máte pravdu, aj my už doma posielame len maily, sms a telefonujeme si. Pravdupovediac, už neviem, kedy k nám naposledny dorazila nejaká pohľadnica k sviatkom..,"zamyslela sa mladšia.
"Tak ja sa ešte snažím rozposielať pozdravy aspoň najbližšej rodine, to je už taká tradícia,"snažila sa oponovať tá druhá staršia. No vtedy sa ňa nu so smiechom pozrela kolegyňa v jej veku a zaklincovala to konštatovaním:
"Ale Hanka, prosím ťa, na čo? Veď dnešná generácia mladých už aj tak predsa ani nevie, ako vyzerá taká pohľadnica! Každý sedí na nete a posiela všetko mailami! Také pohľadnice.. No kto by to už dnes posielal, že?" Opýtala sa táto pani a keďze strihala pána hneď v kresle vedľa mňa a ja som tam v tej chvíli bola zjavne najmladšia osoba, tak si potvrdenie svojho názoru žiadala pohľadom do môjho zrkadla so sebavedomým: "Však?" Čakala, podľa všetkého, na moju reakciu, ale ja som sa v tej chvíli zmohla len na úsmev. Nemala som totiž slov a asi ani dostatok argumentov. Ale prinútilo ma to zamyslieť. Hlavne preto, že podľa názoru tety kaderníčky, aj mňa radí do skupiny mladých, ktorí ani "nevedia, ako vyzerá taká pohľadnica." Ktovie, ako by sa zatvárila, keby ma poznala..
Svoju prvú pohľadnicu som poslala asi v desiatich, listovej kamarátke. A keď mi vtedy súčasne poslala aj ona, bola som šťastná- prešťastná. Detská radosť. A odvtedy som posielala pohľadnice už pravidelne. K meninám, k narodeninám, Vianociam, Veľkej noci.. V poslednej dobe už aj blahoželania k svadbe, krstu či promóciám. Nazdávam sa, že taká pohľadnica má svoje čaro, ktoré nemá žiaden mail. Už len tá radosť, keď sa otvorí poštová schránka a tam..
Samozrejme, má to svoje výhody aj nevýhody. Z hľadiska "nevýhod" posielania pohľadníc by sa asi dalo spomenúť viacero aspektov: Ak chceme poslať pohľadnicu, žiada si to oveľa viac nášho času. Ísť, vybrať nejakú vhodnú, sadnúť si k nej a vypísať ju resp. minimálne adresu, na ktorú bude posielaná, vybrať sa na poštu, odstáť si rad a nakoniec ešte zaplatiť. Je nutné počítať s časovou rezervou, aby došla práve načas, keďže príjemca ju asi ťažko bude mať do piatich minút. v neposlednom rade sú to aj akési financie. Či už pri kúpe alebo samotnom posielaní. Veď poštová známka už nestojí korunu ani pár halierov. Nie je síce zas až taká drahá, ale pri väčšom množstve pohľadníc, je to (aspoňe pre moju) peňaženku citeľné.
No všetky tieto (nevýhody?)skutočnosti sú neporovnateľné s dobrým pocitom prameniacim z poslania takejto pohľadnice. Veď ak sme príjemcami a zohľadníme všetky tieto atribúty- no nepoteší sa človek a nepookreje mu srdce pri myšlienke, čo všetko musela tá druhá strana urobiť, aby sa k nej tento "kus papiera" vôbec dostal? A o teple a nehe vyvierajúcej z takéhoto pozdravu, ak bol posielaný zo srdca, už ani nehovorím..
Skrátka, ja som jednoznačne za. Samozrejme, že posielam aj kopu mailov, sms, ale bez pohľadníc to jednoducho nejde. Aspoň pár osôbkam. V nich im totiž dávam kúsok seba.. A ak ju nezahodia, môže im ostať na dlhý čas. Vlastne, to aj mail.. Aspoň dosiaľ, kým ho nevymažeme pre nedostatok kapacity v schránke.
Nič, poberám sa ja preč. Ešte ma totiž čaká pár pozdravov s prianím PF 2009, ktoré musím ešte dnes vypísať a poslať:)
PS: Keďže v tomto prípade to poštou nejde, tak aspoňa takto virtuálne:
Všetko naj naj do nového roku
a nech sa Vám stále darí,
na tvári vždy úsmev žiari,
no a k tomu žiadne dlhy,
tajné želaníčko nech sa splní!
PF 2009 želá autorka:)
