Nikdy som nemala možnosť stretnúť ho osobne a predsa som ho mala nesmierne rada. Jeho pokoj a obrovské srdce plné lásky ma vždy fascinovali. Staručká zvráskavená tvár žiariaca dobrotou a láskou. Obetavosť, s ktorou sa aj napriek chorobám, rozdávala druhým, jeho úprimný vrúcny záujem o svoje ovečky v Cirkvi. Ako dobrý pastier si k nim vždy vedel nájsť cestu a byť svetlom.
Nikdy nezabudnem na ten večer, keď som sa dozvedela tú správu: "Pápež zomrel.." Bolesť zhmotnená v slzách sa ťažko vyjadruje... Nespomínam si, žeby vo mne nejaký program zanechal také hlboké spomienky, ako bol prenos z jeho pohrebu. Útechou bolo to, že jeho ťažká krížová cesta tu na zemi sa končí a on pokojne odchádza do domu svojho Otca. A zvlášť v tom nádhernom období, po vzkriesení Pána Ježiša, pred nedeľou Božieho milosrdenstva. Moja babka zavše hovorievala: "Starí ľudia kedysi vraveli, že kto umrel v tom týždni, išiel rovno do neba, lebo vtedy bola otvorená nebeská brána a vylievalo sa na zem Božie milosrdenstvo..."
Ja verím, že v krajšom čase tento Človek ani umrieť nemohol a teraz sa zhora na nás pozerá a oroduje za nás u nášho Ocka. Aj dnes, vo Veľký piatok, je nám dôkazom toho, že po kríži neprichádza len smrť, ale po nej vzkriesenie a nový život. Ako sa spieva v jednej poľskej pesničke: "Ňema ľepšego od Jana Pavla Drugiego." Vyznanie, ktoré bolo a je vyjadrením lásky veriacich k tomuto nášmu už zosnulému pápežovi.
Otče, oroduj za nás v nebi u nášho nebeského Ocka!
