Poznám ho krátko. V podstate len od septembra tohto roka. Obyčajný chlapec s milým úsmevom. Vždy sa prihovorí, vždy sa pousmeje. Na prvý pohľad ako "jeden z davu". Ale v očiach mal vždy takú iskru. Šibalstva? Možno. A možno to nebolo šibalstvo, ale niečo viac.. Po poslednom stretnutí s ním som o tom presvedčená...
Vo štvrtky večer zvyknem chodievať domov, ale keďže je momentálne v škole zápočtový blázninec, ostala som výnimočne do piatku večera. A keďže mi už pri knihách bola dlhá chvíľa a prestávalo myslieť, vybrala som sa na prednáškový cyklus, ktorý sa práve v ten večer končil a mal ho ukončiť on svojím slovom.
A aj ho ukončil. Pri záverečnom potlesku som bola úplne "mimo". Jednoducho exceloval. Má dar slova. Ale najúžasnejšie na tom je, že to slovo mu vychádza práve zo srdca... Zo srdca, ktoré je prežiarené láskou k Bohu. On je totiž bohoslovec. Chlapec v mojom veku. Ten, ktorý sa nechal zviesť. Zviedol ho Boh a Jeho láska. Fascinovalo ma jeho svedectvo. S akou ľahkosťou (či ťažkosťou?) sa vybral po ceste za svojím cieľom. Teraz, v tomto adventnom čase, kedy mám občas pocit, že nestíham ani na omšu, ma prinútil zastaviť sa. Zastaviť sa a zamyslieť sa. Započúvať sa do ticha. Do toho, v ktorom mi chce Ktosi čosi povedať. Počujem...? On počúval a začul. A urobil najodvážnejší krok svojho života. Vstúpil do seminára, aby tam mohol žiť so Bohom a vnímať Ho. A je šťastný a naplnený pokojom. Úplne ho to prežiaruje.
Áno, možno nevynašiel nový objav, nepreplával oceán, neprešiel horu. Ale ja mám pred ním rešpekt. V mojich očiach má veľkú cenu, lebo dokázal, čo je to odvaha v mladom živote. Vzdal sa toho svetského, aby mohol svedčiť slovami "...viem, komu som uveril." Jednoduchý mladý muž. Jeden z mnohých a predsa jedinečný. Neurobil nič a predsa všetko. Rozhodol sa. Mal ODVAHU...
