Rada cestujem autobusom. A dvakrát rada, keď sedím. A trikrát rada, keď je to už smer domov. Inak tomu nebolo ani minulý piatok. Keďže som potrebovala čosi súrne vybaviť, išla som domov už ráno. Vybrala som si ranný spoj a maximálne vymrznutá som s pôžitkom vošla do vyhriateho autobusu, kde som sa mohla pokojne uvelebiť, keďže vďaka skorej rannej hodine bol takmer ľudoprázdny. Ešte som zaregistrovala skupinku rómskych spoluobčanov, ktorí sa zložili v zadnej časti autobusu a už som sa oddala pokojnému spánku, ktorým som chcela doplniť ranný deficit.
Na moje šťastie, podvedomie mi pracuje a už akosi automaticky sa budím po hodine cesty, keď som od svojej konečnej stanice vzdialená už len asi 20 minút cesty. Inak tomu nebolo ani teraz. Otvorím oči a vonku je už skoré ráno. Závan z otvorených dverí ma razom preberie a ja si uvedomujem, že autobus je už o čosi plnší, ako na mojej nástupnej stanici. No nie až natoľko, aby už ľudia stáli..Tak prečo potom stoja..? Ako keby ktosi čítal moje zvedavé myšlienky a už aj dostávam viac ako výstižnú odpoveď. Je to z úst jednej panej, ktorá práve nastúpila. Dáma v zrelom veku, s červenými perami, vytetovaným obočím, v kožuchu a s baretkou na hlave. Očividne "dobrá partia." Pravdupovediac, ani by som ju veľmi neregistrovala, no nedalo sa. Tak, ako sa nedalo ani ostatným, nielen mne. Svojím prejavom by totiž asi strhla davy.. Či skôr- bola by vhodná konkurencia pre nemeckého vodcu z čias 2. svetovej voijny..!
"Hej, zas sa neposunete! Aha, toti už tam sedia?? Zas?? Zas ich plný autobus? Hej? Oni rozťahnutí po calom autobuse a my žeby sme stáli! Bodaj by ich porazilo, k...y jedne porantane! Že ich toten štát nevystrieľa!!"
Spadla mi sánka! Najprv sa mi zdalo, že ešte snívam, ale udivené tváre okolostojacich prezradili, že asi počuli to isté. Chalan, čo stál nado mnou sa len uškrnul a zastrčil si do uší slúchadlá a pani sediaca vedľa mňa si len uznanlivo povzdychla. A ja som len otvárala oči. Teda.. Akože, je pravda, že nevoňali najvábnejšie, čo som postrehla už pri ich vstupe do autobusu, ale tak takto ich nazvať sa mi zdalo už až priveľa.. No v tom to zaklincoval istý pán:
"Hej, poprosím vás, posuňte sa!"
"Nie, neposúvajte sa!", hneď ho upozornila dotyčná pani, "vzadu čavore,tá zberba sedí."
Pán na ňu len pohŕdavo pozrel a zaklincoval to rozhodnutím:
"Tak oni sedia a ja budem stáť? No isto!S dovolením.."
A už sa predieral do druhej časti autobusu. A s ním ešte pár mladíkov, čo nasledovalo jeho príklad. Pani to nedokázala pochopiť a svoj nesúhlas dávala značne najavo poznámkami typu:
"To nielen cigáni sú sprostí, ale ešte aj my, že ich trpíme!", "Na všetko nadávajú, byty im platia a oni smrdia ako prasatá." či " Bodaj to porantalo aj s takou vládou, keď ich podporuje!"
Fakt, jej intenzita hlasu bola úctyhodná a mňa tak mimovoľne napadlo, čo by asi tak bolo, keby aj ona aj oni vystúpili na rovnakej zastávke.
Táto problematika je večná téma polemiky, no ja som bola z tejto cesty mierne rozčarovaná. No sama neviem, či zo situácie, či z nepochybne "bohatého slovníka" jednej elegantej dámy..
