Že sú tri dni pred Vianocami, to v škole nik nerieši. Máš predmet zapísaný? Máš. Chceš ho spraviť? Chceš. Chceš si vybrať? Nemôžeš. Tak 21. decembra máš jediný možný termín. A večer o piatej. Aby si sa už ani domov nedostala. Fajn. Vybrala som si, že chcem študovať, tak sa nesťažujem. Ale dopravné prostriedky som si vybrala tiež, no na tie sa sťažoavať budem. A nielen na ne, ale hlavne na "tých hore".
Ráno pol deviatej. Ide sa na intrák, skoncentrovať, zopakovať. Nastúpim do autobusu. Fajn, u nás je štart, ale nedalo sa kúrenie zapnúť skôr? Asi nie. Nevadí. Síce neviem, aká je zima v Rusku, ale viem, že keď si sadnem na sedadlo, až ma strasie. Ľutujem, že nemám tie také teplé žlté pančuchy, aké som nosila ako decko. Poobzerám sa okolo seba.. Aha, tak nepoobzerám. Okná zamrznuté, nevidno absolútne nič. Pokus o rozdúchanie nezaberá, v momente zamŕza opäť. Tak nič, nebudem sa konchať výhľadom, budem sa učiť..
Nesedím ani päť minút.. A zrazu autobus začne čudne vrčať. Ešte pár metrov potiahne a bum. Stojíme. Nevyznám sa, kde je problém, ale ak by nám zamrzla voda v chladiči, neprekvapilo by ma to ani náhodou. Asi desať minút stojíme, šofér sa posnaží a môžeme ísť ďalej. Asi sedem kilometrov a opäť desaťminútová prestávka. No ešteže som šla tak skoro, do večera hádam na tú skúšku aj dôjdem..!
Kvalitu ciest riešiť nebudem. To, že bývam v horách a autá odstraňujúce sneh z vozovky sem občas nedorazia, je bežné. Alebo že cesta ako ľad nie je posypaná kamienkami, to isté. Chudáci šoféri. Fakt mi ich je častokrát ľúto. A ľúto mi bolo i včera. Sedím, sedím a zrazu bum. Náraz! No fasa, až mnou hrklo. Ale žijem. Len šofér si uľavil na pol autobusu. Z ľavej strany sa "obtrel" o stojace auto. Pred zákrutou, na neposypanom moste. Stojíme ďalších desať minút, kým menšie auto odtlačia. Dôjdeme na zastávku, pre zmenu dvadsať minút stojíme, treba zatelefonovať, odfotiť situáciu. Ale náhradný bus je asi nereálna predstava. Ostávame v tomto. Asi to nie je také zlé. Šofér už dymí ako fabrický komín. Nervy pracujú. Po ceste máme ešte davkrát prestávku- presnejšie dôvody neviem, keďže sedíme v zadnej časti a už dávno mi došlo, že kúrenie je asi nefunkčné, lebo mrznem ako sa patrí a okná sú stále ako v Mrázikovi.
V autobuse nie je o nič teplejšie ako vonku. Na jednej zastávke si ku mne prisadne dievčina o čosi mladšia odo mňa, vyštípaná v líčkach. Vyberá mobil a vylieva si zlosť. Až mi uši drása. Citovať nebudem, dá sa to domyslieť..
"..šľak ma trafí, do pi... pol hodiny stojím na zastávke jak taká pi.. , ku.. ,toto je jeb..ý spoj, ja to nestihám, povedz tej pi.. že som skôr nemohla, jeb..e ma, jaká tu je zima, jak v pi.., ku..."
Prekvapuje ma šírka jej slovnej zásoby. Ale nielen ona ma v ten deň dostane. Podarí sa to ešte jednému človeku, tentoraz šoférovi trolejbusu.
Keď o štvrť na dvanásť šťastlivo dorazím do môjho prechodného bydliska, som už taká vymrznutá, že mi ani nenapadne ísť pešo. Päť minút ešte vymrznem a idem sa zviezť. Len som pozabudla, že sú predvianočné zhony a mestská doprava praská vo švíkoch. Tradičná osem- minútová cesta trvá už sedemnásť minút a ešte stále nie som na konečnej. Ešte šťastie, že chalan vedľa mňa mi posunie lístok ďalšiemu dievčaťu, ktoré mi ho označí na vedľajšom stroji, keďže tento predo mnou akosi nefunguje (neviem, či by na to skočil aj revízor). Stojím na jednej nohe a pohľadom odpočítavam čas na digitálkach. Len tu ma preberie hlas šoféra.
"To ešte ako dlho mám za vami čakať? To čo robíte? Desať minút už meškám a vy nič! Pol hodiny trvá, kým sa vytrepete. Druhýkrát choďte taxíkom a netrepe sa mi tu, lebo vás vyhodím!"
Hm? Prekvapene počúvam, komu to patrí, ale nevidím.Ľudia okolo len pohoršene krútia hlavami. Pani sediaca podo mnou pobúrene skonštatuje: "Takýchto šoférov by mali poslať na košiar k ovciam a nie voziť slušných ľudí!"
Fantázia mi hneď zapracuje a v duchu sa zasmejem. Ozaj si pripadám ako taká ovca v košiari. Celé stádo ďalších oviec pri mne, nemám sa kam pohnúť a som pekne "podojená" aj o posledné centy za cenu podpriemerného prístupu. (Nie sú aj k tým ovciam citlivejší a jemnejší...?)Viezť sa v mrazničke či s vynerovaným šoférom? Ďakujem pekne . Len sa tak zamýšľam, čo by na takéto cestovanie asi povedali naši páni poslanci. Tí, ktorí majú aj po dve vlastné autá narozdiel od obyčajných ľudí, ktorí musia pretrpieť takéto neľudské podmienky. A to jednak šoféri a jednak cestujúci. Všetci vynervovaní, unavení, naštvaní... Ale hlavne, že sa máme radi!
Inak cestujem veľmi rada. Len dúfam, že raz neskončím ako vo Flinstonovcoch. Dlážka v prehnitom autobuse (áno, aj takými sa vozím) sa mi prepadne počas jazdy a mne neostane nič iné, len začať pracovať na vlastný pohon. Ale hádam, že toho sa nedožijem. No ako sa vraví, nikdy nehovor nikdy. Dovtedy budem snívať o pohodlných vykúrených autobusoch s prívetivými šoférmi.
Šťastnú cestu!
