Smrť. Zväčša slovo, ktoré sa nám v predstave spája s čímsi pochmúrnym a bolestným. Predstavuje stratu a tá vždy dokáže človeka hlboko zasiahnuť. Bolí, keď nás opustí človek po prehranom boji s chorobou, no ešte viac nás zraní, keď je nečakaná, keď z minúty na minútu ktosi zrazu odchádza a už sa nevráti. No o čo viac bolí, keď je to smrť nevinného človeka? Malého dieťaťa, ktoré vo svojej detskej hravosti vbehne pod kolesá smrtiaceho auta či dospelého človeka, ktorý neváha obetovať sa za iných. No práve tu smrť nadobúda nový zmysel. Zrazu má svoju hodnotu. Keď už nie je len stratou, ale víťazstvom. Obnáša v sebe obetu. Obetu z lásky.
Láska dokáže nemožné. Hojí ubolené, odpúšťa zranené. A vždy nesie v sebe dôkazy od toho, kto miluje. No nik z nás nedokáže milovať nekonečne. Naša ľudská prirodzenosť nás obmedzuje. Nekonečne miluje len Boh. Bezhranične, nepodmienečne, obetavo. Dôkazom Jeho lásky je kríž. To drevo, ktoré nás zachránilo od večného ohňa.
Je čas, kedy viac obraciame svoj zrak ku krížu. Keď sa nad ním viac zamýšľame. Nad jeho posolstvom. A pri pohľade naň nás nemôže prepadať smútok, ale naopak..
Pán na kríži. Ruky má rozpažené. Tak, ako keby nás nimi chcel objať. Hlavu ma naklonenú. Tak, ako keby nás chcel pobozkať. A z Jeho boku tečie krv a voda. Krv, ktorá sýti a voda, ktorá očisťuje.
Ježiš bol tak hlboko pokorený, aby bol potom tak vysoko povýšený. A najúžasnejšia pravda je, že nielen On, ale s ním aj my. Ty, ja. Každý ako Jeho milované dieťa.
"A ja až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe." (Jn 12, 32)