Byť sám, opustený, nie je ľahké. V srdci každého je prirodzene vložená túžba po tom druhom. Po láske druhého, jeho pochopení,po jeho otvorenom srdci, ochotnom kedykoľvek pomôcť. Neraz sa však stane, že ten druhý zlyhá. Sme ľudia a spôsobiť sklamanie či hlboko zraniť, je pre nás akési "prirodzené". Je to dôsledok dedičného hriechu a pôsobenia Zlého. Robíme to denno-denne, či už úmyselne alebo neúmyselne. Čo však robiť, keď samota je taká silná, intenzívna a nik si ma nevšimne?
Častokrát zabúdame, že je tu ešte Niekto, kto pozná naše duchovné rozpoloženie, naše boje, vie, čo prežívame. Každý kríž, skúška, problém, majú len slúžiť pre naše dobro, je to spôsob a prostriedok, akým si nás Pán formuje. Málokedy to však chápame a ešte zriedkavejšie to chceme či vôbec dokážeme prijať. Boh nám však zjavil úžasnú pravdu: Nikdy nie si sám! Aj keby sa celý svet postavil chrbtom, práve On je ten, kto sa nás zastane, kto nás podrží. "Lebo keď sa Ti zdá, že som najďalej, práve vtedy som k Tebe najbližšie.."
Záleží však na každom z nás, či túto výzvu prijmeme. Ruka Pána sa k nám vystiera.. Prijmem ju? Nechám ju zatiaľ tak a chytím sa jej, až keď si už ozaj neviem rady? Alebo si ju vôbec nevšímam, lebo si verím, že to zvládnem sám? Nie, nezvládnem. Možno sa to na chvíľu zlepší, bude to fajn, ale všetky tieto dobrá sú len časné. Jedine s Ježišom smiem zakúsiť, čo je to pravá radosť. Vtedy, ak sa úplne pokorím a odovzdám sa Mu. Ak moja slabosť porazí moju pýchu. Lebo slabosť človeka nie je jeho nedostatkom tak, ako sa to berie zo svetského hľadiska. Práve naopak, veď Pán nám hovorí: "Moja sila sa dokonale prejavuje v slabosti." Keď som slabý, práve vtedy som silný.
Je to nepochopiteľné, ako užasne to Boh zariadil. Každý z nás má účasť na tejto Jeho ponuke, stačí len vystrieť ruku a vykorčiť.. Vystúpit zo seba, svojej samoty a ísť s Ním. Lebo s Ježišom je život úžasný..
"S Tebou je lepší jeden deň, s Tebou je lepší krátky čas, než inde tisíc..."
