Prekročili sme pohorie Gobijského Altaja Gurvan saichan (Tri sväté hory) smerom na juh, až na „samý koniec sveta“ – ako sme sa domnievali. Tam už nič nemôže predsa byť! Jedine hranice s Čínou, ktoré oficiálne nesmieme prekročiť, tak na čo sa tam trepeme? Nuž, ale trepali sme sa ďalej a aké bolo naše prekvapenie, keď sa pred nami otvoril krásny výhľad na rovinu v diaľke lemovanú miernymi kopcami, za ktorými už skutočne ležala Čína. Boli sme v najjužnejšej mongolskej oblasti Gobi. Ďalším milým prekvapením bolo zistenie, že sa pred nami nachádza administratívne centrum. Bol to – Nomgon somon (somon = okresné) patriaci do ajmaku Dalanzadgad. Toto okresné sídlo disponovalo dokonca zázrakom civilizácie – hotelom. Konečne sa vyspíme, osprchujeme, oddýchneme si. Tešili sme sa ako malé deti. Realita však bola trochu iná!
Administratívne centrum bola malá osada, pozostávala z niekoľkých budov, z ktorých poschodový bol iba nami netrpezlivo očakávaný hotel. Okresní predstavitelia nás oficiálne privítali a pochválili sa miestnou raritou – vajcom dinosaura, uloženým v sklenenej vitríne uprostred vstupnej haly hotela. Vajce nebolo moc veľké, asi sa jednalo o nejaký malý druh dinosaura. Ostatne o dinosauroch budem hovoriť v niektorom budúcom rozprávaní. Na stenách bolo vystavené množstvo vykopávok, od troch miliónov rokov po 10 tisíc rokov starých. Všetko sme si zdvorilo poprezerali, ale najviac sme túžili rýchlo sa ubytovať. Do izieb sme poskladali svoje veci a hurá do kúpelne. Moc rýchle hurááááá to zase nebolo, pretože na poschodie viedli schody, ktoré mi silno pripomínali rebrík starej mamy na povalu. Drevené, úzke, bez zábradlia. Museli sme dávať dobrý pozor, aby sme sa nezdrúzgali.
A hororové zážitky začali. Hotelová sprcha nebola tým najhorším. V kúpeľni, alebo ako by som nazval izbičku, kde trčala zo steny trubka a po otočení kohútikom sa na nás vyrútila voda studená ako ľad, sme sa postupne vystriedali všetci. Vodu čerpali z riadne hlbokej studne, mala teplotu tak 7 – 8 stupňov. Keď sme si porovnali, že vzduch mal okolo 40 stupňov, piesok vonku až 70 stupňov, začali sme pochybovať, či peklo je skutočne tam dole pod nami a či tam kúria. Zuby nám drkotali ešte dobré dve hodiny po očiste. Ale umyť sme sa chceli aj museli. Už sme boli poriadne dlho v teréne na to, aby sme pripomínali dôstojných predstaviteľov vedeckej komunity.
Domáci nám povedali, že v dejinách Nomgon somonu takáto zostava do ich oblasti ešte neprišla! V našej výprave sme totiž „dodali“ katolíka, evanjelika, jedného Rusa, ktorý bol jevrej (žid), na námestí stáli tri nákladiaky, ktoré šoférovali traja pravoslávni Rusi a Mongoli mali medzi sebou budhistu a komunistu (neverca). Národnostná i náboženská zmes, ktorá sa tu zišla si podľa nich vyžadovala výnimočnú oslavu. Pozvali nás na diskotéku. Rusov veľmi nechceli, ale zistili sme, že jeden sa volá Fetisov, čo nám pripomínalo jedného z najznámejších hokejistov Ruska, tak boli pozvaní aj oni. Pozvaný bol aj mongolský vojak, pohraničník, ktorý práve na ťave obchádzal svoj stokilometrový úsek hranice s Čínou a zastavil sa, keď videl, že sa niečo deje. Z okolia pricválalo na koňoch zo dvadsať pastierov, no a my sme mali so sebou okrem kolegov pedagógov z Ulaanbaatarskej univerzity aj dve študentky prírodných vied. Predseda strany (vtedy mongolskej ľudovej) doniesol rádiomagnetofón a jednu pásku s čínskou, japonskou a mongolskou muzikou. V sále s vystaveným vajcom začala diskotéka. Jedli sme a pili, čo kto mal, tancoval každý s každým a s pribúdajúcim alkoholom v krvi sa začal stupňovať aj záujem o naše dve dievčatá. To by sa dinosaurus čudoval, keby sa vyliahol! Vonku sa medzi tým zotmelo, zábava v hale bežala na plné obrátky, keď zrazu v najlepšom - urazený mašinista, ktorý vyrábal na starom dízlaku elektrický prúd (nebol vraj pozvaný!!!) vypol mašinu a všetko zhaslo.
Bez akéhokoľvek varovania nastala tá najčernejšia tma. Rádio stíchlo, svetlo zhaslo a vzduch preťalo zvresknutie našich študentiek. Začal horor.
V krátkych zábleskoch zápaliek vyzerali naše tváre mnohých národností ako vyskakujúce strašidelné obrázky z hororového filmu a hotelom sa ozývalo nadávanie v niekoľkých svetových jazykoch i nárečiach. Začal sa boj o izby. Každý sa chcel dostať na tú svoju, kam si zložil veci, ale čert vedel v tej rýchlosti kam že to bolo, pritom nespadnúť po schodíkoch a my gentlemani sme museli ešte upratať do bezpečia naše dve dievčatá. Tak sa vyľakali, že sme ich nemohli nechať samé. Raz ich naháňali Rusi, potom Mongoli, až sa nakoniec ukryli pod posteľ v izbe, kde sme spali my. Asi po hodine hara vara v hoteli utíchla. Všetci zaspali.
Nastalo brieždenie.
„Ty, Maťo, kde sú tu WC?“ – bola moja prvá otázky, keď som rozlepil oči do ranného pološera. Moje vnútornosti vydávali charakteristické zvuky a bolo treba veľmi rýchlo nájsť jednu miestnosť. Lenže, chyba, v hoteli žiadne toalety neboli!
„To nemyslíš vážne?!“ – s hrôzou v očiach som skúmal poschodie. Vo vedľajších izbách spali kolegovia aj domorodci, kam sa kto dostal a kde predpokladal, že by mal spať. Nie je nič výnimočné, keď v jednej posteli spí aj päť Mongolov, takže izba s tromi posteľami prichýli na noc asi desať - pätnásť nocľažníkov. Tiež nie je nič mimoriadne, ak si večer ľahnete do postele spať sám, ráno sa zobudíte a vedľa vás ležia ďalší „spoločníci“. Nič zlé, iba nepraktické. A potom ešte hrozí, že sa zobudíte a oni sa kľudne hostia z vašich zásob. S úsmevom vás ponúknu a vám nezostáva iné, iba úsmev opätovať, zachrániť zo zásob čo sa dá a vypoklonkovať ich z izby.
Mal som dilema – čo skôr? Hľadať WC, alebo zachrániť svoje zásoby jedla, ktoré som teraz pri svetle nevidel. Boli asi v inej izbe. Vyhralo však to prvé a tak sme s kolegom rýchlo vybehli von. Kúsok od hotela, približne uprostred somonu boli našťastie verejné záchody. Našťastie?! Kým sme vybehli na ulicu, Maťo mi ešte prikázal zobrať si krikľavo oranžovú čapicu. Ani neviem prečo, ale poslúchol som a moju hlavu skrášlila reklama na oranžádu.
„To sa mi snáď sníva?! Chceš povedať, že toto sú verejné WC?!“ – na viac som sa nezmohol. Jama asi tri metre hlboká, nachystaná snáď na lov mamutov, z jednej strany ohradená doskami asi tak pol metra do výšky a cez túto kolmo vyhĺbenú jamu boli položené štyri dosky, teda záchod bol dvojmiestny. Ako znamenie, že je obsadené, položili sme čapice pred prvý pár z dosák a kvokli si.
„A to len tak, uprostred okresu budeme sr...?!“ Domorodci si nás ani nevšímali, dokonca okolo prešiel nákladiak s cestujúcimi.
„To sa im to ser..., keď majú tie svoje dely dlhé pod kolená!“ – žundral som si popod nos, ale prírode sa človek neubráni, nemali sme na výber. Dôležitejšie bolo nespadnúť dolu.
Del – sa v Mongolsku nazýva oblečenie, plášť dlhý pod kolená, ktorý je cez pás pevne omotaný osem metrovým pestrofarebným hodvábom. Dlhý mantel má niekoľko výhod, napríklad stiahnutím v páse je brucho chránené pri jazde na koni a do záňadria sa dajú ukladať všelijaké veci, slúži ako taška – vak. Najväčšia je však jeho výhoda maskovacia. Raz v stepi som sa prihovoril jednému Mongolovi, ktorý podľa mňa oddychoval učupený na svojich pätách. Naokolo šírošíra step, rovná ako stôl. Veľa razy som videl, ako takto domorodci odpočívajú (majú taký zvyk), a preto som sa kľudne pri ňom zastavil, podebatovali sme, ponúkol som mu cigaretľu a až po chvíli mi začalo byť podozrivé, že sa nedvíha z miesta. Jasné! Bol na toalete! Neskôr sa to potvrdilo. Diskrétne som sa vzdialil....
Zľava - prof. Cendsuren a F. Zatkalík, geodet.
Rozdiel v oblečení domorodcov a nás európanov. Už chápete, kto mal výhodu v onom prípade...
Ako darček sme dostali - kozu!
Tento raz sa naša ranná toaleta skončila šťastlivo. Ešte sme navštívili okresné biró strany, poďakovali za prijatie a po vzájomnom obdarovaní sa naša výprava vydala na juh. Južne od Nomgon somonu sa totiž nachádza miesto, kde žijú divé poloosly – kulany. A práve tieto zaujímavé zvieratá sme sa chystali niekoľko dní pozorovať, čo bol pôvodný účel našej cesty.
Maťo nazval hotel, ktorý sme opustili, výstižne „dom hrôzy“ a všetkým sa ešte dlho vynárali v spomienkach strašideľné tváre vyskakujúce a miznúce v tme čiernej ako uhol. V takej čiernej, aká vie byť snáď iba v Mongolsku!
