Alena Dúhová. Narodila sa ako Alena Roubalíková 15. marca 1956 v Dřevohosticiach - malom mestečku na hranici severnej a južnej Moravy. V súčasnosti žije na Slovensku. Je spoluzakladateľkou Literárneho klubu Trnava. Zoznam autorových rubrík: Spomienky, Mongolsko, Bajkal, Poézia, Korálky mého dětství, Literárny klub Trnava, Nedeľná chvíľka poézie, Verte - neverte, Súkromné, Nezaradené
Mladý sokolík dostal od svojej novej majiteľky meno Panky - od malička mu trčali pierka na hlave ako pankáčovi. Keď mu však Anička začala nasadzovať novú čiapočku, pierka sa postupne uhladili a teraz vyzerá ako správny sokolí mládenec...
Moja krstná raz povedala, že na Slovensku ak hodíš kameňom, tak zasiahneš Anču alebo Marču. Nechcem hádzať ani slovom, tobôž nie niečím ťažším, ale iba poukázať na hojnosť výskytu týchto mien. Ak by som si mohla vybrať – mám rada Marušky! Márie, Majky, Majušky, Maryšky, Marče, Mařeny aj tie Merry a Rianky! Niektoré sú síce riadne „potvory“, ale väčšina z nich je fajn. Aspoň podľa mňa. Vlastne som tiež Mária – birmovným menom. Takže Alena Mária ... Niečia (časom sa to mení). Kombinácia mojich mien mi neučarila, hlavne tú Alenu som nemala rada, ale na Slovensku ma „prekrstili“ na Alenku, podarilo sa im to dať dokonca na zdravotnú kartu – tak som tu zostala. Veď, kde ti milo hovoria, tam sa defčico drž, no nie?!
Po prečítaní Zuzkinho diskusného príspevku pod mojím článkom, som si uvedomila, že o varení som zatiaľ nepísala. Na um mi zišla jedna veselá príhoda z čias, keď naše deti boli ešte malé, bývali sme v činžiaku, kamarátka mala byt na tom istom poschodí, tri metre od našich dverí a všeličo bolo inak.... Nemám snahu vytvoriť na blogu kuchársky kútik, ale pravdu povediac, chýba tu!
Tam v udusanej tráve pod sivým nebom, zostalo zašliapané moje chlapčenské srdce... Presne tak som sa cítil, keď som prišiel koncom novembra do našej záhrady. Ani z tých jabĺčok mi nenechali. Podupali celú záhradu, trávu, ktorú nepokosili ani na jar, ani koncom leta. Vykosil som dlhý pás, tú svoju „zdedenú tretinu“, usušil, upratal aj seno, aby som ho zveri v zime ponúkol.
Keby som bola maliarom, tvoj úsmev namaľujem na modrú oblohu štetcom tak ľahkým, ako krídlo anjela.
Strihala som koberec. Prečo? Kvôli Cecílii. Cecilka je naša stará pani mačka, ktorá je po dvoch operáciách a u nás žije asi desať rokov. Na mačací prepočet je to sedemdesiat, takže sa k nej správame, ako k dôchodkyni.
Ako môže človeka vrátiť ľudská chamtivosť – do detstva. Dali odpojiť elektriku v rodičovskom dome. Sestry, ktorým som tak veril. Spoludedičky. Sestry – odhodlané dediť cez mŕtvoly, bez ohľadu na môj názor. Ostatne sa naň nikdy nepýtali. Mama vždy vravela – buď ticho, nechaj ich, nič im nehovor, len sa pre Boha, nevaďte! Nezniesla by to, vraj by umrela.
Pristál mi na tvári zlatý list. Kto že mi píše, kto na mňa spomína? Zasmial sa vietor v konároch, zatočil, zavíril, vytrhnúť chcel poklad mi z ruky.
Zapálime na hrobe sviečky. Rodičia zomreli. Z milujúcich detí sa stali dedičstva chtivé bezcitné osoby. Chabrali, ničili, pálili, šklbali - najmä však srdce toho najmladšieho. Zapáľme na hrobe sviečky...
Hoci už je jeseň, dnešný krásný slnečný deň mi pripomenul leto. Hrejivé lúče slnka, modré nebo a zelenú trávu, ktorá tento rok rástla ako divá...
Ilúzie Najhoršie zo všetkého sú ilúzie! Človek ich živí, ony rastú, chystajúc pre nás istú pascu.
Máte doma prváčika? Nemajú to ľahké, ani oni, ani my. Neohybná rúčka prváka na základnej škole vie neuveriteľne ohybne rozkývať nervy svojich rodičov doma.
Videla som ťa v diaľke, na konci dlhej zasneženej cesty. Volala som na teba menom, kričala, ale ty si ma nepočul. Zobudila som sa. Vo vzduchu zostala iba jemná vôňa túžby. Za tebou...
Nasávam vlhkosť jesene končekmi prstov. Perami bozkávam vo vzduchu kvapky hmly.
Volala mi dcéra. Stratila sa jej peňaženka. Kde? V škole! Museli jej ju ukradnúť!
Motýle jesene Motýle jesene krúžia nám nad hlavou spánok ich premáha chladivou únavou leto v nich odchádza do trávy spať...
Vykukla som zo zeme. Slniečko hrialo, vtáky spievali, teplý vietor vysúšal posledné zvyšky studených kaluží...
Otvorila som dnes blog.sme - mačky! Zobrala som do ruky noviny - mačky! Viem, že keď prídem domov, čakajú ma tam - mačky! Rozhodla som preto, jednu vám poslať. Tú moju najkrajšiu - Cecíliu!
Za oknami sa pozvoľna končí ďalší krásny jesenný deň. Prsty sa chcú rozbehnúť po klávesnici a napísať, čo srdce cíti. A tak skúmam svoje pocity ... P.S. Práve som asi "vyskúmala" ako vložiť básničku tak, aby ma písmenká počúvali a zoradili sa poslušne do riadkov. Či sa mi to podarilo, posúďte sami.
