Alena Dúhová. Narodila sa ako Alena Roubalíková 15. marca 1956 v Dřevohosticiach - malom mestečku na hranici severnej a južnej Moravy. V súčasnosti žije na Slovensku. Je spoluzakladateľkou Literárneho klubu Trnava. Zoznam autorových rubrík: Spomienky, Mongolsko, Bajkal, Poézia, Korálky mého dětství, Literárny klub Trnava, Nedeľná chvíľka poézie, Verte - neverte, Súkromné, Nezaradené
Sokoliarstvo má svoju prastarú kolísku v ďalekých stepiach strednej Ázie. Jeho história siaha tisícročia do dávnej minulosti ľudstva. Umenie sokoliarskeho lovu sa dedilo z pokolenia na pokolenie, otec ho prenášal na syna, ten zase na svojho syna a takto pokračuje tradícia až do dnešných čias. Inak tomu nebolo ani za čias Džingischána...
Pokračovanie rozprávania o kazašských orliaroch...
„To predsa nie su Mongoli!" „Nie, to sú Kazaši!"
Mor - sa povie po mongolsky kôň. V tom najvšeobecnejšom zmysle. Mongoli sú starí chovatelia a milovníci koní a majú na označenie koňa asi tridsať výrazov.
... ďalšie rozprávanie môjho muža o jeho cestách po stepiach Mongolska: Keď som prvý raz išiel na expedíciu do Mongolska, po príchode do Ulaanbaataru sme sa ubytovali v miestnom hoteli. Čakali sme, kým sa povybavujú všetky formality a my konečne vyrazíme do terénu. Pár dní sme čakali a prakticky sme nemali čo robiť.
Ľudová múdrosť síce hovorí: „kto neverí – nech tam beží“, ale môj manžel to tento raz v svojom rozprávaní o Mongolsku vonkoncom neodporúča....
Druhú časť mongolského príslovia – „Lepšie je sa narodiť v Changai baranom ako v Gobi človekom!“ potvrdzuje rozprávanie môjho manžela o nezvyčajnej tlačenici pri studni! Hádajte s kým sa tam pretekal o životodárne kvapky vody?!...
Prečo? Tiež som sa pýtala a môj muž rozprával, tento raz o tom, ako jedno mongolské príslovie hovorí, že lepšie je sa narodiť v Changai baranom ako v Gobi človekom. Keďže tam bol on a nie ja, neostávalo mi iné, ako mu veriť...
Zatiaľ čo imprerialisti veselo publikovali svoje výskumy ohľadom prírodných ložísk moru, najmä v USA v Nevadskej púšti, u nás vo vtedajšom socialistickom tábore sa v rámci RVHP prísne dodržiavalo pravidlo – mlčať ako partizáni. Samozrejme, že prírodné ložiská moru boli, sú, aj budú. Bolo len treba pozrieť sa pravde do očí. A tak sme sa tejto pravde, maskovaní za výskumnú úlohu „Prírodné zdroje a podmienky centrálnej Ázie“, pozerali do očí takmer dvadsať rokov. Vždy cez letnú sezónu sme odchádzali na niekoľko mesiacov brázdiť nekonečné priestory Mongolska. Občas sme zabrúsili aj do Zabajkalia, alebo za hranice Číny.
V Južnogobijskom ajmaku (oblasti) sa nachádza miesto nazývané Bajantoro, čo po mongolsky znamená „bohaté topole“. Oázu tvorí niekoľko pokrivených topoľov, ale je tam voda a to je podstatné. Kde je voda, tam žijú ľudia. V tejto oáze dokonca pestovali cibuľu. Smerom na juh od Bajantoro sa vypína oproti nebu osamelý mohutný kopec Gobijského Altaja – Ečchairchan.
V hlave sa mi premietali fantastické obrázky studeného koktailu s ľadom, zmrzlinou, ovocím, alebo pohár vody ľadovo orosený.... - Na čo myslíš? – vyrušil ma z môjho snívania za bieleho dňa kolega. Živo som mu opísal svoje predstavy. - Tak to teda iba snívaj! – uškrnul sa. Mal pravdu. V tieni ukazoval teplomer štyridsať stupňov tepla a my sme putovali do centra Gobi, priamo do jeho horúceho a rozžeraveného srdca. Neľútostného, nehostinného ale aj zákerného. Známy názov púšte – Gobi – je ruské slovo, po mongolsky sa nazýva Gov, a znamená pusté miesto. Gov sa volajú aj pustatiny v západnej a severozápadnej časti Mongolska a preto sa táto veľká púšť na juhu, ktorá siaha až za hranice s Čínou všeobecne nazýva Gobi.
... alebo ako sa z čiernej kozy stala biela... „Micka! Ná, ná, ná, ná...“ – miešal sa mi hlas môjho kolegu do sna. „Mééééé..“ – odpovedala mu čím ďalej slabším hlasom koza. „Micka, ná, ná, poď sem ty potvora!“ Rozlepil som oči zahmlené pravou Jelínkovou slivovicou. Necítil som sa najlepšie. A to som na tom bol ešte z celého tábora dobre! Čo to ten Fero vyblekuje? Keď som však zazrel v jeho rukách pušku a kúdeľ prachu za jeho topánkami – vyskočil som na rovné nohy. „Čo blbneš?“ – zakričal som a rozbehol sa za ním do kopca.
Samozrejme v Mongolsku. U nás na Slovensku by nám dali! Stačí, že sme ulovili v našej obývačke myš. Mačiek plný dvor a my sme mali v dome myš. Hrôza! Úspešný lov však inšpiroval môjho muža k tomu, aby začal spomínať, ako lovil - svišťov. Svišť sa povie po mongolsky - tarva. Rusi vraj tento názov skomolili a hovoria tarbagan. Nech už je to akokoľvek, svišťov bolo v Mongolsku vždy dosť, až príliš. Celé priemyselné odvetvie sa zaoberalo spracovaním ich koží a dokonca na Mongolskej štátnej univerzite sa jeden študijný odbor volá - poľovnícka veda.
Tento raz rozprával môj muž o tom, ako chceli mongolskí študenti opiť Slovákov. Takže, kde bolo tam bolo, raz v stepiach Mongolii... „Ty, Dušan, tie ščence sa nás snažia opiť! A kumysom!“ – smial som sa pri pohľade na nevinne sa tváriacich študentov Ulaanbaatarskej univerzity.
