Nachádzali sme sa v strednom Mongolsku na okraji pohoria Changaj. Vzduch čistý ako kryštál, všade prítomný vietor pofukoval od zasnežených vrcholkov vzdialených hôr a úžasný pocit voľnosti v obrovskom priestore nás opájal až sa hlava točila.
Oblasť je bohatá na výskyt svišťov a tie sa tu od nepamäti lovia. Viac razy sme stretli v teréne loveckú skupinu exoticky vyzerajúcich domorodcov. Nezvyčajným oblečením pútali našu pozornosť. Bolo tomu aj tento raz. Už z diaľky sme zbadali malý tábor, v ktorom sa pohybovalo asi päť ľudí. Zamierili sme k nim. Boli to lovci svišťov. Po srdečnom privítaní sme si bez veľkých oficialít prisadli k ohni. Poľovačka bola úspešná, pochválili sa úlovkami, pokonzultovali s nami o puškách a pozvali nás na hostinu. Pripravovali delikatesu – bodok.
Vedúci loveckej skupiny, keď v hlavnom meste dostal povolenie na lov, vyfasoval aj náboje do malorážky – na tisíc kusov svišťov, ktorých by mal uloviť a odovzdať, prídel tri tisíce nábojov. Obyčajne mal so sebou štyroch, piatich pomocníkov - strelcov. V teréne sa pohybovali v bielom oblečení, na hlave mali zvláštnu čapicu s ušami antilopy a ešte mávali chvostom. Teda nie svojim, ale z koňa, kravy alebo jaka. Pri poľovačke sa pohybovali štvornožky, jednou rukou neustále pohybovali chvostom, v druhej pridŕžali pušku opretú na roznožke a tak sa približovali k svištej kolónii. Pomaly, aby nevzbudili nežiaducu pozornosť. Svišť je hlodavec, ktorý sa orientuje predovšetkým zrakom a bystrým okom stále striehne po okolí. Človek, pohybujúci sa v bledom oblečení, s ušami na hlave a chvostom kývajúcim sa vzadu, ho síce zaujme, ale nemá z neho prirodzený strach. Ani koňa, ktorý sa voľne pasie sa nebojí, akonáhle však na ňom sedí jazdec, svišť spozornie a v momente sa schová.
Svišť sa v Mongolsku veľmi rýchlo množí a dosahuje váhu až osem kilogramov. Jeho mäso je pre miestnych pochúťkou, čo dosť dobre slovenský jazyk nechápe. Ako chutí? Dlho som nemohol prísť na výstižné prirovnanie jeho chuti k nám známym jedlám. Niečo medzi pokazenou bravčovou masťou a myšacincami zmiešané dokopy. Asi tak to chutí. Domorodci si však pochvaľujú. Ani mne po čase neprišlo až také odporné! Mesiace strávené v prírode, urobili svoje. Tieto "nechute" ale vyvážili iné špeciality, ktoré som mal možnosť ochutnať počas svojich pobytov v tejto krásnej zemi. Mongoli sú majstrami v rýchlej príprave jedál a musím priznať, že väčšinou mi veľmi chutilo, čo navarili.
- Preboha, Jozef, a to je čo za ČUDO? – vyvaľoval oči môj kolega na ohnisko, ku ktorému sme si prisadli a na ktorom sa opekalo čosi neidentifikovaľného. Jeden z lovcov nám ochotne vysvetlil, čo pripravujú. Hovoria tomu bodok a je to špeciálne upravený svišť. Podrobne nám opísal, ako na to.
Takže - najprv ulovíme svišťa. Cez papuľu sa malým nožom vyberú vnútornosti, odkostí sa aj chrbtica a nohy až po kolená. Môže - a vie to robiť iba skutočný odborník! Na ohni sa rozpália kamene, také ktoré nepráskajú a spolu s posekanými kosťami, čo vybrali, soľou a divým cesnakom sa nasypú späť do vnútra. Zaviaže sa papuľa aj zadný otvor, čím sa vytvorí akýsi vak, ktorý sa opeká na ohni. Vznikne vlastne analógia našej známej kuchty. Zatiaľ čo vnútro sa dusí, zvonku sa pripeká. Nožom sa iba zoškrabuje spálená srsť a čaká sa, kým bude táto mňamka hotová. Nič sa v týchto oblastiach nepečie ani nevarí príliš dlho. Zeleninu ani ovocie v šírych stepiach a púštach nedostať, a tak zdrojom vitamínu C je pre Mongolov, žijúcich tu, mäso. Krátke varenie, alebo pečenie so sebou prináša však nebezpečie infikovania sa napríklad morom.
Hotová pečienka sa odloží z ohniska, rozreže sa pozdĺž. Najprv si každý vyberie horúci kameň, pohadzuje si ho v rukách, sssská, ale kameň nepustí. Povera hovorí, že kto ho udrží v dlaniach, v zime nezamrzne! Masťou, ktorá sa usadila na kameňoch si zase treba premastiť ruky a tvár. Osvedčený najjemnejší kozmetický prípravok na svete! Naše dámy môžu závidieť! Tento hlodavec si ukladá v svojom tuku na zimu tie najvýživnejšie a najpotrebnejšie zložky prospešné pre organizmus.
Kamene sú vonku. Teraz treba zobrať hrnček a vzniknutú šťavu – polievku vypiť. Mäso sa nakrája a zje aj s kožou. Kosti sa poriadne ohryzú, roztlčú a špik vycicia.
Ďalšia povera, ešte z predbudhistických čias hovorí, že otvor v panvovej kosti treba rozbiť. Ak by sa kosť s dierou povaľovala okolo jurty, alebo v miestach, kde sa zdržiavajú ľudia, zlí duchovia by mohli cez jej otvor prichádzať a škodiť. Povesť, podľa mňa, vznikla na základe poznatku, že ak cez panvu život prichádza, môže cez otvor v tejto kosti aj odísť. Zlý duch rovná sa = smrť. Je to však iba môj súkromný názor a úsudok, ako som ho vypozoroval počas pobytu medzi domorodcami.
V tábore sme prenocovali a na druhý deň som ja sám, veľký poľovník zastrelil svišťa! Krásny úlovok, najmenej osem kilový macko. Hrdo som ho priniesol do tábora. Náčelník lovcov mi pogratuloval a vylúpol svišťovi oči. Podal mi ich na dlani ako uznanie za skvelý úlovok a ja som mal právo ich zjesť.
- Nóóó... Veľký lovec?! – uškŕňal sa môj kolega Mathias.
Nóóó, čo! Prehltnúť dve väčšie hašlerky nebol pre mňa problém. Ešte aj kúsok surovej pečienky, keď zviera otvorili, som zjedol. Ako slovenský poľovník som sa nemohol nechať zahanbiť. Keď však načalnik vybral žlčník a ponúkol mi na znak najväčšej úcty vypiť žlč, začal som rozmýšľať o účinnej obrane. Mathias sa uchechtával do rukáva, naši menili farbu spoločne so mnou, Mongol čakal s natiahnutou rukou.
- Daragoj tovarišč! – začal som zmesou ruštiny a mongolčiny.
- ... veľmi si vážim zvyky iných národov, ktoré sú pre mňa posvätné... – rozvíjal som svoj akademicky ladený príhovor.
- ... tak ako tieto obrady sú mi drahé a sväté, viem, že sa nepatrí pretvárať zvyklosti národov nám blízkych, tak mi zase na druhej strane nedovoľuje moje náboženstvo - vypiť žlč!
Maťovi sklapla sánka, mne odpadol kameň zo srdca. Pri slovách vedúceho mongolských poľovníkov som si vydýchol ako kováčsky mech. Vraj to chápe, keď náboženstvo nedovoľuje, treba poslúchnuť, samozrejme, som učený a múdry človek a takých si treba vážiť. Hlavne, že žlč vypil on. Asi dve hodiny bol ešte o poznanie žltší a trochu ho motalo, ale tváril sa hrdinsky. Mongoli veria, že cez oči uloveného svišťa do človeka vojde jeho bystrý zrak, cez pečienku sila a cez žlč, ochrana pred všetkými chorobami hlavne pred rakovinou. Rakovinou nazývali každú ťažšiu chorobu, ktorá sa podľa nich nedala vyliečiť.
Či som prežil, lebo som žlč nevypil, alebo preto, že pri mne stáli dobrí duchovia, neviem, ale táto historka ma ešte dlho sprevádzala po celom Mongolsku.
