V 13. storočí založil obrovskú Mongolskú ríšu najväčší dobyvateľ Ázie - Temudžin, ktorý prijal meno Džingischán - Vládca sveta. Veľmi rád chodil na poľovačky a jeho družinu tvorilo niekedy aj tisíc sokoliarov so svojimi cvičenými dravcami.


Dnes žije veľký Džingis už len v spomienkach a symbol jeho majestátu v Ulaanbaatare strážia iba sochy koní, ale kedysi dávno......
Kedysi dávno, jedného slnečného dňa sa tento chán všetkých chánov, veľký Džingischán, rozhodol opäť usporiadať poľovačku. V sprievode svojich dvoranov vyrazil na lov. Jeho dvorania mali so sebou luky a šípy, ale Džingischán si zobral iba svojho najobľúbenejšieho sokola na predlaktie a s ním vyrazil na lov. Jeho sokol bol spoľahlivejší ako najpresnejší šíp a vyletel tak vysoko, že svojim bystrým zrakom videl všetko, aj veci, ktoré sú ľudskému zraku skryté.
Tento deň však družina nič neulovila. Všetci boli sklamaní a najviac samotný Džingischán. Sklamaný a znechutený neúspechom dal pokyn, aby sa družina vrátila do tábora. Nechcel však dať na sebe znať svoju rozmrzenosť a hnev si vŕšiť na dvoranoch, a preto sa oddelil od družiny a pokračoval v ceste sám iba so svojim sokolom.
Zamyslený išiel dlho a dlho, až kým ho celkom zmohla únava a smäd. Bolo leto, vzduch bol horúci a nikde ani jeden potôčik, v ktorom by bola voda. Všetky vyschnuté! Džingischán bol veľmi smädný, a tak usilovne hľadal, čím by sa ovlažil.
Odrazu zbadal pred sebou skalu, po ktorej ako zázrakom stekal tenučký pramienok vody. Veľký chán sa potešil, zložil sokola z ruky, zobral strieborný kalištek, čo nosil stále pri sebe a priložil ho ku skale. Nekonečne dlho trvalo, kým voda naplnila pohár a keď ho konečne chcel priložiť k smädným ústam - sokol vyletel a pohár mu vytrhol z ruky! Pohár padol do prachu a Džingischán sa rozzúril. Svojho sokola mal však veľmi rád a tak mu odpustil. Možno aj on bol smädný a chcel sa napiť. Takto uvažoval veľký chán, zodvihol pohár, utrel ho a znovu priložil k pramienku vody. Voda z prameňa pomaly stekala a len čo bol pohár do polovice plný - sokol znovu vzlietol, uchytil ho a odmrštil na zem.
Toľkú trúfalosť už nemohol Džingischán tolerovať! Hoci svojho sokola skutočne miloval, musel potrestať toľkú trúfalosť. Čo keby ho sledoval niektorý z jeho poddaných a videl, že najväčší vládca sveta má mäkké srdce a dovolí svojmu sokolovi neprístojné správanie. Rozhodol sa sokola potrestať.
Odpásal svoj meč, zobral ho do ruky a druhou rukou pridŕžal pohár tak, aby sa napĺňal vodou. Jedným okom sledoval vodu a druhým sokola.
Iba čo v pohári bolo dosť vody a Džingischán sa chcel napiť - sokol opäť vzlietol k nemu. Chán švihol mečom a jedným úderom rozťal sokolovi hruď.
V tej chvíli prameň vyschol.
Ale Džingischán si chcel za každú cenu zahasiť svoj smäd! Vyliezol preto na skalu a hľadal miesto odkiaľ mohla voda prameniť. Skutočne našiel studničku plnú vody, no v jej strede plával mŕtvy had! Najjedovatejší v tejto oblasti! Keby sa bol Džingischán čo len dúšok napil, už by nebol medzi živými. Zomrel by.
Smutný sa vrátil do tábora v náručí s mŕtvym sokolom. Svojim poddaným vydal príkaz zhotoviť sokolovu vernú kópiu zo zlata a na jedno z jeho krídiel dal vyryť tieto slová:
„Aj keď váš priateľ urobí niečo, čo sa vám nepáči - robí to pre vaše dobro a stále zostáva vašim priateľom!"
Na druhé krídlo dal vyryť slová:
„Každý čin, ku ktorému nás dohnala zlosť a hnev - je vopred odsúdený na neúspech!"

Sokol rároh. Možno práve takého mal v láske veľký chán...