Teraz sme už utekali traja. Vpredu čierna kozička Micka, šťastná z novo nadobudnutej slobody, za ňou Fero, ktorý ako kovboj strieľal v behu a samozrejme netrafil a ja zúfalo lapajúc po dychu. Včera večer sme Micku priviazali niekoľkými špagátikmi k stromu, ale šikovné zviera sa tak dlho mykalo a cukalo, až sa vyslobodilo. Kúpili sme ju v Huckchante, ktorý leží blízko čínskych hraníc a mala byť ozdobou sviatočného menu. Bolo to v predvečer sviatku Nádam a chceli sme našim mongolským kolegom prichystať pohostenie. Vy nič nerobte, všetko nechajte na nás! My sa postaráme. Dokonca sme vytiahli dve fľaše starostlivo opatrovanej pravej Jelínkovej slivovice a debnu piva. Myslím, že práve Jelínek sa do týchto oblastí moc nehodí, pretože všetkým bolo zle. Dokonca aj nám Slovákom. Mongoli to znášali však ďaleko horšie, celý nasledujúci deň spali alebo sa motali omámení po tábore. To sme tomu teda dali! Ešte aj vyhliadka na slávnostnú pečienku sa rozplynula s ozvenou výstrelov medzi skalami.
Mal som nápad. S Ferom sme prebehli cez tábor, okolo profesora Cendsurena, ktorý sa iba prebúdzal a zmohol na otázku, kto to už oslavuje, keď počuť streľbu a kde je koza?! Odpovedali sme, že všetko je „sajn“ čiže dobré a koza je v hrnci, skočili sme na korbu nášho nákladiaku a Bast, mongolský šofér, naštartoval a už sme sa rútili cesta necesta. Skôr necesta – smer Huckchant, kde sme kúpili Micku a ktorý bol vzdialený asi štyridsať kilometrov. „A kde máte kozu, čo som vám predal včera, ha?!“ – privítal nás dedko. „Určite ste ju zožrali a ja nebudem obžerstvo podporovať“! Tak a dostali sme to! Skrátka napriek vychýrenej mongolskej pohostinnosti a ústretovosti nám ďalšiu kozičku nepredal. Argumentovali sme, že čierna sa mu určite vráti. On na to – „Keď sa vráti, bude to iba jej šťastie“ a ďalej sa o nás nezaujímal. Odtiahli sme s dlhým nosom.
Ako tak smutne nadskakujeme na korbe, odrazu som zbadal antilopy. „Ulovíme antilopu!“ – skrsol mi v hlave nápad a súril som Basta, nech šliapne na plyn. Šliapol. V zápale poľovníckej horúčky sme vleteli plnou parou do sajru – vyschnutého koryta rieky. Náraz bol prudký, zleteli sme z korby, šofér si poriadne narazil hlavu, ale našťastie sa nikto z nás nedolámal. Nárazom sa však uvolnila batéria v aute, rozlomila sa a vytiekla. Tak to je v háji! Vlastne v púšti! Nachádzali sme sa síce na hlavnom ťahu karavánnej cesty, ale cez Nádam sú všetci domorodci z širokého okolia na pretekoch! Najmenej tri dni tadiaľto určite nikto nepôjde. V zúfalstve sme s Ferom strčili hlavy pod zakrslé stromčeky divých mandľovníkov, ktoré dosahujú výšku asi tridsať centimetrov, iba toľko, že sa nám pod ne hlava zmestila.
Nádam znamená v preklade „trojo hier mužov“ a slávi sa v Mongolsku od nepamäti. Korene tohto sviatku siahajú hlboko až do 11. storočia. Súťaží sa v troch národných športoch – v jazde na koni (alebo dvojhrbej ťave), lukostreľbe a v špeciálnom zápase – barildane. Nádam je vlastne taká národná olympiáda. Domorodci z širokého okolia sa schádzajú už niekoľko dní pred tím, postavia si stany i jurty a vytvoria tak dočasné mesto. Všade vládne sviatočná nálada, ľudia nielen oslavujú, súťažia, prizerajú sa, ale sa aj zoznamujú, uzatvárajú sa obchody a obhliadajú prípadní nápadníci, alebo nevesty. Atmosféra 11. júla býva fantastická a preteky na koňoch, alebo tam, kde sme boli teraz my, v južnej Gobi - na ťavách. Pätnásť kilometrov je dlhá dráha, vôbec nie jednotvárna alebo rovná a jazdec aj zviera majú čo robiť, aby ju zvládli.
„Ty, Jožo, počuješ to?“ – zašepkala hlava vedľa mňa. Nič som nepočul. Fero nahluchlý, ja takisto, asi halucinácie. Slnko stálo vysoko, horúčava riadna a malé stromčeky nám tienili hlavy veľmi sporo. Teraz som to začul aj ja. „Dvihni hlavu a pozri sa! Možno sa nám to nezdá!“ – snažil som sa motivovať kolegu. A fakt! V diaľke kúdeľ prachu, z ktorého sa vynorila, čuduj sa svete, sanitka! „Fero, vidíš čo ja? Asi nám to teplo udrelo na mozgy. Sanitka v púšti?!“ S otvorenými ústami sme pozerali na blížiace sa auto. Zobudil sa aj náš šofér, zízali sme teda traja. Bola to skutočne sanitka, v porovnaní s našim nákladiakom maličká, ale išla priamo k nám.
„Tuším potrebujete pomoc, priatelia?!“ – zakričal na nás šofér. Sanitka bola skutočná, ako aj lekár so šoférom. Patrila lekárskej pomoci pohotovostnej služby v ajmagu – krajskom sídle. Obzreli si našu neradostnú situáciu, pochopili, že pomer vozidiel je rozdielny čo do veľkosti a váhy a nezostáva iné, ako doviesť novú batériu. Dobrú hodinu sme takto debatovali, hodnotili a rozprávali sa, no netušil som, že v sanitke neboli sami. V zadnej časti vozidla sedela žena s malým bábätkom v náručí. To ju tam nechali v tej horúčave iba tak? Nechápal som postoj našich nových známych. Žena trpezlivo, mlčky čakala a nič nenamietala. Jej asi dvojmesačné dieťatko bolo choré, malo silnú hnačku a bola nepatrná nádej, že sa vyzdravie. Viezli ju síce do nemocnice, ale tam by jej zrejme aj tak nepomohli. Našťastie sme mali na korbe nákladiaku debnu s liekmi a navrhol som, že môžeme skúsiť dať tej malej nejaký náš liek proti hnačke. Štvrtku tabletky som starostlivo rozdrvil na prach, nasypal decku do pusy a matka ho nakojila. O chvíľku zvedavo rozbalili dieťa a na počudovanie – nič. Neuveriteľné! Liek okamžite zabral.
Matka malého dievčatka tiež moc nedúfala, že prežije a teraz to považovala za zázrak. V Mongolsku, keď sa dieťa narodilo, počítalo sa mu, že už má rok. Zrejme brali do úvahy dobu počatia. Meno však dostalo až v neskoršom veku – dievča v troch rokoch a chlapec vo štyroch. To preto, aby zlý duchovia nemohli zavolať dieťa po mene a uškodiť mu. Ak sa stalo, že malé dieťa predsa len zomrelo, čo sa bohužiaľ následkom podvýživy vtedy stávalo dosť často, matka ho položila pri ceste. Verili, že ak tade pôjde iná žena, duša dieťaťa sa prevtelí do jej budúceho potomka. Všetkým deťom nechávali rásť vlasy rovnako a obliekali ich rovnako, aby ničím nevzbudzovali pozornosť zlých duchov.
Toto dieťa sme však zachránili. Matke som dal pre istotu ešte živočíšne uhlie a vysvetlil, ako ho použiť. Dohodli sme sa, že šofér ich najprv zavezie domov, hoci lekár chcel ženu poslať peši – veď je to iba pätnásť kilometrov! Pre Mongolov žiadna veľká vzdialenosť a ženy sú tu zvyknuté na tvrdé životné podmienky. Prehovorili sme ho však, bolo nám ženy ľúto. Tak že dobre, potom nám šofér privezie batériu, tú namontujeme a za sanitkou pôjdeme do nemocnice, ktorá sa nachádzala pár kilometrov za našim táborom. Do tmy to musíme stihnúť. Aj sa tak stalo.
Šofér sanitky mal pri nemocnici svoju jurtu, okolo ktorej behalo stádo kôz. Jednu nám ponúkol ako dar. Požičal mi koňa, do ruky dal laso upevnené na dlhej tyči, ktorému sa tu hovorí urga a potmehúdsky ma vyzval, aby som si vybral a odchytil kozu, ktorú chcem! Odišiel do jurty a viac sa nestaral. Domorodci sa nás nie raz pokúšali nachytať ako neskúsených Európanov, či si vieme rady v situáciách, ktoré sú pre nich všedné, ale my sme sa s nimi napríklad u nás v meste ťažko mohli stretnúť. No, skúste chytať kozu lasom v Bratislave pri Manderlaku! A ktorú vybrať?! Hneď som vedel, že je v tom nejaká finta. Ale na mňa si neprišiel. Zavolal som chalanov, čo zvedavo pokukávali a opýtal som sa, ktorú kozičku by mi odporučili. Mládež potešená, že „múdry bradatý starešina“ od nich pýta radu, ochotne ukázali na jedno menšie biele, chlpaté kozľa. No, jasne! Nesmie to byť stará koza, ta by bola tvrdá ako podošva. Pomohli mi ju chytiť a gazda uznanlivo precedil pomedzi zuby - „tschch!“, čo je po mongolsky súhlas - „áno“. Obstál som. Do nemocnice som sa ešte veľa razy vrátil, lebo miestny šaman usúdil, že som dobrý lekár, keďže som vyliečil to malé dievča. Správa o zázračnom uzdravení sa rozšírila po okolí rýchlosťou blesku.
Teraz sme mali kozu, sviatok už začal, ponáhľali sme sa preto do tábora. Naši kolegovia medzi tým ako tak vytriezveli a začali sa o nás strachovať. Novú kozu sme už neišli variť, v tichosti sme ju prepašovali k jej stromu, profesor zabudol, že sme ho oklamali, keď sme mu ráno sľubovali, že je v hrnci a hostinu sme nakoniec prichystali zo svojich zásob. Deň sa šťastlivo chýlil ku koncu.
Ako sme tak sedeli pri ohnisku a hodovali, zahľadel sa profesor Cendsuren smerom k osamelému stromu u ktorého bola priviazaná omilostená koza. Nič nehovoril, len prižmuroval oči a zrejme nad niečím dumal... Po niekoľkých dňoch sa nám priznal, že vtedy rozmýšľal, či ho ten československý alkohol neurobil farboslepým! Veď včera bola ta koza čierna a teraz – biela?!
