Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(4)
Keď bežím ránom záhradou
v spomienkach poza humná,
zostáva pre mňa záhadou,
aká je tráva detstva jemná.
Chladí mi nohy sviežou rosou,
srdce mám ľahké ako vtáča –
vyletím nad mrak s dušou bosou
slzami radosti líce zmáčam.
Tráva, zelená krása za svitaní
pod kosou splýva s zemou vedno,
aby navečer – dospievaním
a v noci túžbou, voňalo pre nás seno.
Chuťou prvých lások v lúkach
sčervenia líčka vlčích makov,
dotykom očí a rúk v rukách,
privádzajúc nás do rozpakov.
Keď bežím ránom záhradou,
vietor mi vlasy prstom íska.
Jedinou sladkou náhradou
za detstvo, je pre mňa duša blízka.
Moja láska.
