Vo vzduchu bola neodškriepiteľne cítiť vôňa jari. Nabrala som odvahu a vystrčila hlavu ešte vyššie. Okolo mňa sa začínala zelenať tráva. Po kvetoch zatiaľ nikde ani pamiatky. Prešiel týždeň, dva, tráva sa dvíhala, sem tam sa už objavovali aj farebné hlávky jarných kvetov. Rozprestrela som aj ja svoje okvetné lístky v ústrety slnečnému teplu. Boli biele a na okraji mali všetky farby dúhy! Bola zo mňa sedmokráska!
Ako mladá, krásna, jarná kvetina som mala veľké ambície. Túžila som vyrásť aspoň meter do výšky, cítila som, že mám v sebe obrovskú chuť a silu byť čo najkrajšia, najvyššia, najmohutnejšia a všetko naj, naj zo všetkých rastlín na okolí. Chcela som vynikať, ba čo hovorím, chcela som predčiť všetkých navôkol! V duchu som si predstavovala, ako obdivne okolo mňa krúžia včely, čmelkovia, vtáky spievajú iba mne pre radosť a večerné hviezdy ľutujú, že keď ony vyjdú na oblohu, moja utešená hlávka je už pevne zatvorená a tak sa nemôžu kochať mojou krásou...
Lenže, ako jar postupne prechádzala v leto, na lúke kvitlo stále viac krajších kvetov, voňavejších a väčších. Lákali včely svojou náručou, sľubovali im sladký nektár a vtáky pre nich spievali ľúbostné piesne. Zostalo mi iba miesto pri zemi, skromne som uhýbala bujnejúcej kvetene.
Prišlo leto a s ním kosci. Pokosili lúky, záhradu, kvety uschli na voňavé seno vedno s trávou. Prikrčila som sa a už som myslela, že je so mnou koniec. No, leto preletelo veľmi rýchlo. Nad lúkou sa každé ráno ako závoj pavučín rozprestrela ľahká hmla. Prišla jeseň.
Neviem prečo, ale už mi nehovorili sedmokráska, ale chudobka. Stále som však mala bielu korunku lemovanú farbou dúhy a hrdo som sa pýšila na lúke. Voľnejšie sa mi dýchalo. Už nebolo žiarivých letných kvetov, vo vzduchu voňalo jesenné vlhko, stromy sa prezliekali do farebných šiat. V móde bola tento raz zlatá, červená a hnedá. Aj slnko pomáhalo svojimi lúčmi rozžiariť ich veselie, ale aj tak sa rýchlejšie ponáhľalo za obzor...
Detské rúčky ma odtrhli spolu so steblami trávy, čo rástla okolo mňa. Odrazu som letela vzduchom, až mi vyrážalo dych! Malé prsty ma zvierali tak pevne, len aby som nevypadla a oslobodili ma až keď mi ponorili nôžky do studenej vody. Nesmelo som sa obzrela okolo seba. Výhľad zo sklenenej vázičky na stole bol úžasný. Priamo podo mnou bol vyšívaný obrus, na ktorom som hneď poznala kvietky z našej lúky! Boli jemne vyčarené modrou niťou na bielom plátne. Stôl stál v útulnej izbe, v ktorej bolo teplejšie ako vonku. V peci praskal oheň, cez malý oblok zapadali posledné lúče slnka ... Zľahka ma pohladili po lístkoch. Lúčili sa so mnou cez sklo.
Ešte chvíľu vírili hlasy vo vzduchu, ľudská trma-vrma, zhon a pobehovanie s taškami, a potom – ticho. Iba tikanie starých hodín na stene začalo odratávať čas. Čas, ktorý sa na čas zastavil. Domček sa ponoril do svojho týždenného mlčania. Až kým príde zase víkend a detské hlásky na priedomí rozozvučia dom starej mamy. Prach sa usadil, usadila sa aj starká do svojho kresla pri stolíku. Pohľady sa nám stretli. Usmiala sa na mňa. Bola som trochu v rozpakoch, keď ma oslovila. Nevedela som, že ľudia sa rozprávajú aj s kvetmi. „Vitaj maličká! Tak teraz tu budeme spolu čakať až zase príde ta malá nezbednica, moja vnučka, ktorá ťa odtrhla a dala do vázičky. To vieš, deti rady zbierajú kvietky na lúke. Sú neposedné ako včielky, ktoré ti tam vonku sadali na hlavu. Poletujú celý deň sem a tam. Aj ja som bola kedysi taká neposedná včielka, prebehala som celú záhradu, lúku pod horou, aj cez potok som skákala! A teraz – vidíš. Už len posedávam, nevládzem, som už stará a chorľavá. Ale pohľad na kvietky ma vždy poteší. Pripomenie mi moju mladosť a vietor vo vlasoch, keď som ich ja sama trhávala a dávala do vázy svojej starej mame. Veru, čas niekedy letí a inokedy sa vlečie....“ – ticho rozprávala starká, až kým sa vonku celkom nezotmelo a ja som si zatvorila okvetné lístky ľahkým zívnutím. Bol čas na spánok.
Vodu vo vázičke mi starká vymieňala každý deň, preto som ešte veľa ráz otvárala oči do nového rána spolu s ňou a večer sme zaspávali pri svetle malej lampy.
Dni bežali, jeden stíhal druhý, a mne nezadržateľne ubúdalo síl. Hlava sa mi akosi klonila nabok. Aj starká mala hlas čoraz slabší a tichší a keď prišla ta vážna pani v bielom plášti, už iba ležala na posteli a občas trošku zastonala.
Potom zostalo úplne ticho. Hodiny na stene prestali tikať do rytmu. Prišla dlhá noc. S východom slnka som však pocítila zvláštnu ľahkosť, hlávka sa mi vyrovnala, lístky vystreli. Všetko bolo voňavé modravým svetlom a ja som letela kamsi ďaleko, vysoko .... A odrazu som zbadala starkú. Žiarila úsmevom a vôbec sa nehrbila, kráčala zľahka ako mladá a krásna víla z rozprávky.
„Starká!“ – vykríkla som radostne.
„Vitaj maličká!“ – odpovedala mi s úsmevom, a hneď sa začudovala môjmu zvonivému hlásku. Nahlas sa zasmiala a povedala, že už dávno si myslela, že kvety vedia hovoriť, iba že sa nechcú prezradiť pred ľuďmi.
Bola som šťastná. Opäť môžeme so starkou pokračovať v našich debatách. Tentoraz sa aj ja môžem zapojiť, pretože ona ma počuje! Rozprávali sme, rozprávali, drkotali, spomínali a smiali sme sa .....
Našu radosť prerušil detský plač. Obe sme zmeraveli. Pozreli sme sa dolu. V malom domčeku bolo veľa ľudí, celá rodina sa stretla, všetci – okrem starkej. Plakali, pretože im bolo ľúto, že odišla tá, ktorú mali tak radi. Plakala aj malá dievčinka, čo ma odtrhla na lúke. Bolo nám ich ľúto. Snažili sme sa na nich zavolať, ale oni nás nepočuli.
Prešla jeseň, zima, prišla ďalšia jar. Starkej dcéra s mužom a s malou dcérkou, ktorí bývali v neďalekom meste, si z domčeku urobili víkendové miesto na oddych. Prichádzali vždy v piatok večer a v nedeľu poobede odchádzali späť do mesta. Vlastne tak isto, ako keď starká žila. Aj ten krásny vyšívaný obrus vyprali a položili znovu na stôl. Malá dcérka vybehla do záhrady, na lúku až popod les a priniesla krásnu kyticu lúčnych kvetov. Jej mama ju dala do vázy na stôl ... Trochu zamyslene sa zahľadela oknom hore na modrú oblohu a biele oblaky.
V tej chvíli sme mali so starkou pocit, že nás vidí. Zamávali sme jej! Zasmiala sa svojej halucinácii, napravila kvety vo váze, oprášila smietku z vyšívaného obrusu a išla dovariť obed. Veď na čerstvom vzduchu každý riadne vyhladne ....
