Vedeli sme, že pred sebou máme jeden z najťažších úsekov tohtoročnej expedície. Podľa nás sme sa pripravili špeciálne aj čo sa týka ošatenia. Do tepla predsa iba čo najľahšie! Naši mongolskí kolegovia iba pochybovačne krútili hlavou. Podľa nich – čím viac sa povyzliekame, tým viac nám bude teplo.
„Telo má svoju teplotu, na ktorú je nastavené ako hodinky. Šaty plnia vlastne úlohu izolačnej vrstvy, ktorá bráni prenikaniu vražedných lúčov gobijského slnka. Ej, veru nerobíte dobre..!“ poučovali nás. Dokonca náš šofér Bast sa zastrájal, že on dokonca vstúpi do púšte v čižmách. To sa síce nestalo, ale v strúhaní frajerských póz pokračoval pri ohliadke nášho terénneho vozidla. Úloha veľmi zodpovedná, veď si predstavte, že zostanete trčať niekde v šírej púšti a naokolo niet ani človiečika? Bast obchádzal auto, odborne kopol do každého kolesa, či drží, otvoril a zase dôležito zatvoril kapotu, pozrel pod auto a potom konštatoval: „Sajn! Dobre!“ „Mu! Zle!“ odpovedal som mu krútiac hlavou. Zo zadnej nápravy trčal totiž akýsi podozrivý špagát, zrejme ďalší z jeho vlastných vynálezov pri oprave nášho nákladiaku. Zbadal kam ukazujem a s kľudom Angličana vyčnievajúci kúsok odrezal a zvyšok zastrčil, aby ho nebolo vidno. Tak teraz už bolo všetko určite „sajn“! Na druhej strane, nemohli sme Bastovi nič vyčítať pri jeho vynaliezavosti. Veľakrát opravil na aute poruchu, s ktorou by sme si nevedeli rady ani my.
Svojou horúcou náručou nás teda očakávala púšť. Tajomná a pre nás nevyspytateľná. Keď sme prekročili kopce, týčiace sa pred nami, vstúpili sme do sveta piesku a skál. Vrchy tu síce nie sú vysoké, majú až 2200 metrov nadmorskej výšky, ale od dna kotliny vyčnievajú iba do výšky asi 400 – 500 metrov. Mapa nás uisťovala, že aj cez tieto vrchy vedú priesmyky a teda, že naše auto aj so svojou posádkou cestu ľahko zvládne.
Blížili sme sa k jednej z dolín Gobijského Altaja (pohoria Gurvan sajchan – Tri sväté hory – prvej chránenej oblasti na svete), keď tu zrazu nás ovial studený vzduch. Každý si myslel, že sa mu to iba marí. Veľa razy sme už zažili halucinácie, fatamorgány a podobné neuveriteľné pocity, ktoré s realitou mali veru málo spoločného. Asi po troch kilometrov – znova. Ako ľadový výdych snežného obra!
„Cítil si to?!“ – neveriacky som sa opýtal kolegu.
„Áno, v Gobi sa asi začína nová doba ľadová!“ – pokúsil sa o žart unavený Dušan.
Natriasali sme sa na korbe, omámení horúčavou, teplomer pod štyridsať neklesol, pred nami sa výhražne černeli žulové kopce. Ich čierna silueta sa kontrastne črtala oproti azúrovej oblohe. Asi po hodine cesty sme však natrafili na niečo fantastické! Na ľadovec.
Neverili sme vlastným očiam. Únava z nás v momente spadla. Autom sme sa priblížili až kam sa dalo zájsť, k okraju rokliny, ktorá bola úzka, tiahla sa do diaľky a celá bola zaplnená ľadom, hrubým niekoľko metrov! Hory sa volajú Jöly nam podľa - Jöl – orlosupa, ktorý v tomto pohorí žije.
Viete si to predstaviť?! Ľad v púšti!? Ako malé deti sme sa vrhli na ľadovec. Ohmatávali sme ho rukami, ľahli sme si naň, chladili si nohy a vyvádzali ako utrhnutí z reťaze. Hurááá ľad! Hurá chlad!
Mongolskí kolegovia zostali naďalej pokojne stáť na slnku a profesor Cendsuren sa nás snažil pedagogicky usmerniť: „Nerobíte dobre, priatelia! Nie je správne oddávať sa takto pokušeniu. Už ste si ako tak zvykli na horúčavy a teraz ľad. Veru sme naň radšej nemali naraziť!“ Kto by ho však počúval. V hlavách nám skŕsol geniálny nápad - poznášať konzervy do novo objavenej chladničky. Potom sme si pochutnávali na polievke – s ľadom, guláši – s ľadom. Fantázia! Cendsuren s Bastom iba pokyvovali hlavou nad našou nerozumnosťou. Skromne si opekali na ražni večerný úlovok a zapíjali ho teplým čajom.
Ej, ale na druhý deň! Ráno sme im dali za pravdu. Kýchali sme, kašlali a z hrdla nám vychádzal iba tichý šepot - daň za naše nerozumné správanie. Neboli sme na seba pyšní, mongolskí domorodci nám včera dobre radili.
Aj keď sme sa necítili fyzicky najlepšie, v ceste sme museli pokračovať. Náladu nám vylepšila až skutočnosť, že v našom putovaní sme dosiahli priesmyk. Zastali sme pri „ovo“. Je to taká pyramída, akýsi triangulačný bod, ktorý sa skladá zo zvláštneho materiálu. V Mongolsku bolo kedysi posvätným aktom prejsť cez priesmyk. Karavána dosiahla vrcholu a zlé sily jej v tom nezabránili. Z vďačnosti dobrým duchom a na oslavu postavili ovo. Každý, kto prešiel potom priesmykom na ovo priložil niečo zo svojich vecí, alebo aspoň kameň. Ovo sa tak rokmi kopilo vyššie a vyššie. Pôvodné ovo malo vždy v strede vztýčený stĺp a od jeho vrchu sa papršteky povrazov rozbiehali smerom k zemi do štyroch svetových strán. Na lankách boli priviazané pestrofarebné handričky – vlajky. Trepotali sa vo vetre a odovzdávali svoju modlitbu vďaky hore do neba. Za čias socialistického zmýšľania, ktoré preniklo až do tak vzdialených oblastí akými boli riedko osídlené oblasti Mongolska, boli potláčané všetky „barbarské“ rituály a z mnohých ovo vlajočky museli zmiznúť.
Počas cestovania sme videli ovo veľké ako kopec, no i celkom malé kôpky naukladaných kameňov. Pri každom sa treba zastaviť, oddýchnuť si a niečo priložiť. A tak pri ove postoja pastieri, kone, ťavy, pocestní, auto alebo aj traktor. Aj my sme pri ove všeličo ponechávali. Najmä praktické veci, každý niečo zo svojho majetku, niečo čo mohol postrádať. Ak pútnik, ktorý tadiaľto pôjde, bude niečo potrebovať, smie si to z ova vziať. Taký je zvyk.
Zostupovali sme dolu do rozhorúčenej púšte.
„Vidím pred nami dzunmod“! – prorockým hlasom predniesol náš šofér Bast. Rád sa hral na veštcov, čo sa mu niekedy aj podarilo, ale väčšinou sme mu neverili. Dzunmod po mongolsky znamená sto stromov. Opakom je otgonmod - posledný strom. Sú to tie najvzácnejšie miesta v púšti. Je tam voda, je tam tieň a potrava pre zvieratá. Natrafiť na dzunmod (ono tých sto stromov je iba symbolické vyjadrenie, že je tam viacero stromov) bola vždy slávnostná udalosť. Gobi je riedko obývaná a my sme po troch dňoch putovania stretli iba jednu rodinu! Tešili sme sa preto veľmi na stretnutie s ľuďmi, vodou aj s tieňom. Kým sme sa však toho dožili, príroda nám pripravila ďalšie prekvapenie.
Naša práca, ktorá pozostávala z odchytu drobných hlodavcov ako biologických vzoriek (o tom však nabudúce), si vyžadovala naklásť veľa pascí, a pretože pri oáze sa sústreďuje najrozmanitejšie živočíšstvo, činili sme sa. Pasce sme dali čo najbližšie k táboru, aby sme mohli aj v noci vstať a odobrať materiál. Takto sme si to aspoň predstavovali.
Mohlo byť asi okolo polnoci, keď nás zobudil ohlušujúci hrmot. Privykli sme si na ticho panenskej prírody a odrazu hrmot, lomoz ako by sa skaly lámali! Čo sa deje, čo sa čerti ženia? Veď desať mesiacov tu nepršalo a my sme s niečím takým ako je voda priamo z neba skutočne nerátali. Neboli sme na víchricu vôbec pripravení a narýchlo sme zachraňovali seba aj výzbroj expedície. Bola to véééélmi rušná noc! Vo vzduchu lietali pasce, spacáky, kotlíky, náradie a samozrejme aj my. Pľuvali sme piesok, vodu a aj nie veľmi lichotivé výrazy na danú situáciu. Živly, ktoré toľkú dobu odpočívali, si to teda parádne vynahradili! Vietor nám odtrhával slová od úst a Mongoli si mysleli, že spomíname pohorie Gurvan, Gurvan... Houby, to G tam nebolo!
Napokon víchrica predsa len ustala, blesky už nešľahali, ale dážď vytrvale zmáčal okolitú prírodu i nás až do rána.
Ráno sme privítali my „nedomáci“ unavení nočným dobrodružstvom, nevyspaní, mokrí a mrzutí, v očiach výraz lapených hlodavcov v našich pascách. A znovu sme neverili tomu, čo vidíme - rozradostneného domorodého pastiera, ako k nám mieri s celou svojou rodinou na návštevu - doslova tancovali, smiali sa a vytešovali, vystierali ruky a nastavovali tváre oproti dažďovým kvapkám! Ich veselie bolo nákazlivé. Prestali sme sa mračiť a keď nás s úsmevom obradne pozdravili:
"Dobrí ľudia prichádzajú s dažďom!“, odpovedali sme zdvorilo: „No iba k dobrým ľuďom!“
Domorodci totiž vedia, že voda je v púšti tým najužitočnejším a najkrajším darom z nebies. Vedia aj to, čo bude nasledovať - púšť v priebehu niekoľkých dní zakvitne, zazelená sa a to znamená život, nádej a lepšie časy. Preto sa v týchto oblastiach hovorí o daždi ako o šťastí a ľuďoch, ktorí prichádzajú spolu s ním, že sú to šťastní ľudia.
A my sme predsa prišli, keď pršalo.....
Odvtedy sa na dážď už nikdy nemračím!
