Ečchairchan v preklade – Matka svätá hora. (Eč je po mongolsky matka, otec sa povie ava.) Posvätné a uctievané miesto. Keď sme do tejto oblasti zavítali, patrili sme medzi málo bielych cudzincov, ktorých kroky viedli až sem. Doslova sme si pripadali ako cirkusová atrakcia, tak si mňa a mojich kolegov z univerzity prezerali. Najmä miestnym deťom sme sa moc nepozdávali. Pozorovali nás z bezpečnej vzdialenosti a keď som zoskočil z korby nášho nákladiaku, s vreskotom sa rozpŕchli. Na ich vkus som bol skutočne škaredý! Mal som bradu, fúzy, svetlé vlasy a spod strapatej štice mi svietili modré oči. Hneď som dostal prezývku „Psie oko“. Domorodé psy mali totiž modrosivé oči.
Ihneď po našom príchode do oázy nasledovala oficiálna návšteva miestnych najvyšších predstaviteľov, samozrejme – bez darov do púšte nechoď – tak sme im slávnostne odovzdali pozornosti, medzi ktorými nesmela chýbať ani fľaška niečoho „dobrô“. K tomu nožíky, ceruzky, prívesky a deťom nejakú tu sladkosť. K dobru sme ešte pridali zabudnutú fľašku tekutého koncentrátu čaju. Mal rumovú príchuť a kávové zafarbenie pripomínalo Coca Colu. Kolega ihneď pochopil svoju šancu čoby bieleho šamana a nechal doniesť vedro čistej vody, že predvedie čarovanie. Rozrobil čajovú esenciu made in Czechoslovakia vo vedre, dobre premiešal a svete čuduj sa – ľudia v oáze Bajantoro pili prvý raz v živote „pravú“ Coca Colu! Veľmi si ju pochvaľovali.
Na oplátku sa nám dostalo srdečného privítania a pozvania na nadchádzajúci sviatok – púť k Matke svätej hore.
Skoro ráno bola celá oáza na nohách. Púť vyzerala tak, že sme naložili na tri nákladiaky, čo sa dalo. Ľudí ako pútnikov, barana, kozu a kumys ako obetiny. Kumys bol z ťavieho mlieka, hovorili mu teme – airak (teme = ťava) a na rozdiel od kumysu z kobylieho mlieka obsahuje veľmi nepatrné množstvo alkoholu. Pije sa skôr ako tučný výživný nápoj.
Cestou na korbe nášho vozu bolo veselo. Koza, ktorá s nami cestovala za účelom občerstvenia vo forme obete svätej hore, takpovediac sa na naše náboženské cítenie vys... Výsledkom boli kozie bobky, tvrdé ako broky. Začala sa pravá bobková vojna medzi deťmi, ktoré si naberali bobky na dlaň a dvomi prstami druhej ruky ich „cvrngali“ proti sebe. Myslím, že tento súboj a nadšenie s akým mongolské deťúrence triafali „nepriateľa“, sa stalo predlohou budúcich PC hier. Píf, píf.... Kam sa však hrabú počítače. Toto malo ešte aj voňavý podtón! Asi po hodine natriasania sme zastali pod horou.
Zatiaľ čo domáci kuchári pripravovali jedlo, pozvali nás náčelník a pútnici na vychádzku na vrchol hory. Niekoľko desiatok metrov pod jej vrcholom vytekal priamo zo skaly malý pramienok vody. Vlieval sa do prírodnej priehlbiny v kameni hory, ktorá mohla mať rozmer tak 10 x 6 metrov a hĺbku od dvoch do piatich metrov. Priehlbín bolo asi šesť a nasledovali kaskádovite pod sebou, takže z tej vyššej sa voda prelievala do tej pod ňou. Brehy boli takmer kolmé a voda v jazierkach priezračná a prehriata, lebo prítok bol slabý a stihla sa cez deň zohriať. Prekrásna scenéria! Sama voda v púšti je zázrak, a TENTO zázrak ma neodolateľne lákal.
V hlave sa mi premietla spomienka, keď som sa ako chlapec nevedel dočkať jari a leta, aby som mohol skočiť do Váhu! Nevedel som si predstaviť život bez kúpania v rieke, v potoku, alebo jazere. Treba dodať, že môj rodný potok je riadne studený. Vyteká priamo z hôr a keď doskáče cez veľké biele okruhliaky dolu do dediny, je ľadový aj cez horúce leto. No my, mladí hrdinovia, sme netrpezlivo čakali až slnko roztopí posledný ľad a s prvým májom sme museli odskúšať jeho lákavé vlnky, aj keby nám mal odmrznúť, však viete čo!? Aká je? Ako lúúúúh!!! Drkotali sme zubami a zatínali fialové pery! Do vody sme však skočili.
Teraz sa mi ponúkali aqua bazény v gobijskej púšti, kde bolo krásne teplučko... Mojou jedinou túžbou bolo – skočiť do vody. Slušnosť však káže, vždy sa opýtať miestnych ľudí, aby sme nespravili niečo, čím by sme urazili ich božstvo alebo zvyky. Obrátil som prosebný pohľad na náčelníka.
Jeho záporná odpoveď ma trochu schladila. Vraj nemôžem sa tam kúpať, lebo by som zomrel. Tak ja by som zomrel? Ale vodu na varenie a pitie sme odtiaľ brať mohli!?
Nedalo mi to pokoja. Fascinovane som pozoroval hladinu jazierka, trochu som sa ukrčil za skalnatý previs a počkal, až všetci výletníci zídu dolu. Opatrne som sa priblížil k vode. Ňuchal som ako náš farbiar Floko, či sa pri vode nedrží nejaký jedovatý plyn. Nič. Vyzliekol som sa a do vody som strčil nohu. Zostala celá a živá. Strčil som tam ruku a keď sa nič nedialo, skočil som tam! Fantastický pocit! Za chvíľku ma ale objavil jeden zvedavec a všetci sa rýchlo vrátili a prichytili ma pri čine. Porušil som zákaz! Bude zle!
Priplával som k brehu a začal som sa ospravedlňovať náčelníkovi, skrátka cítil som sa ako malý chlapec, keď ho sused prichytí na čerešniach. On však iba mávol rukou a povedal, že keď som živý, tak je všetko „sajn“ – dobré!
Mal som oficiálne povolenie a začal som sa teda predvádzať. Plával som hore značky, Maťo mi podal zapálenú cigaretu, pofajčieval som si na hladine, potom ktosi hodil do vody mincu a ja som sa ponoril, aby som ju vylovil. To bolo niečo pre miestnych! Začali hádzať ďalšie mince až som nemal šancu všetky vyloviť. Chtiac - nechtiac, stal som sa najlepším číslom večera a moje vystúpenie nezabudnuteľnou kultúrnou vložkou tohoročného pútnického sviatku pod Matku svätú horu!
Zatiaľ čo som šantil hore v bazéne, domorodci prichystali v tábore na úpätí hory pohostenie. Spoločne sme sa vrhli na chutné jedlá. Jedli, pili, tancovali - až sme popadali do vyhriateho piesku. Ranný chlad nás však prebral a každý zaliezal pod čo sa len dalo. Na druhý deň sme sa vrátili do oázy. Tam sa znovu všetko dopodrobna rozoberalo a dlho do noci debatovalo.
Po štyroch rokoch viedla trasa našej expedície opäť okolo Bajantoro. Bol som zvedavý, čo sa za ten čas v oáze zmenilo? Na počudovanie – nič! Ľudia tu naďalej žili svojim pokojným spôsobom, deti síce podrástli a už sa ma nebáli, ale prezývka Psie oko mi zostala. Šepkali si medzi sebou, že to je ten, čo sa kúpal na posvätnej hore a nezomrel!
Večer pri ohni som sa opýtal jedného starého múdreho Mongola na záhadu, ktorá mi stále vŕtala hlavou. Prečo na posvätnej hore zomierajú ľudia? Vysvetlil mi, že povesť asi vznikla preto, lebo miestni obyvatelia nevedia plávať. Kto by sa aj učil v púšti plávať?! Brehy vodných nádrží na Matke svätej hore sú kolmé a ak niekto spadol do vody, či už človek, ktorý nevedel plávať, alebo zviera, nemal šancu sa vyškriabať z kamennej nádrže von. Možno tam kedysi spadla antilopa, alebo neskúsený lovec, utopili sa a tak, aby sa zabránilo ďalším tragédiám, po generácie sa tradovalo, že kto spadne do posvätnej vody – ten zomrie.
V Bajantoro si doteraz myslia, že moje prežitie určite súvisí s nejakými nadprirodzenými silami, ktoré mi pomáhajú, čo mi nakoniec, aj robí dobre!
Vietor pomaly presýpa piesok v púštnych hodinách, odratúva čas, ľudia prichádzajú a odchádzajú, povesti a povery zostávajú. Ečchairchan sa mĺkvo týči nad obzorom a stráži si svoje tajomstvá. Veď kto by veril, že nejaký bláznivý Slovák sa kedysi kúpal v jej posvätnej vode?!
