Bývali sme v meste, v činžiaku, ale ja, keďže som sa narodila na vidieku, čím som bola staršia, tým viac som túžila po vlastnom dvore a záhrade. A najmä v lete! Manžel, tiež pôvodne vidiečan, so mnou súhlasil a tak sme si kúpili starý domček v blízkej obci. Mali sme dom, dvor aj záhradku, dokonca aj psíka. Niečo mi tam však stále chýbalo!? Mačka!!!
Keďže som mala problém, išla som za kamarátkou, ktorá v tejto dedine bývala už desať rokov. Kamarátka mala kamarátku a tá mala mačku. No a mačka čakala mačence... Na chalupu sme chodievali dvakrát aj trikrát do týždňa. Zostal tam pes, ktorého sme dostali ako bonus pri kúpi domu. Psík bol už starý, hluchý, ale zvykol si na nás a bolo nám ľúto dať ho preč. Zakaždým, keď sme prišli, utekala som ku kamarátke o pár domov ďalej s otázkou, kedy si budeme môcť zobrať mačiatko? Moje deti zblaznené do predstavy nového prírastku do rodiny, sa tiež vypytovali – Kedy nám konečne prinesieš mačičku?
- Musíte vydržať, trochu podrastie, naučí sa sama jesť a teta Tonka nám zavolá, aby sme si pre ňu prišli. – trpezlivo som vysvetľovala deťom.
Raz navečer zazvonil telefón.
- Ahojte, mačiatko je u nás, príďte si ho zobrať! - oznamoval hlas mojej kamarátky. - Je ešte malé, na pár dní si ho zober do bytu, aby si na vás zvyklo! – dodala.
Vonku sa stmievalo, nerada šoférujem večer, manžel bol na služobnej ceste a mal sa vrátiť až nasledujúci deň.
- Nepočkalo by to do zajtra? – snažila som sa získať čas a zároveň som stíšila hlas, aby som neprezradila pred deťmi, kto a prečo volá.
- Nie!!! - znela stručná odpoveď mojej kamarátky.
- Dobre teda, ideme. – rezignovane som zložila telefón.
Naložila som natešené deti do auta a vyrazili sme pre mača. Kdeže mača – to bol uragán! Malé, sivobiele čudo tak povediac kozmickou rýchlosťou krúžilo po obývačke našich známych a očividne zamestnávalo celú päťčlennú rodinu. Bola som v šoku. Sadla som si na gauč a poznajúc svojho muža, ticho rozmýšľala. Tak toto nedopadne dobre. Deti boli nadšené!
Mačička bola skutočne krásna, zdravá, na hlave a chrbte sivá, náprsenku mala snehovo bielu. Aj labky mala celé biele, len na jednej mala sivý pásik. Bystrými očkami si nás prezerala. Páčila sa mi na prvý pohľad, ale až tak živá nemusela byť!!!
No, ďakujeme! - zvíťazila vo mne po chvíli slušná výchova.
- Za mačku sa neďakuje, nevieš?! - poučila ma Tonka a s nezastieranou úľavou mi strčila do ruky oriešok na šnúrke, za ktorým sa malá víchrica preháňala po koberci.
Teraz bolo dôležité dopraviť Cilku, chlpaté klbko nepokoja, domov do činžiaku. Piesok sme nabrali z hromady pred chalupou, krabicu od topánok vyfasovali u kamarátky a patrične vyzbrojení sme vyrazili domov. O tom, ako sme našu nezbednicu naháňali cestou pod sedadlami v aute, ako som sa bála stúpiť na pedál, lebo som nevedela, či ju neprikvačím, radšej pomlčím.
V byte sa jej od prvej chvíle zapáčilo. Po oňuchaní všetkých kútov a prekonaní hanblivosti, mačiatko ovládlo byt aj nás. Všetci traja sme s ním kolenačky šantili po zemi a nasmiali sme sa, to je fakt!
Začali však povinnosti. Naučiť naše živé striebro, kde má chodiť na záchod, kde má misku s mliečkom a kde by malo spať. Naivne sme si mysleli, že mačka v noci spí. Omyl!!! Ja aj deti sme už boli unavení, no ona očividne ožívala. Ako sme neskôr vypozorovali, spala hlavne cez deň a to tak, že uprostred zábavy a šantenia zrazu odkvacla. Bože, ona je mŕtva, napadlo ma. Ťahala som ju za chvostík, za uško, nadvihovala labky. Nič. Žiadna reakcia. Po polhodinke, keď sa prespala, začal cirkus odznova. Kreslá, gauč, stoličky v kuchyni, všetko sa stalo pre ňu prekážkovou dráhou, ktorú zvládala s bravúrnosťou akrobata. Veľmi sa jej páčilo šplhať po záclone. Snažila som sa výchovne zasiahnuť, ale nakoniec som ju musela znovu a znovu zvesovať a vymotávať jej zachytené pazúriky. Tak zjašené mača som ešte nezažila!
Prvú noc, čo u nás Cilka spala, sme jej ustlali do krabičky v chodbe a keď sa unavila, konečne aj zaspala. Bolo ticho.
Až do polnoci, kedy sa vrátil nič netušiaci manžel zo služobnej cesty. Potichu, aby nás nezobudil, ani moc nerozsvecoval, vyzliekol sa a išiel na onú miestnosť. Ako si tak unavený sedel a zíval úľavou, že je konečne doma – jeho zívnutie sa zmenilo v tigrie zarevanie. Nemali sme možnosť mu povedať, že v byte je mačička a ta sa prihlásila o slovo originálnym spôsobom. Zahryzla sa manželovi do palca. Chcela sa hrať! Manžel nie. V minúte nastala mobilizácia rodiny. Najväčšiu radosť mala, samozrejme, malá beťárka. Opäť bola stredobodom pozornosti. Nakoniec celú situáciu prijal môj drahý s humorom, aj keď chodil po byte ako bocian. Cilka sa neuveriteľne vedela motať pod nohami!
Po hodinke sa opäť všetko utíšilo. Deti do postele, mačka do krabice. Lenže chyba – niekto zabudol zavrieť dvere do spálne. Mačička, od prírody zvedavá a od narodenia zvyknutá byť s ľuďmi sa rozhodla vypátrať, čo za zvuky sa to šíria z postele. Môj muž chrápal až mu fúzy nadletovali. Cilka sa opatrne našľapujúc mäkkými labkami, potichu ako duch priplížila k nemu a začala oňuchávať pichľavé čudo pod jeho nosom. Povedať, že sa o manžela pokúsil infarkt je slabé konštatovanie. Najprv vyletela z izby mačka, potom on. Bola to skutočne veselá noc.
Môj muž od začiatku tvrdil, že mačka do činžiaku nepatrí. Ja som statočne odporovala. Po dvoch týždňoch lokálneho tepovania kobercov, unavená ustavičným striehnutím, či nemám niečo chlpaté v hrnci, alebo pod nohami, som sa vzdala. Mačka musí na chalupu – rázne som zavelila ráno medzi dverami do kuchyne, keď sa mi ostré pazúriky zavesili na župan.
Synovi práve začínali letné prázdniny, ja som bola na materskej dovolenke s dcérkou a tak sme mohli na chalupe stráviť celé leto. Jedno z najkrajších! Mačička rástla, išla z ruky do ruky a stala sa z nej rozmaznaná mačka, že až… Skrátka, miláčik rodiny! Dodnes je hlavnou osobou na dome a keď k nám prídete, privíta vás ako domáca pani.
Jednoducho - naša Cilka!
