Prehnali sa záhradou ako stádo oviec, pošliapali, ošklbali. Tak obrané jablone u nás ešte neboli, čo si pamätám. Aj vlani si, mama, prosila tú mladšiu, aby dala vyhlásiť v rozhlase, že u nás budú jablká na predaj. Ona na to, že vraj nikto nechce, jabĺk bolo toho roku veľa, nie je záujem. Odrazu je?! Nech si oberú, veď na to tam rastú, ale nech mi nehovoria, že ich všetky pojedia! Predajú ich, to je jasné. A ja aby som deťom kúpil. Nenažranci.
Eh, mama, smutná je záhrada ako po nej kráčam. Nad hlavou mi preleteli vrany. Krákajú a vysmievajú sa mi. Pohľad mi vyletel hore k oblohe a vtedy som ho zbadal. Tvoje jabĺčko! Viselo až na samom hornom konári a pozeralo sa na mňa. Červené, presne také, aké si mala rada. Vravievala si, že z tejto jablone sú jablká najlepšie. Matkine jablká, tak si ich volala. Teraz mi vetrík kýva nad hlavou jedným z nich. Si moc vysoko, hovorím v duchu červenej guľke tam hore. Zafúkal studený vietor, na kopcoch už je sneh, čo nevidieť zakryje aj túto spúšť v záhrade. Keby tak mohol napadnúť aj do duše, aby človek nevidel tú neutešenú skutočnosť – hamižnosť mojich najbližších. Kedysi najbližších. Vyhrnul som si golier, chlad zalieza pod bundu. Pomaly kráčam späť k domu.
Aha, aj poslednú otcovu lavičku ktosi rozlámal. Pred rokmi ich porobil môj kamarát Gejza. Chodieval so mnou často k nám domov, pomáhal mi čo to okolo domu, vo dvore, v záhrade. Otec si navymýšľal robôt, že až! A najmä keď už nechodil do roboty a motal sa doma. Gejza čosi majstroval hore v záhrade, otec ho zbadal a o paličke sa vydal za ním, aby ho poučil, ako to má robiť alebo ešte radšej – poslal ho inam. „Héééj, čo to robíš?! – zahrmelo záhradou. Gejza zavetril, nechal otca dojsť na pár metrov k sebe a potom, hybáj – pustil sa na druhý koniec. Naša záhrada je naozaj dlhá a tak, aby sa starému pánovi nepodlomili nohy, urobil pre neho vari na každých desiatich metroch lavičku. Stĺkol dva pníky doskou dokopy a postavil pod strom. Otec nevládal, sadol si, oddýchol, zahrešil, ale nevzdával sa. Poďho za Gejzom! Takto sa postupne presúvali až späť do dvora. Gejzika sa uškŕňal, otec vykrikoval rozkazy. Pozoroval som ich z diaľky, bližšie som neišiel, aby sa mi neušlo. Pred otcom sme sa obaja skrývali a utekali, aby sme mohli v kľude dorobiť svoju robotu. Na stromoch odpíliť haluzinu, opraviť rozbitý plot, čo to ponosiť do drevárne. Otec nás iba zbytočne dirigoval a zdržoval. Ale aspoň mal zdravotnú prechádzku a tebe, mama, potom v kuchyni referoval, akí sme „nepodarení“!
Do rána naozaj napadol sneh. Všetko vyzerá čisto a nevinne. Ako tvoja duša, mama! Ak existuje nebo, tak ty si určite v ňom a teraz pozeráš, kde budem na Vianoce. Prvé Vianoce bez teba. Neviem si ich predstaviť, ale som predsa chlap, tak nebudem plakať!. Áno, veľa, veľa rokov som na tieto sviatky chodil domov k tebe a otcovi. Aj keď otec zomrel trávili sme Vianoce spolu. A s mojou ženou. Pamätám sa, ako ste vy dve vlani chystali večeru – drkotali ste a pozerali rozprávky v televízore, až som hladný a uzimený prišiel zo dvora, že kedy bude vlastne večera!? Smiala si sa, že by ste skoro aj zabudli. Vonku už dávno vyšla prvá hviezda nad obzor a mne v bruchu vyhrávali muzikanti! Nakoniec sme všetko zvládli, veď nebolo kam sa náhliť, boli Vianoce. Nepresunuli sme sa ani do obývačky, len aby sa ti dobre sedelo na tvojom gauči, navečerali sme sa v kuchyni. Nesmel chýbať hrach s cesnakom, ktorý síce trochu prihorel, tvoja obľúbená kapustnica s údenou rybou.... Ozaj, kde budem tento rok vlastne údiť rybu? Musím postaviť aspoň provizórnu udiareň, keď už sa k tej otcovej nedostanem.
Po večeri sme si rozdali darčeky a rozprávala si nám, aké to bolo keď si ty bola mladá, darčekov toľko nebolo a ako rýchlo ten rok ubehol, už sú ďalšie Vianoce... Netušil som, že sú to posledné s tebou.
Nie, nie som precitlivelý, hoci ma často moje sestry vyvádzali na posmech. Mamičkin miláčik, teba má najradšej! Potvorili sa akoby žartom, ale viem, že v skrytu duše žiarlili. Na čo?! Veď ty si sa naozaj snažila každému zo svojich detí prejavovať lásku rovnakým dielom. Vraj, to preto, že som sa narodil cez vojnu. Nuž, narodil. Ale či ja za to môžem?! Koľko strachu si vtedy, mamička moja, prežila. V knihách sa píše o vojnových hrdinoch, o ich vyznamenaniach a obetiach. Kto ale dokáže dať na papier všetok strach, ktorý vtedy prežívali obyčajní ľudia, keď sa utekali skrývať do lesov. Rýchlo pochytili čo sa dalo a hybaj v nohy!
Bolo to v apríli, v štyridsiatom piatom a prechádzal front. Pýtal som sa na svet v malej pivnici nášho domu. Vtedy sme bývali ešte na druhom konci dediny, Pod skalou. Otec narukovaný Boh vie kde, až neskôr si ho vyreklamovala z vojny. Veď štátni zamestnanci, a medzi nich horár predsa patrí, nemajú čo rukovať! Siedmeho apríla som sa narodil do rachotenia blížiacich sa striel a hrôzy vo vzduchu, ktorá by sa dala krájať. Suseda ma rýchlo zabalila do deky a utekala so mnou do kostola, nech ma farár pokrstí, aby som sa nedostal do pekla, keby som neprežil. Či existuje väčšie peklo, ako to vojnové tu na zemi?! Jedenásteho apríla prechádzal front priamo cez našu dedinu. Učupení v tmavej pivnici, ľudia čušali ako myši zalezené pod zem. Zima vonku, chlad tu dole. Kúrilo sa iba v malej piecke. Ktosi sa bál, aby dym neupozornil, že sme tam schovaní a tak zapchal vonku komín. Vnútri sa začalo dymiť a všetci sme „zahoreli“, ako si hovorila. Ľudia omdlievali. Keď si sa dostala von, dali ti vraj napiť mlieka, aby si vyvrátila tú otravu zo seba von. To ťa zachránilo.
Takmer každú noc, až kým som išiel do školy, som sa budil s krikom. Stále sa mi sníval rovnaký sen – valili sa na mňa kúdele dymu, žiaden oheň nevyšľahol, iba dym, dym, dym. Chodila si so mnou po lekároch, čo mi je, prečo tak plačem a nariekam zo spania. Nevedeli. Neviem to ani ja. Možno som sa vtedy nadýchal toho dymu v pivnici, kde si ma porodila a niekde hlboko v mojom podvedomí sa tento pocit uložil. Bola to hrozná nočná mora, pamätám si ju dodnes.
Aj tento pustý dom a jeho okolie je hrozná mora. Denná.
Nuž, možno som predsa len viac citlivý ako sestry, „spoludedičky rodinnej usadlosti“, ako sa nazvali v tom necitlivom a direktívnom prípise, čo mi poslali. Áno, ja cítim, aký je dom studený a opustený, ako vychladol rodinný kozub, ktorého teplo si, mama, dlhé roky udržiavala. Bolí ma v srdci zapichnutá črepina ľadu zo zamrznutej bariny na našom dvore a je mi smutno z tej ich vidiny peňazí, ktorú vymenili za hrejivý pocit návratu do rodičovského domu. Hoci, miesta je tu dosť pre všetkých!
Nuž, čo. Pomaly odchádzam. Ale vrátim sa ešte hore do záhrady pre to posledné červené jabĺčko. Otrasiem ho. A vieš čo, mama, nepadne ďaleko od stromu...
