Kosenie trávnika na dvore som si dala za úlohu pre tento víkend. Kosačka čakala v pozore pri kuchynských dverách a ja som rozmýšľala z ktorého konca začať. Cvične som sa prešla dvorom. Náš miláčik, kocúr Miško sa rozvaľoval na trávniku. Čupla som si k nemu a pohladila ho po mäkkom kožúšku. Začal vrnieť a slastne sa preťahovať...
Vtom spozornel. Vyskočil a zaujal vyčkávaciu pozíciu. Pred nami v tráve vyskočil lúčny koník. Spravil hop, Miško skok.
- Počkaj, počkaj, kamarát, veď mu ublížiš! – napomínala som kocúrika. Koník skok, Miško chňap. Ja za ním hop.
- Stoj ty kocúr jeden, nechaj koníka! – natiahla som sa na trávniku ako dlhá tak široká, držiac mača za zadné labky.
Mačky majú, na rozdiel od psov, tú vlastnosť, že vás vôbec neposlúchnu. Ako moje deti! Nereagujú na príkazy – poď sem, sadni, nechoď tam a podobne. Mačky si skrátka robia čo chcú.
Aj Miško. Koník mu nedal pokoj. Dvihla som sa zo zeme, vyrovnala rovnováhu a čakala, čo bude ďalej. Koník zmenil taktiku, neskákal, ale predieral sa pod steblami trávy. Mišo striehol. Ja tiež. Steblá sa zachveli, Miško pacol labkou. Ja som zase v mihu chytila kocúra.
- Vari nechceš úbohého koníka zožrať!?- rozčúlila som sa na nášho Benjamínka. Očividne chcel.
- No, vieš čo, - dvíhala som sa s kocúrom v náručí, - ja ti radšej nalejem mlieka. Utešujúc nášho neúspešného lovca, zamierila som s ním do kuchyne. S kosením trávnika ešte chvíľu počkám, aby som dala lúčnemu koníkovi šancu odskákať do iného kúta dvora.
