Vidíš, mama, aj tak si umrela. Nemala si! Ale kto ťa už mohol zadržať, keď tenká niť života navinula deväťdesiaty uzlík a srdiečko malo nadrobené, nadslúžené. Pamätáš, ako ti hovorili, keď si bola mladá, že si taká bledá, cintľavá, že hádam dlho nepožiješ. A všetkých si prežila.
Naša stará drevenica zostala tichá. Iba kuny na povale robia hrmot, potvory. Na druhej strane, aspoň tam nie sú myši.
Prišiel som večer. Zažal svetlo – nič. Myslel som si najprv, že sa žiarovka vypálila. Nevypálila, to iba chamtivé spoludedičky poslali žiadosť na elektrárne, aby vypli prúd. Priložili aj úmrtný list po otcovi, zomrel pred štyrmi rokmi. Hlavne, že ma nechali vyrovnať nedoplatok a zaplatiť aj mesiac dopredu. Elektrické hodiny tiež odmontovali. Zase sa ma na nič nepýtali...
Keď tu boli naposledy a stretli ma, iba mi nadávali. Prečo? Kto to má vedieť. Vraj mám ísť do kostola. Snáď by ma aj vybili, keby som niečo povedal. Ja som však opravoval splachovanie na záchode. Tak ako všetko, čo sa kedy v dome pokazilo. Vždy si, mama, čakala s lístočkom spísaných závad, kedy prídem.
- Syn môj, nože sa pozri na odpad. Nechce odtekať!
Rozrúbal som staré potrubie dole v pivnici. Položil nové, zabetónoval, opravil. Teda, otec mal bujnú fantáziu pri kopaní odpadových rúr. Ani divá sviňa nevie, kam ktoré ústia. Bol najvyšší čas. Zemiaky za drevenou ohrádkou už plávali a bojovali o život. Všade zatuchlina. Moje sestry nič nevideli. Vraj mi len odkazujú, aby som spravil komín, že dymí a myši v dolnej kuchyni nás zožerú. Aby som s tým niečo robil! No, sprostý, rob!
Ja viem, mama, keby si vládala... Ale koľko rokov si už bola odkázaná na cudziu pomoc?! Nemohol som tu byť každý deň. Dvesto kilometrov je predsa len vzdialenosť. Každý víkend, keď otec dostal porážku, som tu bol. Iba jeden raz som vynechal. A predtým, koľké že už roky, každé sviatky, Vianoce, Veľká noc. Už si ani neviem predstaviť, že by som ich prežíval niekde inde! Môj domov je stále tu, v tomto starom, chátrajúcom dome.
V šestdesiatom ôsmom som mohol ísť do Kanady, na Nový Zéland. Lanárili nás, čerstvých absolventov prírodovedeckej fakulty. Bol som vtedy v Rumunsku na praxi. Netrpezlivo som čakal, až nás pustia domov. Domov! To bolo moje jediné želanie. Nevedel som si predstaviť, že by som už nikdy nevkročil na náš dvor, do humna, na záhradu plnú jabloní a stôp od jeleňov. Že by som nevidel západ slnka nad Kečkou, ako sa prstami zachytáva na drevenom plote od hornej záhrady a – náš dom voňajúci drevom.
Horár patrí do prírody! Kde bola dedina, keď otec začal stavať dom... Aj na projektanta sa vykašlal. Čo tam po plánoch, to bude jeho dom! Lepili ste ho ako lastovičky. Svojou láskou k nám, deťom, zliepali každý trám a každú tehlu. Kvetinami popri chodníku dole dvorom si chcela, mama moja, rozsvietiť ťažké rána vstávania za kravou, sliepkami, kačicami. Nesťažovala si sa. A komu? Otec bol večne v horách.
Po pamäti som si ustlal v podkroví. Tma mi nevadila. Poznám každý kút tohto domu. S brieždením mi svitol nápad. Rýchlo som sa obliekol a ponáhľal som sa na povalu. Slnečné lúče zvedavo nakukovali cez škáry medzi škridlami. Aj prach, čo som svojím príchodom rozvíril, bol zvedavý, čo tam hľadám. Krútil sa rýchlejšie v kuželoch svetla.
Mal som šťastie! Hoci preňúrali každú zásuvku, skrinku a prehrabali pôjdy, nenašli ju. Skôr si myslím, že im nestála za pohľad a preto ju nepredali, nezobrali ani nevyhodili. Skromne učupená v zadnom kúte povaly, všetkými zabudnutá, dlhé roky čakala na svoje vyslobodenie – petrolejová lampa mojej mamy! Opatrne som ju zodvihol, oprášil, umyl cylinder a išiel na pumpu kúpiť liter petroleja.
Rozprávala si nám, mama, ako si musela každé ráno doliať petrolej do lámp, zastrihnúť knôt, aby boli prichystané na večer. Iba zapáliť. Po vojne dotiahli elektriku do obce, ale do našej horárne ju zaviedli až keď otec dal vyrúbať v hore stromy, narobiť z nich stĺpy, až potom zažiarili žiarovky aj u nás v Hrabinách.
Je to tak dávno.... Začal som chodiť do prvej triedy a len čo som sa vrátil zo školy, súrila si ma, aby som si napísal úlohy, kým je svetlo. Neraz som ich nestihol dorobiť a potom som sa hrbil pod blikajúcim plamienkom petrolejky. Vôňa petroleja sa spojila s vôňou dreveného stola, školskej písanky a tvojou trpezlivou rukou, ktorou si mi pomáhala, aby sa pán učiteľ nehneval.
Vonku sa zmráka. Aj v mojom srdci sa zaťahujú tmavé závesy. Zakrývajú moje ilúzie o súrodencoch, o rodine, dobrých ľuďoch a spravodlivosti. Dobre, že si odišla. Ktohovie, ako dlho by život ešte udržal oprate ich chamtivosti a túžby po bohatstve. Tetuška hovorila, ako nepekne sa k tebe správala ta mladšia. Tušil som to, ale ty si nechcela nič povedať. Bála si sa, že ti nepomôže, že neprejde ani tie štyri kilometre v aute, na ktoré si jej požičala a každú slzu benzínu si vždy zaplatila. Z čoho, to som nechápal. Šetrila si na všetkom. Najviac na sebe.
Nehnevaj sa, mama, už im neverím.
Pomaly sa mi drieme.
- Syn môj, veď už nevysvecuj. Je veľa hodín, zhasni... Šetri!
- Ja viem, mama...
Počul som tvoj hlas, neodmysliteľne zrastený s každým vzdychom starého zábradlia a drevených obkladov na schodisku. Ešte som ti chcel čosi povedať, no so zhasnutou lampou sa stratil aj tvoj tieň.
Dom sa ponoril do tmy. Iba cez okno hviezdy skontrolovali, či som dobre zahasil knôt, aby drevený dom nevyhorel...
