Kedysi veľmi dávno, pradávno, kde bolo, tam bolo, žila raz jedna dievčina. Bola sirota a bývala sama v malom domčeku po rodičoch za dedinou pri ceste. Bola to pekná dievčinka, s krásnymi nebovo modrými očami. Preto nebolo divu, že sa do nej zaľúbil mládenec z blízkej dediny.
Dievčina jeho lásku opätovala a tak nič nebránilo, aby si ju mládenec zobral za ženu. Tiež nemal rodičov, čo by im požehnali a tak sa sami dvaja dohodli, že sa zosobášia.
Sedeli na lavičke pred domčekom a rozmýšľali, ako pripraviť svadbu, koho na ňu zavolať a tešili sa, ako im bude spolu dobre. Mládenec sa presťahuje do domčeka, čo to opraví na streche, aby nezatekala, vymuruje nový komín, aby pec v zime dobre ťahala a hrdzavý kocúr sa mohol v zime vyhrievať v tepľúčku za pecou.
Ako tak spriadali spoločné plány, počuli z dediny hlasné bubnovanie. To vojaci oznamovali, že verbujú. Mládenec aj dievčina ihneď vedeli, že ich plány sa rozplynuli ako ranná hmla nad rybníkom. Každý schopný muž a mládenec musí narukovať do vojny! Taký bol príkaz cisára!
Modré oči posmutneli a zaliali sa slzami. Dvoje hlávky sa naposledy k sebe prichýlili, aby si povedali, že sa ľúbia. Dievčina prisahala, že bude na svojho milého verne čakať, kým sa z vojny vráti.
Svoj sľub dodržala a čakala dňom aj nocou na milého. Bežali dni, týždne, mesiace, ba aj roky, no mládenec sa nevracal. Dievčina stále postávala pri ceste, alebo sedávala na lavičke pred domčekom a hľadela do diaľky, či už sa drahý vracia domov.
Ako čas plynul, vrásky popísali jej peknú tvár, no belasé oči nestratili nič zo svojej krásy. Cez deň svietili farbou oblohy a v noci odrážali ligotavý jas hviezd.
Čakala, čakala, dievčina pri ceste, až sa jedného rána ako ľahký modrý obláčik vzniesla k oblohe. Jej nežný výdych sa rozbehol po ceste v ústrety milému, ktorého sa nikdy nedočkala.
Na pamiatku vernému čakaniu zoslala pani Príroda jej lásku späť na Zem v podobe modrého kvietku pri ceste, ktorý trpezlivo znáša páľavu aj dážď a usmieva sa na nás svojimi modrými kvietkami. Nazvala ho ČAKANKOU.
