V kalendári bol máj roku 2004. Ukážky žiačok Základnej umeleckej školy v Trnave pod vedením Blanky Blesákovej predčili naše očakávanie. A čože nám dievky predviedli? No predsa „častofské bosorky“ – na motívy poviedok Mariána Minárika. Zážitok skutočne nezabudnuteľný! Dievčatá sa na nás poriadne prichystali – vyobliekali sa (vlastne „zrichtovali“) tak, že by ich vlastná mater nepoznala. Predstavovali totiž spolužiačky po xy...rokoch! Zhŕkli sa do jedného kŕdľa a spustili: „Náááááá, to ste očulyyyyyyy?“, nasledovali vtipné dialógy v trnavskom dialekte a my sme sa smiali až nám slzy tiekli. Panička v parochni s okuliarmi, dedinská babenka v šatke s rukou večne pri uchu aby počula, babskými vnadami obdarená susedka z horného konca, čiperná babka trkotačka, ktorej išla huba jak šlajfír... Profesionáli sa môžu schovať! Baby zahrali, zaspievali a pozvali všetkých, aby sme si prišli pozrieť celé predstavenie. Volalo sa „Veselo s častofskýma bosorkáma“ a priložené fotografie sú krásnym dôkazom toho, čo sa zrodilo na podklade podvečerov nášho Literárneho klubu Trnava.
Fotografie z ozajstného divadelného predstavenia.
S divadlom to bolo veselé a zaujímavé hneď od začiatku. Ale čo taká poézia!?
Plány veľké, chuť písať a na verejnosti čítať svoje výtvory, ešte väčšia. Skrátka hurá do toho! Lenže - svete čuduj sa, nie je záujem o básnikov. Spomenuli sme si, samozrejme, hneď na film „Ako svet prichádza o básnikov“, ale stále sme si hovorili, že my sme iní! Nie, nie sme a nikdy sme neboli. Napriek tomu sme vydržali v našom literárnom snažení a pred nami sa potichu začali otvárať dvere trinástej komnaty – komnaty v ktorej býva pani Múza. Aspoň tá nás mala hneď od začiatku rada!
Pamätám sa, ako som musela tajiť, že niečo také smiešne ako je písanie básničiek robím a ešte k tomu rada! Ak sa to v robote prevalilo, bola som automaticky zaradená do kategórie „trochu šibnutých“. Nebanujem, do práve objavenej trinástej komnaty postupne nachádzali cestu ďalší a ďalší nadšenci. Výsledkom bolo veľa pekných a inšpiratívnych stretnutí literárneho klubu. Najprv v kaviarni Kocka, potom v Arche a nakoniec v Západoslovenskom múzeu.
Dnes vám ponúkam ukážku z poézie Eduarda Grečnera, ktorý je pôvodným povolaním režisér. Prišiel na naše literárne stretnutie a táto návšteva ho inšpirovalo a posmelila tak, že ako sa hovorí „išiel s farbou von“. Prezradil nám, že dávno medzi jeho lásky patria básne, ktoré už v mladosti publikoval v rôznych časopisoch. Neskôr sa poeticky odmlčal a myslím, že práve jeho návšteva Literárneho klubu Trnava bola impulzom, aby vyšiel na verejnosť s ucelenejšou tvorbou. Boli sme preto šťastní, že sme stáli pri zrode jeho prvej zbierky poézie „Absolútna žena“. Eduard Grečner v súčasnosti prednáša na Akadémii umenia v Banskej Bystrici, venuje sa réžii dabingu, publikuje poéziu (napr. v Slovenských pohľadoch) a ak mu zostane chvíľka voľna, rád príde medzi nás. Ešte vám prezradím, že Eduard Grečner – režisér, bol v r. 1999 v ankete novín Republika ocenený ako autor a režisér a pre úspešnú reprezentáciu slovenskej kultúry v zahraničí mu bol priznaný titul „Posol Slovenska 98“. Jeho film „Jaškov sen“ zastupoval SR na Medzinárodnom festivale európskeho filmu vo Francúzsku a následne sa osobne zúčastnil jeho prezentácie vo Washingtone.
Toľko spomienky, a s povolením autora, ukážka z jeho tvorby.
EDUARD GREČNER
A B S O L Ú T N A Ž E N A
Požiare, ohne
v tajných pivniciach duše
Večer i ráno v Mliečnej dráhe
nie inde
To všetko naraz
salvami citu priklincované
o moju meravú
tvár
v
absolútnych rytmoch súznenia
Snívam či mriem?
Mriem
Možno naozaj
nenávidím ženy:
kvety
na cintorínoch ilúzií
Ale v okamihu ktorý sa volá Maja
sa všetky mŕtve ilúzie
znova
ohlásili povedomým víchrom
akoby živé
Zázrak?
Či iba chvíľa mámenia
ktorá sa ránom končí?
Niet návratu
Premeškala sa hviezdna chvíľa
o ktorej neskôr nevieme
a nie je isté či vôbec bola
alebo sa nám iba snila.
Som ako mŕtve bralo
do ktorého búši more citu
A iba vesmír vie
že to bola jedna
z mnohých
množín
nekonečna.
Zľava: M. Minárik, A. Dúhová, E. Grečner (krst zbierky Absolútna žena v Literárnom klube Trnava, január 2005)
Knižku pokrstil prof. I. Stadtrucker
...a posledné slovo musí mať žena (aj keď nie ta absolútna)!
Malý oznam na záver - najbližšie stretnutie LKT bude 27. apríla 2006 o 17.01 hod. v Západoslovenskom múzeu. Samozrejme, v Trnave!
Vstup voľný!
