Vtedajšie Československo disponovalo možno najlepšími odborníkmi v oblasti ektoparazitológie v Európe (akademik Rosický, prof. Mrciak), preto sme riešili problematiku zoonóz (chorôb, ktoré sa prenášajú zo zvieraťa na človeka). Spolu s nami, pracovníkmi prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave, pracovali odborníci z Ruska, Poľska aj Mongolska. Často sme brávali so sebou študentov Ulaanbaatarskej univerzity, kde sme ako hosťujúci pedagógovia i prednášali.
Mapovali sme územia, vyznačovali lokality a prírodné ohniská nákaz moru. Nastavovali sme pasce, poľovali na zvieratá – vtáky a hlodavce všetkým možných druhov, ktoré sa tam vyskytovali (svište, ochotony, sysle, hraboše). Odchytené exempláre sme nahádzali do bieleho plátenného vrecka. Po niekoľkých hodinách, keď ich telíčka vychladli, niektoré parazity, ako kliešte, blchy, roztoče – opustili hostiteľa a ostali vo vrecku. Tie ostatné bolo treba z peria a srsti vyčesať. Zo srdca sa zobrala vzorka krvi, rozotrela na podložné sklíčko, zafixovalo sa alkoholom a nechalo vysušiť. Vzorky poukladané v krabiciach putovali tisícky kilometrov s nami, kým sme ich neodovzdali do protimorových inštitútov na ďalší výskum. Nakoniec bolo treba ešte všetko zapísať, zdokumentovať. - Brrr! Brrr, fuj, to je strašná robota! – vyhlasoval náš mongolský šofér Bast, ktorý bez najmenšieho zaváhania vedel zjesť surové baranie oko, vypiť pialu čerstvej krvi alebo ignorovať chumáč chlpov v airaku! Každý deň komentoval našu pracovnú náplň, no pritom sa s veľkým záujmom prizeral. - Fuj! - odpľúval si Bast, fascinujúco však pozeral na vrecká a dušoval sa, že on by „to“ v živote nezobral do rúk, on berie do rúk našťastie iba volant!
Blížili sme sa k jazeru Terchin Cagan Ur s plánom, niekoľko dní pri ňom zostať. Blízko jazera bývali „druhí rodičia“ mongolského kolegu profesora Cendsurena, tí ktorí ho vychovali, a on nás všetkých pozval na návštevu. Ja som dobrovoľne zostal v novo postavenom tábore s tým, že kým prídu, spracujem všetky exempláre, čo v noci odchytíme. Ráno odišli a ja som sa začal hrať na Robinsona. Bolo treba vypitvať asi päťdesiat kusov odchytených hlodavcov, zobrať a zakonzervovať vzorky, takže o zábavu som mal postarané. Samotu v púšti som mal rád a vcelku v pohode som sa pustil do roboty. Na druhý deň – ten istý scenár.
Stúpajúca horúčava však zákonite vyvolala únavu a ako vo sne som si uvedomil, že jeden z exemplárov ochotona vykazoval typické príznaky moru. Pri jeho pitvaní som fajčil, jedol a samozrejme, pracoval som bez ochranných rukavíc! V momente som skočil k fľaši špiritusu, umýval si ním ruky, vyplachoval ústa a utešoval sám seba, že sa mi nič nemôže stať. Poznáte však nevyspytateľné ľudské podvedomie – na povrch mi začalo vyplavovať hororové scenáre ako to prebieha, keď sa niekto nakazí morom. Videl som spätne všetky strašidelné miesta, ktorými sme prešli v púšti, v stepi aj v horách. Keď sme prichádzali na také miesto, vítali nás prázdne nory od svišťov, vo vzduchu visela zlá energia, a my sme hneď „cítili ložiská moru“. Doľahol na mňa pocit samoty.
Baktéria moru sa volá po svojom objaviteľovi Yersinia pestis a šíri sa na iných hostiteľov, teda aj na človeka prostredníctvom vzduchu (tzv. pľúcna forma), alebo priamym kontaktom napríklad jedením, manipuláciou s čerstvým mäsom a všeobecne neobľúbenými - blchami. Počas našich výskumov, sme zistili, že ak sa v lokalite nachádzajú dva určité rody bĺch, s najväčšou pravdepodobnosťou môžeme očakávať výskyt moru. Inkubačná doba moru u človeka je 3 – 4 dni a ten potom zomiera. Baktérie sú pomerne veľké a preto krvcicajúca blcha keď cicia nakazenú krv, v hltane sa jej tieto baktérie rýchlo množia, blcha sa nemôže nasýtiť a má neustály pocit hladu. Je „prázdna“ a preskakuje ako divá z hostiteľa na hostiteľa, čím veľmi rýchlo roznáša pôvodcu nákazy. Zaujímavé a desivé zároveň je, že baktéria sa prakticky nedá liečiť antibiotikami. Teoreticky áno, následky sú však hrozné. Prečo? Po prenose baktérie, keď sa človek nakazí, nepociťuje príznaky ihneď, hoci vtedy by práve antibiotika zabrali. Po dvadsaťštyri hodinách, ak sa nasadí liečba antibiotikami, musia byť dávky už tak vysoké, že poškodia organizmus (napríklad mozgové bunky). Človek prežije, ale za akú cenu?!
Všetky moje vedomosti o tejto strašidelnej chorobe som si premietal medzi hviezdy na nočnej oblohe, nie a nie zaspať. Čakal som, kedy sa vrátia moji kolegovia a rozmýšľal som, ako im poviem, že mám mor. Pociťoval som všetky príznaky! Podľa tunajších zvykov som sa mal utiahnuť do pustatiny, preč od ľudí, aby som niekoho nenakazil. Tak to robia domorodci, keď zistia, že sú vážne chorí a cítia príchod svojho konca. Vyzlečú si šaty, odložia ich bokom, sadnú si a už len čakajú, kedy si pre nich príde tá s kosou.
Pohasínajúci oheň mi pripomenul rozprávanie mongolských domorodcov, ako jeden ich známy raz zabil ťavu. O mäso sa podelil so svojimi susedmi v okolitých jurtách a nakoniec vraj všetci pomreli. Ťava bola nakazená morom. Mongoli majú pred touto chorobou obrovský rešpekt a keď sme cestou videli trebárs svišťa, ktorý ihneď neutiekol a neskryl sa, podliehali panike. Choré zviera stráca svoj prirodzený inštinkt a motá sa. Zdravý svišť je naopak veľmi plachý a máte problém sa k nemu priblížiť. Takže logicky, podľa nich, musí platiť – pomalý svišť = chorý svišť = mor! A mor rovná sa smrť!
Ráno som privítal s rovnako pochmúrnymi vyhliadkami, ako som si večer ľahol spať. Podpazušie bolelo ako ďas, v hlave mi hučalo a do tábora sa veselo vracali kolegovia zo svojej návštevy. Povedal som si, že ak do troch hodín moje príznaky neustúpia, tak sa im priznám.
Členom našej expedície bol vtedy aj ruský špecialista profesor Alexander Nikolskij, ktorý pôsobil v protimorovom inštitúte a problematiku nákazy moru dôverne poznal. Nenápadne som ho zobral stranou od ostatných, nevydržal som a vyklopil som mu svoje trápenie. Vážne si ma vypočul, pokrútil hlavou a povedal – „Net, net!“ Akože nie, keď mám všetky príznaky!? Net! Jozef Michajlovič, ty nezabalel! Nedal som sa presvedčiť a stále som si húdol svoje. Profesor ma zase znovu a znovu presviedčal, až mu došla trpezlivosť a vystrel svoj ukazovák. Vraj – olizni! Potom si prst oblizol on. Zabralo to! Presvedčil ma. Chorobné príznaky sa rozplývali ako sneh na slnku a ja som ožil!
Ukľudnil som sa a Nikolskij mi vysvetlil, prečo vedel hneď od začiatku, že nemôžem byť nakazený. Baktérie moru na mŕtvom živočíchovi, ktorý je vystavený slnečnej páľave, totiž hynú do dvoch hodín. My sme hlodavcov chytali cez noc, doobeda boli na slnku a ja som ich až potom pitval. To, že som obišiel prísny predpis, mať na rukách rukavice, sa mi tento raz vypomstilo. Strávil som najhoršie tri dni v mojom živote.
Takže, ja som si sám nahovoril, že som sa nakazil!? Verím, že keby ma nebol profesor presvedčil, zomrel by som s vedomím, že mám mor. Pochopil som silu autosugescie i rozprávania, že keď ľudia povedali – už zomriem a skutočne tomu tak chceli, aj zomreli. Na druhej strane, ak uverili v zázrak, že vyzdravejú, vyzdraveli hoci aj po vypití obyčajnej vody. Ostatne, náš ujec sa úspešne lieči už niekoľko rokov vodou z Lurdov aj potom, čo sme mu ju tajne vypili a naliali tam obyčajnú z vodovodu! Skrátka, sila autosugescie je nekonečná!
Posilnený novým poznaním, zdravý ako buk som sa usmieval večer pri ohnisku. Pochutnávali sme si na večeri, keď k nám dorazili hostia. Mongolskí domorodci sa potešili našej pohostinnosti a my sme boli radi, že máme spoločnosť. Reč išla veselo dokola, historky sa prekladali do rusko-mongolsko-polskej slovenčiny a nemali konca. Odrazu mi skoro zabehlo. Jeden z domorodcov povedal svojmu kamarátovi – MOR CHARNA!
Vyskočil som na nohy. Tak on je chorý na mor a príde medzi nás?!
Ale kdeže! Mor – znamená po mongolsky kôň, char – čierny (choroba sa volala čierny mor!) - charna – pozrieť. Voľný preklad by teda bol „poď pozrieť kone“. Načo by mali ísť teraz pozerať kone mi nebolo jasné až kým nevysvitlo, že túto vetu používajú ako napríklad naši chlapi v šenku, ak chcú ísť na WC – povedia „poďme pozrieť bicykle“! Mongolom sa skrátka chcelo čúrať.
A verte, že smiech je vo všetkých jazykoch sveta úplne rovnaký!
