- No, ty nevieš, že v Kaféhauze, kam chodíme na pivo, už roky mudruje, že lesník nemusí vidieť Rím, aby mohol pokojne zomrieť. Lesník musí vidieť Bajkal, aby mohol umrieť!
Otec veľmi rád viedol filozofické úvahy, ale ja, keďže som nechodil do šenku s hrdým pomenovaním Kaféhauz, netušil som, po čom jeho duša piští a za čo si ho doberajú kamaráti.
Otec bol horár, aj starý otec bol horár, preto nie div, že som zdedil lásku k prírode. Takmer dvadsať rokov som pravidelne chodieval pracovne do Mongolska aj do Ruska a tak som raz navrhol otcovi, či nechce za mnou vycestovať a pozrieť si ten svoj vysnívaný Bajkal na vlastné oči. Samozrejme, že chcel.
Môj otec bol čulý, kondičku mal dobrú a tak hoci mal 72 rokov, odvážne za mnou vycestoval jedno leto do Ulaanbaataru. Keď už bol v Mongolsku, zobral som ho na pár dní so mnou do terénu, nech si trochu užije stepi a púšte, kým sa presunieme k vode. Po týždni sme lietadlom AN 24 mongolských aerolínií MIAT odleteli do Irkutska. V lietadle sa nekúrilo a keďže pred štartom odpadli dvere, ktoré síce úspešne pridrôtovali, zohrievali sme sa pre istotu celú cestu pálenkou. Pomohla od zimy aj od strachu.
V Irkutsku nás už čakali priatelia z univerzity, ktorým som volal pred odletom. Poprosil som ich, že by som chcel otcovi ukázať jazero, či by mohli pomôcť. Irkutská univerzita vlastnila vtedy celú flotilu a moji dlhoroční „druzia“ nám ochotne vyšli v ústrety, vyčlenili a prichystali pre nás jednu loď. Pridelili kapitána aj s pomocníkom a jedného sprievodcu.
Pomocník kapitána - Vovka mi taktne naznačil, že pred vyplávaním z prístavu je potrebné doplniť proviant v najbližšom magazíne. „Proviantom“ bola vodka a milý Vovka, keďže mal sprevádzať zahraničných hostí a reprezentovať Sovietsky zväz, mal vo všetkých magazínoch na brehu Bajkalu zákaz nakupovať tento všeobecne obľúbený nápoj. Proviant som kúpil a priniesol na loď. Natešený reprezentant - pomocník aj s kapitánom lodi a sprievodcom okamžite zmizli v kajute, kde začali skúmať vzorky prineseného nákupu. Zrejme veľmi úspešne, lebo po chvíli sa z kajuty ozývalo falošné pospevovanie zakončené hlásnym chrápaním. Zaspali. Čo teraz?! Ako vyplávame?
Udalosti začali naberať na zaujímavosti, keď na našu čakajúcu loď s kľudom angličana naložili „tovarišči“ z brehu ešte jeden náklad. Podozrivý. Ja s mojim otcom, ako „inostranci“ sme si nedovolili klásť odpor. Na loď pribudol ďalší pasažier. Bol tichý. Ležal totiž v truhle a cestoval na svoj vlastný pohreb. Vraj sa obesil, informovali nás stroho a viac sa nestarali, čo my na to. Neskôr sme sa dozvedeli, že cesta po pobreží jazera prakticky neexistuje a preto domorodci využili možnosť dopraviť nebožtíka do jeho rodnej dediny týmto spôsobom.
V poriadku, pochopili sme. Bolo však treba vyraziť. Studenou bajkalskou vodou som sa snažil priviesť k vedomiu kapitána. Podarilo sa. Otrepal sa, naštartoval loď, nasmeroval na šíre more Bajkalu a kým som sa spamätal, zmizol opäť pod vodkovou narkózou do ríše snov. Kormidlovanie zostalo na mne. V živote som to nerobil! Treba poznamenať, že loď bola veľká asi ako dopravná loď, ktorá premáva medzi Bratislavou, Budapešťou a Viedňou a volala sa výstižne „Naturalist“.
Štyri hodiny som krútil kormidlom, raz doprava, raz doľava. Loď sa kľukate blížila k cieľu. Musím priznať, že prevažne išla kadiaľ chcel vodný prúd, nie ja. Preto som naplával dvakrát viac kilometrov, ako bolo potrebné. Otcovi nevadila naša predĺžená plavba. Obdivoval priezračnú vodu jazera, najčistejšiu na celej zemeguli a scenériu pobrežia, ktoré sa raz približovalo, raz vzďaľovalo, podľa toho, ako som nemotorne kormidloval.
Konečne sa na obzore objavila biologická stanica Irkutskej univerzity Bolšije Koty, cieľ našej výpravy. Šťastne sme pristáli. Na nebožtíka čakali príbuzní, na nás kolegovia z univerzity, dočasní to obyvatelia stanice a ďalšie prekvapenie v podobe zázračného vytriezvenia nášho kapitána. Vyskočil na rovné nohy, zasalutoval a vôbec sa tváril ako hrdina, ktorý má všetko pod kontrolou. To určite! Iba do chvíle, kedy sa dostal k ďalšej „butilke“ vodky!
Ubytovali sme sa v drevených barakoch stanice, učupených na brehu, iba kúsok od vody. Bolšie Koty nie je veľká stanica, správa o návšteve sa rozniesla prakticky ihneď a tak sme boli vrelo privítaní, akonáhle sme vstúpili na pevnú zem.
Večer pri neodmysliteľnom poháriku vodky, šálke čaju a dobrej nálade, keď sa prebrali všetky novinky z domova aj zo sveta, reč sa stočila k Bajkalu, k životu pri ňom aj v ňom. Spomínanie a príbehy kde tu vystriedala pesnička, až spievali všetci. V pamäti mi utkvela ta o „omuľovej bočke“, o sude plnom nasolených omuľov bajkalských. Stále mi rezonovala v hlave jej clivá melódia a pohmkával som si ju aj na druhý deň. Otec bol zvedavý ako taký omuľ vyzerá a tak som sa opýtal, či by sme mohli ochutnať túto najvychýrenejšiu rybiu špecialitu.
- Samozrejme! – boli ústretoví naši hostitelia. Omuľ bude! Keď bude, tak bude. Mysleli sme s otcom, že nás pozvú večer na pečenú rybu, pojeme, popijeme, pospievame... Tešil som sa, lebo otec bol usmiaty, pri Bajkale sa mu očividne páčilo a len tak žiaril. Veď sa mu splnil jeho dávny sen. To som ešte netušil, čo nás čaká zajtra.
K brehu sa blížila rybárska loď. Na tom by nebolo nič čudné, veď lode tu plávajú a pristávajú bežne. Z jej paluby sa však ozval megafón: „Dugáá! Dugáá! Jesť tam Duga?!" Samozrejme, že som tu, ale kto ma pozná, že ma volá po mene? Vybehol som na breh a mával som, že to som ja. Nato sa z veľkej siete pripevnenej na žeriave rybárskej lodi vysypalo na mólo asi dvesto kilogramov omuľov! Pane Bože, toľko rýb! Z megafónu nasledoval dodatok: „Eto dľa papy!“, čiže - je to pre otca! Na poctu jeho príchodu. Namiesto poďakovania som rýchlo vbehol do baraku, schmatol fľašu vodky a hodil ju kapitánovi, ktorý ju majstrovsky chytil. Odmával nám a loď pokračovala akoby nič na šíre „more“.
Tak toto bol môj prvý živý kontakt s rybami Bajkalu a Ázie vôbec. Ani miestni obyvatelia nevideli také množstvo omuľov na kope, a pretože sme sami nevedeli, čo od radosti s toľkými rybami robiť, rozdávali sme ich prakticky každému, kto prišiel. Stali sme sa váženými a obľúbenými na celej stanici i v širokom okolí!
Vtedy som si vyslúžil prezývku „slovenské čudo“ a otec zasa poslal pohľadnicu do svojho obľúbeného „Kaféhauzu“, že je pri Bajkale, že je mu dobre, a že si všetci susedia, ktorí si z neho robili posmech môžu, slušne povedané, trhnúť nohou!
Pohľadnica v poriadku prišla a dlhé roky zdobila barovú vitrínu šenku v Sučanoch. Môj otec navštevoval svoj obľúbený „Kaféhauz“ ešte veľa rokov a zomrel až po oslave svojej deväťdesiatky. Jeho životný sen sa splnil – videl prekrásne jazero Bajkal a ja som mal dobrý pocit, že som mu mohol aspoň takto chlapsky vyjadriť, ako ho mám rád.
