Konečne je piatok. Od pondelka gradovalo napätie nielen v robote, ale aj doma.V stredu to vyvrcholilo doma, vo štvrtok v robote. Manžel zásadne neuznáva, že by som ako žena niečo cez deň „robila“ keďže som osem hodín v úrade. Z toho predsa nemôžem byť ustatá! Veď iba sedím v kancelárii pred počítačom.
Samozrejme, ako každý iný „normálny“ človek prenášam problémy z pracoviska na domácu scénu. Som normálna, nervózna, zamestnaná matka! Nechápavá matka. Odmietla som totiž dať mojej trinásťročnej dcére 300,- Sk na kredit, ktorý potrebuje na dôležité SMS. Potom som sa cestou domov ešte dozvedela, že syn neišiel na skúšku do školy, pretože pršalo. V poštovej schránke som vyzdvihla upomienku na nedoplatok elektriky, dcéra mi prepašovala do kabelky šek na zaplatenie obedov v škole, ktoré sú „na blitie“ a manžel sa rozčúlil, že som ho príchodom domov zobudila.
Vchodové dvere sa nedali odomknúť, potkla som sa o cudziu mačku, ktorá prišla pred náš dom neviem odkiaľ a je tehotná neviem s kým a v chodbe som si vyrobila modrinu o zánovnú skrinku čerstvo dovezenú mojim drahým, lebo „sa zíde“. Zložila som tašky s nákupom spolu s pripomienkou mojej dcéry, že „je strašne hladná“, čo stačila vychrliť na behu do detskej izby.
Darmo som sa snažila vybaviť si nejakú múdru radu, ako postupovať pri výchove dieťaťa v puberte tak, ako ich aplikoval v praxi Dr. Reiner vo svojej úvodnej rubrike zaniknutého časopisu International Express. Žiadna mi neschádzala na myseľ, tak som rezignovane nastúpila službu v kuchyni. Jeho odpovedi dcére Zuzke sa mi zdali také pokojné, hoci sa občas dalo čítať medzi riadkami, že by ju najradšej „uškrtil“! Ostatne – rubriku aj časopis prestali vydávať. Škoda.
Ako hovorím, konečne prišiel piatok. A víkend. Slovenský, postsocialistický.....
Od obeda som myšlienkami blúdila v kuchárskej knihe s otázkou, čo uvariť celej rodine, moc sa pri tom nenarobiť, čo zbaliť na cestu, keďže cestujeme k svokre na chalupu a predpoveď počasia sa pohybuje v rozmedzí jasno – polooblačno – búrky – iné prírodné katastrofy nevynímajúc. Príchodom domov z práce začal nový kolotoč, takzvane víkendový. Slovensky víkendový! Práve v tomto je podstatný rozdiel od našich spoluunionistov v Európe. My Slováci stredného veku máme stále ešte osobitné predstavy o trávení voľného času.
Zatiaľ čo sa zvyšok obyvateľov EÚ snaží využiť chvíle voľna na relax a vydýchnutie si niekde v prírode – my Slováci, čo mi pamäť siaha, si k tomu vždy niečo pridáme.
Spomínam si na krásne víkendy s motykou v ruke a „veľké šíre rodné lány“ repy, ktorú babička dostala pridelenú, lebo bola členkou poľnohospodárskeho družstva a my príbuzní všetkých vekových kategórií sme povinne pomáhali. Riadky repy boli nekonečné, slnko pálilo, chrbát bolel. V noci aj od nadmernej dávky slnečného žiarenia, ktoré vraj neprichádzalo cez ozónovú dieru, alebo sme o tom zatiaľ nevedeli. Spokojne sme sa preto vypekali a súťažili, kto je viac „prihoretý“. Teda na tele. O duši sa hovorilo iba v nedeľu v kostole a aj tak sme nevedeli, či ju máme čiernu lebo tam nechodíme, alebo že tam chodíme.
Neskôr si pamätám, že bolo v móde mať vlastnú záhradku, na nej sa predbiehať vo veľkosti a množstve úrody. Čo sme si nepamätali od starých rodičov, podrobne sme študovali cez týždeň v práci z rôznych časopisov, ktoré radili ako hnojiť, ako polievať, okopávať a v poslednom rade ako tieto pochutiny a poľnohospodárske produkty spracovať na zaručene zdravé jedlo. Jeden môj známy vtedy hovoril, že záhradkári majú dva veľké problémy: na jar – kto im zrýľuje záhradu, a na jeseň – komu porozdávajú svoju úrodu. Nato nadväzovalo zaváranie(dodnes nenávidím!) všetkého možného aj nemožného s následným vyhadzovaním nadprodukcie z minulého roka, predroka, predpredroka a podobne.
K záhradke patrila neodmysliteľne chatka. Alebo chata. Ďalšia možnosť víkendového ošiaľu. Takzvaný aktívny oddych! Hurá na chatu. Otázka, kde máte chatu?, sa stala samozrejmosťou v pracovnotýždňovej komunikácii medzi kolegami v robote. Hneď za otázkou, aké bude počasie a čo pestujete? Kto nepestoval, nestaval, alebo nezveľaďoval, bol „divný“.
Do práce sa prišlo v pondelok s hlinou za nechtami a ukážkami niečoho výborného, čo ste ešte isto nevyskúšali upiecť! Kopírky len tak fičali pri množení zaručene fantastických receptov na koláče, klobásky, zabíjačkové špeciality a stopercentne osvedčené návody na zaváranie. Zaváracie hrnce, odšťavovače, zatvárače na viečka, konzervy na mäso, behali, obrazne povedané, všetkým po rozume.
Po príchode z dovolenky, keď sa človek vrátil – rýchlo doháňal zameškané, zarastené, zatečené, zaplavené, alebo vyschnuté. Podľa toho, aký bol rok. Kto išiel na dovolenku len tak na oddych a potom prišiel v pohode do práce, to bol čudák a nemal veľa kamarátov. Nebolo sa s ním o čom baviť!
Výrazný zlom nastal po „nežnej revolúcii“. Odrazu všetci chceli dovolenkovať v zahraničí. Otvorili sa nové priestory! Záhradky a chatky pustli. Kto by sa plahočil, veď všetkého bude dostatok, horme sa do sveta!
Nič netrvá večne. Ilúzia o ničnerobení a rýchlom zbohatnutí sa rozplynula ako letná zmrzlina na jazyku. Po chvíľkovej odmlke sa opäť zobudil podnikavý duch slovenských záhradkárov, chatárov a chalupárov. Vylepšený o nápady zo všetkých koncov sveta!
Preto sa aj slovenské víkendové chaty, chalupy a záhrady začali meniť na familiárne sídla rodov a rodín podľa toho, aký seriál práve bežal v televízii. Prehliadka vidieka sa tak stala ukážkou architektúry, moderného dizajnu a svetového mišmašu. Môj švagor sa napríklad dočkal splnenia svojho sna – má trpaslíka s červenou čiapočkou na anglickom trávniku! Lampičku nemá, možno mu ju niekto ukradol. Švagor býva totiž v Čechách. To u nás na Slovensku sa nemôže stať! My si staviame domy a domčeky, vily a vilky a ešte kým sú hotové už ich obkolesuje trojmetrový múr.
Tak ma napadá, že by sme sa predsa len báli, aby nám niekto, nedaj bože, neukradol trpaslíka.... ?
Konečne je piatok. Blíži sa ďalší víkend. Slovenský, demokratický....
Ozaj, neviete, kto by chcel kúpiť zemiaky na zimu? Jeden môj známy má aj roľu a pestuje všetko možné. Hold, dejiny sa asi opakujú....
