Tráva sa začína zelenieť, popri ceste narastie postupne do hustých kobercov. Raz za rok ich vykosia a vyčistia, aby mohla nová tráva znovu narásť. Ani novo narastená však nevie zahnať z mojej mysle spomienku na miesto pred zatáčkou, blízko našej dediny...
Skončila jar, leto naberalo na svojej zvodnej kráse a slnko si práve obliekalo najkrajšie šaty, v ktorých bude žiariť počas letných dní. Cestou z roboty, spoločne s mojou Veronikou sme si to šinuli šesťdesiatkou, lebo, ako hovorí dcéra „mama rýchlejšie nevie“. Ale viem, len čo sa budem ponáhľať, keď za chvíľku som aj tak doma. Výhľad na Karpaty býva pri západoch slnka prekrásny, príroda okolo je každý deň iná a tá obloha.... Uhýbam ponáhľajúcim sa šoférom a pomaly nášho Ferďu smerujem do ružového údolia. Dcéra medzi tým unudene pozerá pred seba, ruku si oprie do otvoreného okna, pretože „v tom aute sa nedá dýchať“ a zmierená s osudom sa vezie. Nuž, aj ja som bola mladá a unudená a .....
„Mama, videla si ho?!“
„Áno, videla....“
"Čo tam robí? Aký bol krásny! Mamáááá!“ – obzerá sa Nika oknom na cestu za nami.Bol krásny. Gaštanovo hnedá srsť žiarila v zelenej tráve na okraji cesty. Bystré hnedé oči sa živo obracali za každým autom, ktoré prešlo okolo. Očividne niekoho čakal. S nádejou pozeral na blížiace sa autá. Aj na naše. Nevyznám sa v plemenách psov, doma máme od jak živa čistokrvných miešancov, ale toto bol myslím jazvečík. Išli sme okolo neho relatívne pomaly, tak som si všimla, že je to mladý, čistý a veselo vyzerajúci psík.
„Mama, prečo tam sedel? Veď som nevidela nikoho pri ňom. Je to dosť ďaleko od dediny, že by sa zabehol? A prečo sa stále otáča za autami. Akoby na niekoho čakal“ – žundrala moja dcéra ešte keď vystupovala z auta pred domom.
Tiež som rozmýšľala nad psíkom, ale keď som zatvorila dvere na dome, moje myslenie sa prehodilo na inú koľaj. My ženy tomu hovoríme, že nastupujeme do druhého zamestnania – čo kto chce jesť, vypočuť si kto mal cez deň aké problémy, čo bolo v škole, čo nového na dvore, kde sú mačky, pes behá po dvore s fľašou od brzdovej kvapaliny... Veď sa pose....! Však to poznáte.
Večer príde veľmi rýchlo, v oknách sa zotmie ani ste tmu nevolali a potom konečne kľud a posteľ...
Ráno naopak prichádza potichu, nebadane cez dierky v žalúziách. Určite je poetické, plné štebotania vtáctva na strome pod oknami, no preruší ho nepríjemné pípanie budíka. Kto vymyslel tento nepopulárny nástroj, netuším. Nemám ho rada, no potrebujem ho.
Ranná trasa smerom do mesta, moja do roboty a Veronikina do školy je tá istá, iba v opačnom poradí. Pri známej šestdesiatke sme na psíka už dávno zabudli. Ja som rozmýšľala, či som na niečo nezabudla, dcére sa hlavou honili pre mňa neznáme plány, keď...
„Mama, videla si ho?“
„Áno, videla...“
Prehltla som guču v hrdle. Mlčky sme dorazili do Trnavy. Keď som zastavila na malom parkovisku pri hasičoch, kde Veronika vystupuje, aby prebehla cez uličku do školy, otočila sa ku mne so slzami vo svojich veľkých očiach.
„Prečo sú ľudia takí, takí.... blbí?!!!“
Dvere od auta buchli oveľa silnejšie ako inokedy. Vyhodila som blinker, znovu sa zaradila do jazdného pruhu a svetla na semafore sa trochu zahmlili. Čo by trochu, poriadne! Do kelu! Dospelí nemajú plakať, a už vôbec nie za volantom. Ešte že som mala slnečné okuliare.
Zamyslene som kráčala z parkoviska do budovy. Prečo, sú ľudia takí „blbí“? Hmm... Niektorí ľudia sú predovšetkým hlúpi! A nezodpovední! Pred očami som mala ranný obraz. Zelená tráva bola ešte zelenšia, určite cez noc povyrástla o pár centimetrov, slniečko vychádzalo nad približujúcim sa mestom, vo vzduchu voňali kvety. Jeho telíčko ležalo iba pár metrov od miesta, kde sme ho včera videli. Zrejme ho zrazilo nejaké auto. Nedočkal sa.
Myslím, že psíka vysadili ako nepohodlného člena niečí rodiny, aby sa ho zbavili. Možno kúpili malé šteniatko a keď s ním začali byť starosti a každodenné povinnosti, zistili, že na neho už nemajú čas. Koľko je takých prípadov. Buď dajú odloženú hračku do útulku, alebo jednoducho ho len tak vyhodia z auta. Jedno také šteňa sme už raz prichýlili. Možno moja teória nie je správna, ale všetko tomu nasvedčovalo. Opustený, ďaleko od domova, psík sa ani nepohol z miesta, lebo čakal, že sa pre neho vrátia....
Stalo sa to vlani, ale vždy keď ideme zatáčkou hore do kopca nad našou dedinou, vidím tie krásne hnedé oči v tráve....
