Nedeľa by mala byť časom oddychu a taktiež časom na malú návštevu. Napríklad k susedom pred dom, posedieť si pri dobrej káve a porozprávať sa... O čom?
Napríklad o tom, že by gazdinky nemali ani na chvíľu odložiť potrebný nástroj na upratovanie, akým je portfiš, čiže zmeták. Presvedčila sa o tom aj naša milá Aninka. Pri vchodových dverách postavila zmeták a pozrite, kto si ho požičal!
Bola som zvedavá a tak som podišla bližšie. Vyliezla som na stoličku, a pozrite, čo som uvidela....
V malom hniezde, ktoré si vtáčia mamička prizdobila aj červeným špagátikom sa schovávali malé hlávky...
... ktoré otvárali veľké zobáčiky, keď som zaklopala prstom na veraje! Vari ma chcete zjesť?!
Našťastie priletela ich mamička a zachránila ma!
Sedeli sme pod schodami, asi dva metre od vtáčich susedov a popíjali sme kávu.
Spoločne sme obdivovali vynachádzavosť a odvahu malého vtáčika, ktorý tak zaimprovizoval pri stavbe svojho hniezda.
Samozrejme, že sme chceli poznať meno odvážnej vtáčej mamy a tak Aninka priniesla knižku. Je to táto, alebo....
...táto?!
Pomôcť nám chcel aj strážca dvora, ktorý pozorne sledoval vtáčiu rodinku aj nás.
Uvažovala som, či vtáčence budú vedieť lepšie lietať, keď sa narodili na metle? Prečo sa neboja ľudí, ktorí okolo nich chodia, ani psa dole na dvore? Kde sa v nich berie toľká dôvera, že im nik neublíži?
Naopak, že si gazdiná hneď zadováži nový zmeták, aby im nezbúrala hniezdo s čerstvo znesenými vajíčkami. Každý deň potom kontrolovala, kedy sa z nich vyklube zobáčik. Až sa dočkala. Aj vtáčia mama aj gazdiná!
Domov som si z návštevy u našich susedov odniesla nielen tieto fotografie, ale aj spokojný úsmev. Je to krásny pocit, keď človek dokáže žiť v prírode, s prírodou a pre živých tvorov v nej....
