Poznáte ten slastný pocit – v nedeľu večer, keď je kľud v celom dome. Manžel drieme v spálni, dcéra so slúchadlami od MP3 na ušiach v detskej izbe, mačka sa spokojne oblizuje od mlieka vonku na lavičke, pes chrúmká chrumky pri búde a nikto už po vás nič nechce. Čaká vaňa s teplou vodou, knižka, ktorú ste si objednali pred mesiacom a konečne sa k nej dostanete...
Crrrrrrrrrrrrrrrrrn!
Koho to čerti nesú!?
Hodím na seba župan a bosá sa ponáhľam k dverám. Čo horí?!
- Kto je?
- Hhmhmmčajlopsúbdudvahpros.....
- Prosím?!
Kúsok od nášho domu je šenk. Prvé ma napadlo, že nejaký opitý spoluobčan má problémy s určením adresy bydliska.
- No, prosím, kto je?
- Ja som zo súboru Dudváh a zabudol som si lopatu. Pochovávame basu vedľa v kultúrnom dome. Teta, prosím vás, požičajte mi lopatuuu!
Otvorila som. Teplo vyzerá inak, najme vo februári a v tenkom župane, teda nič moc. Krojovaný mládenec s klobúčikom na hlave vyzeral dôveryhodne a tváril sa nešťastne. Do tretice zopakoval svoju prosbu. Nuž, čo už s tebou.
- Tak počkaj, musím až dozadu do dvora, tam máme náradie.
Zabuchla som mu dvere pred nosom. Po ceste som si nazula manželove papuče, samozrejme o päť čísiel väčšie, ale boli hneď pri dverách. Odomkla som bránku do zadného dvora. Náš Beny sa potešil, veľmi sa mu páčil župan, ktorý vietor rozfukoval a on od radosti vyskakoval, motal sa mi pod nohami a chytal ho do ostrých zúbkov. O psa som sa potkla, župan zachránila, papuču mi ukradol. Zahrešila som, psovi pohrozila lopatou. Papuču pustil a čakal čo bude ďalej. Nič! Radostne vrtel chvostom, myslel si, že som sa prišla s ním hrať. Veď je to ešte len šteňa, v lete som ho priniesla pod pazuchou od kamarátky. Odvtedy sa stal benjamínkom v našom zverinci. Malý, glbatý, neuveriteľne hravý a ojašený. Nóóó, hrať!? Zima ma drgľovala. Nadávala som si pod nos, že som taká sprostá a dám sa nahovoriť na každú blbosť.
V jednej ruke kľúče, v druhej starú lopatu, dobehla som dovnútra. Brrrrrr.
Chlapec čakal pred domom a očividne sa mu uľavilo.
- Potom ju iba polož pred dvere, už mi nezvoň! – usmernila som ho, zamkla vchodové dvere a hybaj do teplej kúpeľne.
Jeho ďakujem bolo už dávno za rohom, keď som vysvetľovala dcére, že keby náhodou, niekto zazvonil, nech už neotvára, lopatu upracem ráno. Vyvalený pohľad, keď si konečne vytiahla mini slúchadlá z uší, ma presvedčil, že nebude ľahké vysvetliť jej, o čom „točím“. Keď to pochopila, dostala záchvat smiechu.
Konečne som otvorila vytúženú knihu. A čo keď tam ráno tá lopata nebude? Som taká dôverčivá!? Aj tak to bola iba stará hliníková lopata s rúčkou, čo zadierala triesky do ruky. Utešovala som sa...
Budíky vraj nesnívajú! Ten môj je navyše škodoradostný. Keď najlepšie zaspím, začne pípať.
- Nepočula si budík? Vstávaj, ja už odchádzam do roboty.
Manžel bol medzi dverami v kabáte s taškou v ruke.
- Tú lopatu spred domu daj, prosím ťa, do chodby. Ja ju potom upraciem do dvora. – zamrmlala som so zatvorenými očami. Neznášam budíky!
- Akú lopatu? Ešte spíš, niečo sa ti sníva, alebo si už hore?!
Ráno nebývam veľmi zhovorčivá a zrejme ani moc presvedčivá. Trvalo mi hodnú chvíľu, kým som objasnila svoj večerný výlet do dvora, špinavé papuče a zdôvodnila snahu pomôcť nešťastnému „hrobárovi“. Ľudia si predsa majú pomáhať.... Alebo nie?!
Buchli dvere. Po chvíli som počula, že sa znovu otvorili.
- Máš šťastie, lopata tam bola!
Aj ja som bola rada. Ako malý skaut - urobila som dobrý skutok, tak! Predstavovala som si, ako s našou lopatou včera večer naberali imaginárnu hlinu, keď pochovávali tú nešťastnú basu. Najviac ma však potešilo, že ju vrátili. Predsa len nie som až taká „dôverčivá babka“! Nakoniec - nebyť mňa, možno by tento rok ani basu nepochovali.
- Mama, a prečo zazvonili u nás.....?
