K napísaniu týchto riadkov ma priviedol obdiv k mladým ľuďom, ktorí majú nezvyčajné záľuby. Napadlo by vás, že dievčina nájde zaľúbenie v dravých operencoch, že po skončení strednej školy, kde navrhovala nežné šaty na ešte nežnejšie postavy žien, začne študovať na vysokej škole lesníckej a opantá ju láska k sokoliarstvu?! Tiež som neverila, ale Anička ma presvedčila o tom, že v krehkej dievčenskej duši sa môže ukrývať poriadne tvrdohlavé predsavzatie - venovať sa sokoliarstvu. Na škole majú sokoliarsky krúžok a študenti sa môžu, vlastne musia, venovať svojim opereným priateľom každý deň. Taký operenec vyžaduje kŕmenie, opateru, výcvik a veľa, skutočne veľa času.
Cez prázdniny využila naša Anička možnosť praxovať v sokoliarskom dvore Astur na hrade Červený Kameň. Tak mohla tráviť so svojou novou láskou takmer celý deň. Nedočkavé, krásne veľké dievčenské oči sa stretli s bystrými hnedými očkami mladého sokolieho mládenca. Prvý kontakt bol zrejme veľmi silný, lebo večer rozprávala s neskrývaným nadšením aký je krásny, aký má bystrý pohľad, ako si ju skúmavo prezeral, ako ho konečne držala na rukavici, ako mu po prvýkrát nasadila na hlavu čiapočku, ako............ Chodila za mnou po dome a rozpráva, a rozprávala, až som bola aj ja zvedavá, čo že za zázrak je to ten Panky.
„Vieš, na škole dávajú svojím sokolom mená ako Mišo a tak. Ten môj sa volá Panky! A vieš prečo? Lebo mal také smiešne zježené pierka na hlave a vyzeral ako malý pankáčik! A ďobol ma do prsta, nie moc silne, ale aha, pozri, tuto, musím si to prelepiť náplasťou..."
Takto to u nás vyzeralo po prvom dni, ktorý Anička strávila výchovou svojho miláčika v sokoliarskom dvore.
Na druhý deň ju už neďobol, už si na ňu zvyká, na ruke je pokojný, ona sa mu prihovára, občas ho pohladká po brušku, lebo po chrbte sa hladkať nemajú, porušil by sa ochranný film na perí.
Tretí deň sa však Anička vrátila zo sokoliarskeho dvora s uslzenými očami a veľkou krabicou pod pazuchou. Počet prázdninových nájomníkov nášho domu tak vzrástol o ďalšieho. Nie však hoci akého! Stal sa ním mladý sokol, ktorému poranil jeho operený kolega vo voliére krídlo. Anička rozprávala so slzami v očiach, ako ráno prišla k voliére a Panky mal polámané pierka na krídle. Nasledovala návšteva u veterinára, ktorý ho ošetril, zrezal poranené pierka, zasypal dezinfekčným práškom a poslal pacienta aj so svojou majiteľkou domov. Lenže - domov?! Domov to bolo až za Trenčín! Tak teda u nás! Ale kde?
Na prednom dvorku mačky, ktoré by síce privítali spestrenie svojho pohodlného života, možno aj jedálneho lístka, na zadnom dvore mladé šteňa, ktoré by zase nikto nepresvedčil, že Panky nie je jeho hračka! Skrátka, von to nešlo!
Našťastie bolo leto a v našom starom šporáku v kuchyni sa nekúrilo. Vybrala som stredové koliesko na železnej platni, do neho som postavila posed a naň sme posadili Pankyho. Na hlave mal čiapočku a tak nevidel, čo sa deje vôkol neho. O to väčšie bolo jeho počudovanie, keď mu ju jeho panička dala dolu. Pod posed sme porozkladali noviny, aby nešpinil priamo na šporák a utešovali smutnú sokoliarku.
Nasledovalo cestovanie ráno so sokolom do sokoliarskeho dvora na hrad, na večer so sokolom domov. Našťastie sa Anička dala presvedčiť, že v samostatnej voliére Pankymu nehrozí už žiadne nebezpečie, a tak ho nechala v sokoliarskom dvore aj cez noc.
To bolo vlani. Tento rok Anička úspešne zložila bakalárske skúšky a hurá na celé prázdniny brigádovať do Ameriky. Strážiť polia s pomocou dravých vtákov. Panky zatiaľ „slúžil" v sokoliarskom dvore na hrade. Či mu bolo smutno za svojou sokoliarkou neviem, vtáky nevedia vyjadriť svoju radosť ako napríklad pes, ale Anička mala obrovskú radosť, keď sme jej operenca priviezli v septembri domov! Veľká papierová krabica mi šramotila celou cestou v aute, až som sa bála, aby zase nemal polámané krídla. Našťastie docestoval celý a krásny!
„Mami, pozri aký je krásny.
On je preperenýýýýýýýý! Pozri, pozri, akú má nádhernú farbu. Ahoj, Pankáčik! Mám pre teba super putká, také zapletané, vieš, čo som sama vyrobila..." štebotala Anička a hrdo držala svojho miláčika na rukavici nad našimi hlavami.
Naozaj bol už pekne vyfarbený, bruško a hruď mu vybledli a po vlaňajšom poranení nebolo ani pamiatky! Ešte, že to bolo vlani. Tento rok by už nemal kde sedieť, máme nový šporák s veľkou železnou platňou a ten po starej mame je už iba spomienkou.
A čo sa týka bledého prefarbenia sokola, ktorému som sa ako človek veci neznalý čudovala - veď sa spieva v jednej pesničke - ...zaleť sokol biely vták......
