Pri krajine vychádzajúceho slnka bežne prvé, čo napadne každému Slovákovi, je asi suši a saké. Nečudo preto, že keď začnem rozprávať o japonskom pive, väčšina ľudí reaguje podobne „Dá sa to vôbec piť?“ Taká už je raz ľudská povaha, radi zovšeobecňujeme, či podliehame stereotypom. Jednoducho, všetci Taliani konzumujú cele dni len pizzu a špagety, pokým Amíci sa napchávajú ako je deň dlhý len hamburgermi a v Číne zasa jedia len ryžu a psy. Rovnako radi podliehame predstave, že naše pivo je najlepšie, prípadne české a nemecké, a to všetko ostatné mimo túto elitnú skupinu stojí akurát tak... viete za čo. Nuž čo, zhlboka sa nadýchnem a pustím sa do náročnej úlohy „vyviesť nevedomého pivára z tmár a povier, a obrátiť ho“. Ak práve sedíme v záhrade, či nebodaj v krčme pri pohári piva, môžem ho poľahky odzbrojiť nečakaným výpadom „A čo keď ti poviem, že práve teraz sám piješ japonské...?“
Presne tak, či už preferujete Šariš, Kozel, Radegast, Gambrinus, či Plzeň, vedzte, že ich vlastníkom nie je nikto iný ako práve japonský pivovar Asahi Group so sídlom v Tokiu. A tým výpočet japonského pivného impéria, ktoré úspešne pôsobí mimo Európy a Ázie, aj na severoamerickom a austrálskom kontinente, zďaleka nekončí. V roku 2017 boli odkúpené japonským konglomerátom poľský Tyskie a Lech, maďarský Dreher, rumunský Ursus, talianské Peroni, či holandský Grolsch. Práve pri poslednom spomínanom sa naskytuje istá pikantná paralela, veď to boli práve Holanďania, ktorí priviezli do krajiny vychádzajúceho slnka v 17. storočí na svojich obchodných lodiach zlatý mok. Nuž, kto by to bol povedal pred tromi storočiami, že to raz dopadne takto. Aby sme pochopili, ako sa mohla stať svetová pivná veľmoc z krajiny, ktorá sa začala venovať produkcii piva (prvý pivovar bol otvorený v Yokohame v roku 1869) až niekoľko storočí neskôr ako pivovary na starom kontinente, musíme pochopiť termín „Kaizen.“ Ide o japonskú filozofiu, ktorá sa týka procesov, ktoré zahŕňajú všetkých zamestnancov a neustále zlepšujú výrobný proces či prevádzku podniku. Je založená na postupnom napredovaní, až kým človek nedosiahne dokonalosť, alebo aspoň čo najbližšie sa k nej priblíži. Môžeme ju vidieť naprieč celou japonskou spoločnosťou, či už od výroby suši až po autá, inžinierstvo, či elektroniku.
Ďalším faktorom je, že Japonci na rozdiel od iných ázijských ekonomík sa nesnažia cudzie technológie či procesy výroby len kopírovať ale ich aj sami autonómne zlepšovať. Možno práve vďaka tomuto poznaniu sa dá pochopiť, prečo Japonsko má tak silné puto s nemeckou kultúrou. Už počas éry Meidži (1868–1912) prichádzali z Nemecka do Japonska mnohý odborníci pracovať ako poradcovia vlády („oyatoi gaikokujin“- najatí cudzinci) a významne prispievali k modernizácii krajiny. Japonská mentalita je už taká, rada sa priučí všetkému, čo ju môže nejako obohatiť či posilniť. Niet divu, že dnes je Nemecko štvrtou najobľúbenejšou destináciou pre mladých Japoncov, kam sa rozhodnú vycestovať na zahraničné vysokoškolské štúdiá (populárnejšie sú len USA, Spojené kráľovstvo a Austrália). Táto bilaterálna spolupráca medzi oboma krajinami prebieha ďalej aj po štúdiu a to rôznymi pracovnými stážami. Niet potom divu, že japonské automobilové značky patria medzi najspoľahlivejšie (podľa prieskumu CR reports z roku 2023 sa nachádza medzi siedmimi najspoľahlivejšími automobilovými značkami na svete rovno 7 japonských, na prvom mieste vedie Lexus). Vo svetle týchto faktov a súvislostí sa slovenská pivárska duša bude možno obávať o čosi menej, že sa naše pivovary ocitli v japonských rukách. Ja osobne verím, že filozofia Kaizen a japonský cit pre lokálnu tradíciu sú toho nepriamou zárukou. Tak pripime si nato „našim“ Šarišom či Plzňom: „Na zdravie“ (a či radšej po japonsky „Kanpai!)“
No aké je skutočné japonské pivo?
Slováci sa považujú za pivný národ a aj keď so spotrebou piva (76 litrov na osobu na rok) výrazne zaostávame za našimi českými bratmi (128 litrov, 1. miesto na svete), stále máme pohodlný náskok pred Japonskom (s 38 litra). Za povšimnutie ale stojí, že Japonsko má stále väčší smäd po zlatistom moku ako napríklad Francúzsko (33 litra), či Taliansko (31 litra), z čoho sa dá vybadať, že milovník piva, ktorý zablúdi do krajiny vychádzajúceho slnka, ani zďaleka nebude mať ťažkosti pri zaháňaní smädu ako by mal v iných, pre pivo exotickejších destináciách, napríklad v Afrike, Ázii, či arabskom svete. Stačí zájsť v Japonsku do ktoréhokoľvek obchodu s potravinami (či liehovinami), aby ste sa o tom presvedčili na vlastne oči. Regály s pivom zaberajú signifikantné miesto a ponúkajú bohatý výber prevažne lokálnych, ale aj zahraničných značiek. Tu badať jeden z prvých hlavných rozdielov, pokým na Slovensku je sortiment pomerne úzky, zväčša obmedzujúci sa na desať a dvanásťstupňové pivo, ležiak a čierne, poprípade nejaký špeciál, v Japonsku každá lokálna značka ponúka niekoľko druhov piva, ktoré sa nelíšia len zastúpením alkoholu, ale aj procesom výroby. Pivo v Japonsku je zdaňované podľa obsahu sladu, a aby sa mohlo vôbec nazývať „pivom,“ musí mať aspoň 67 % sladu, pokým nápoje s menším obsahom sladu sa nazývajú „happoshu“ (nízkosladové pivo). Nápoje s menej ako 25 % sladu sa nazývajú „dai-san no bīru, shin janru“ (pivá tretej kategórie) z toho dôvodu, že pri ich výrobe, aby sa nahradil vyššie zdanený slad, pivovarníci vyvýjajú inovatívne zdroje škrobu a cukru, ktoré sa fermentujú na alkohol. No treba dodať, že tejto schéme vyrubovaniu dane podľa obsahu sladu v nápojoch má už čoskoro odzvoniť, aby sa zabránilo takýmto „pivonepivám“ a chránil sa tak spotrebiteľ. Moja osobná skúsenosť je taká, že pokým niektoré lacnejšie alternatívy pív ako Asahi clear, Sapporo Gold star, Kirin Honkirin či Kirin Nodogoshi sú kvalitou niekde na úrovni našich bežne dostupných ležiakov a vypil som ich počas mojich ciest na hektolitre, Kirin Platinum Double, či Sapporo 'Goku Zero' už pivo pripomína len veľmi zďaleka (možno okolo neho len preletí vlakom a to ešte aj šinkanzenom). Ako dôkaz len dodám, že Goku Zero som ani nedopil, čo pri niekom ako ja, čo považuje nedopité pivo priam za urážku, hovorí za všetko.
No obsah sladu v pivách nie je jediný dôvod, prečo v japonských obchodoch na vás striehnu plné regále obťažkané pivom od výmyslu sveta. Tu sa dostávame k ďalšej odlišnosti japonskej pivnej kultúry od tej našej a to je záľuba v sezónnych produktoch či špeciáloch. Počas rôznych ročných období sa postupne popri bežných radách piva objavujú a miznú v regáloch rôzne špeciály typické pre to či ono obdobie. Na jar ide napríklad o jarnú edíciu Asahi Clear, kde sa používa určitý typ chmeľu nazývaný sabro, ktorý je obzvlášť aromatický, aby dodal pivu viac jarnej chuti. Ďalší takýto špeciál je napríklad Sakura pivo z pivovaru Sapporo, atď. Je nutné dodať, že pivných špeciálov je naozaj neúrekom a nejde vždy len o ročné obdobia, podľa ktorých sa odvíjajú. Spomedzi mnohých vypichnem 100% sladový špeciál „Ginza Lion Beer Hall“, pomenovaný na počesť najstaršej pivárne v Japonsku, ktorá bola otvorená v roku 1899. Či „Nippon hop,“ od pivovarníkov zo Sappora, vyrábané z japonského chmeľu Shinshu Hayaka, ktorý tu má vyše storočnú tradíciu. Špeciálov je naozaj neúrekom, a samozrejme neboli by to Japonci s ich filozofiou Kaizen, aby stále neprichádzali s niečím novým a tak postupne stále nevznikali nové „limitky“. Keď už nie nové chuťou, tak aspoň s limitovaným designom etikiet či balenia. No nech už je to akýkoľvek špeciál, úprimne priznávam, že aj keď ich cena je rádovo asi o štvrtinu vyššia ako pri celoročne dostupných pivách, len málokedy odolám ich vábeniu. Jednoducho pivné srdce sa vo mne nezaprie.
Pivný trh v krajine vychádzajúceho slnka ponúka široký výber špeciálov
Ďalšia odlišnosť oproti slovenskému trhu (aj európskemu), sú veľkosti, v akých sa pivo v Japonsku predáva. Pokým u nás prevažujú v drvivej miere pollitrové plechovky/fľaše, jeden a pol litrové pet fľaše a v menšom množstve tretinkové, v Japonsku si môžete kúpiť pivo aj vo 633 ml fľaši či 250 ml, respektíve 135 ml plechovke. Ak sa pýtate, načo by komu bolo už len 135 ml pivo, vedzte, že niekedy je jednoducho aj to tretinkové priveľké.:) Mne sa obzvlášť osvedčila skôr 250 ml plechovka, ktorá má v sebe akurát toľko zlatistého moku, aby človek zahnal smäd a zbytočne nevysedával pri dopíjaní piva. Musím len dúfať, že sa raz plechovka piva tejto netradičnej veľkosti ukáže aj v našich obchodoch, nuž čo, dovtedy to musím „pretrpieť“ aj s tou pollitrovou.
Japonská pivná kultúra je všadeprítomná, natrafíte na ňu prakticky všade po príchode do krajiny vychádzajúceho slnka. Reklamy, propagujúce pivo od štyroch najväčších pivovarov v krajine, Kirin, Asahi, Sapporo a Suntory na vás útočia v televízii, na zastávkach metra, jednoducho na každom kroku. Bojujú medzi sebou o sponzoring najväčších športových udalostí v krajine a baseballový zápas bez pohára piva od jednej z „pivných víl, ktoré pobehujú po tribúnach s mobilným čapovacím zariadením na chrbte, sa už snáď ani nedá predstaviť. K obľube piva prispieva aj dlhé a dusné leto a 飲みに行く (nomini iku). Tento termín by sa dal preložiť doslova ako „ísť sa napiť“ a spája sa najmä so zvykom Japoncov ísť s nadriadenými a kolegami spoločne na „team building“ raz-dvakrát do mesiaca. Budujú sa takto vzťahy v rámci firiem a často nomini iku pomáha odbúravať napätie či nezhody v rámci kolektívu. Na rozdiel od Slovenska, je účasť na nomini iku dobrovoľne povinná. Nikoho nezaujíma, že vám doma plače dieťa či zajtra bežíte maratón, vašu neprítomnosť by si každý vysvetlil ako neúctu k firme či kolegom.
Pred pár rokmi dokonca svetovými médiami prehrmela správa o tom, ako sa Japonskom šíri kampaň sponzorovaná vládou, aby mladí ľudia pili viac alkoholické nápoje a podporili tak ekonomiku. Predstavte si, čo za pozdvihnutie by u nás takáto kampaň vyvolala. Z našej perspektívy, hlavne pre Európana, v dobe, keď je alkohol čoraz viac démonizovaný, sa to môže zdať už ako prežitok, no v Japonsku si nikto z toho veľkú hlavu nerobí. Vychutnanie si dobrého jedla a alkoholu v podobe pohárika saké, alebo oroseného pohára piva je v Japonsku spôsob, ako sa zrelaxovať po dlhom a náročnom pracovnom dni. V krajine, kde sa už dlhé roky snaží bojovať proti nepísanému pravidlu „dobrovoľných“ nadčasov aj samotná japonská vláda, je to asi prirodzený spôsob ako vypustiť trochu pary po celom dni v práci. Hlave v neskorších večerných hodinách sú miestne izakayie (podniky, ktoré sú v našom ponímaní akýsi hybrid krčmy a reštaurácie) plné do posledného miestečka. Nižší úradníci v uniformných oblekoch, prezývaní v Japonsku salarymani, vysedávajú a debatujú pri pultíkoch a všade panuje veselá vrava a smiech. No všetko má svoje pravidlá a hranice, ak by ste napríklad pili toľko, že by ste zaspali do práce, alebo prišli podnapití, kruto by sa vám to mohlo vypomstiť. V krajine vychádzajúceho slnka nikto netúži stratiť tvár, pošramotená reputácia a česť sa žehlí už len veľmi ťažko.
Pivná kultúra sa v Japonsku pestuje aj cez rôzne pivné festivaly, či už zamerané na propagáciu menších remeselných pivovarov, až po obrovské akcie s bohatým kultúrnym programom, ako napríklad Sapporo beerfest, ktorý sa koná každoročne počas leta. Apropo, v krajine vychádzajúceho slnka by ste ťažko hľadali miesto, ktoré by bolo viac späté s pivom ako práve Sapporo na ostrove Hokkaido, a miestni sú tu na to právom hrdí. Pivovar Sapporo Breweries Ltd. s ikonickou päťcípou hviezdou v znaku, bol založený už v roku 1876 a je tak vôbec najstarší v Japonsku. Na domácej pôde varí pivo pre túto značku päť pivovarov a súčasťou jej portfólia je aj značka Yebisu, pivo prémiovej kvality. Ak milujete pivo tak ako ja, alebo sa aspoň z nejakého iného dôvodu ocitnete v Sappore, určite navštívte Sapporo Beer Museum. Ikonická budova z červených tehál a komínom slúžila pôvodne ako továreň spoločnosti Sapporo Sugar Company, no v roku 1987 tu otvorili múzeum, ktoré je zasvätené histórii miestneho pivovaru. A ak vám z toľkého chodenia okolo dobových exponátov a vitrín vysmädne, ľahká pomoc, stačí zájsť do Star Hall (degistačného kútika) v suteréne múzea. Môžete tu ochutnať čerstvo uvarené pivo, dodávané priamo z pivovarov: Sapporo Classic Hokkaido, Sapporo Draft Beer Kuro Label, alebo pivo Kaitakushi. Pre tých, ktorí sa nevedia rozhodnúť ktoré ochutnať, je v ponuke špeciálny set obsahujúci všetky štyri druhy piva. Vskutku, Japonci myslia na všetko.
Ak vaše cesty po Japonsku nevedú na Hokkaidó, nezúfajte, na „degustáciu“ môžete skočiť aj do zmodernizovaných priestorov Yebisu Brewery v Tokiu, či prípadne do Asahi Beer Museum, ktoré otvára brány pre svojich návštevníkov v Osake. Toto interaktívne múzeum sa nachádza v komplexe pivovaru Asahi Breweries Suita Plant, vôbec prvom pivovare Asahi, postavenom v roku 1891. Asahi je s 37 % podielom na domácom trhu najväčším zo štyroch veľkých pivovarov v Japonsku a medzi jeho portfólio patrí aj široká rada nealkoholických nápojov. Preslávený je vo svete najmä ležiakom Asahi Super Dry, ktorý sa dá kúpiť už aj u nás na Slovensku. No a nakoniec nemôžem nespomenúť Kirin Holdings Company, pivovar s ikonickým spínajúcim sa drakom v logu. Továreň Kirin Beer Factory v Jokohame ponúka pre verejnosť exkurzie s výkladom (aj v anglickom jazyku) a samozrejme nechýba ochutnávka piva. Ak si budete nabudúce vychutnávať zlatistý mok tejto značky, pozorne sa prizrite drakovi v logu na embléme pohára. Bujná hriva tejto mýtickej bytosti totiž ukrýva dômyselne zašifrované japonské znaky pre KI (キ), RI (リ),N (ン). Som si istý, že ak nie po prvom, tak po treťom či štvrtom pollitri to už určite zočíte... Kanpai tomodači!
