Sedím práve v šinkansene Hokuriku a mierim do Tokia, kde by som mal stráviť svoje posledné štyri dni v Japonsku. Ako sa vlak každou ďalšou zastávkou približuje k japonskej metropole, vagón sa zaplní do posledného miestečka a pár nešťastníkov dokonca musí stáť v stredovej uličke. Práve začína predĺžený víkend a zdá sa, že do hlavného mesta sa zbieha celý národ. Do Tokia cestujem už štvrtýkrát za posledných desať rokov, ale vôbec prvýkrát bez toho, aby som si dopredu rezervoval ubytovanie. Nuž čo, v najhoršom sa vyspím na stanici či v parku, povzdychnem si, no to už z reproduktorov hlási ženský hlas, že prichádzame na stanicu Ueno. Potom, ako sa vymotám z labyrintu eskalátorov a staničných chodieb, sa konečne ocitnem pod žiarivo modrou klenbou. Obklopený trmou-vrmou sa vkliním do davu čakajúcich na križovatke na zelenú a zhlboka sa nadýchnem, „Ach, aké je dobré zase byť naspäť...staré dobré Ueno.“ Bolo to presne tu, kde som takto vystúpil z vlaku pred desiatimi rokmi, môj prvý kontakt s Tokiom, či vôbec s celým Japonskom. Pamätám si doteraz, aký to bol pre mňa kultúrny šok, cítil som sa doslova ako na inej planéte, či Alenka v ríši divov. Tokio mi okamžite učarovalo a toto pobláznenie nevyprchlo ani po rokoch, práve naopak. A ak som práve v Tokiu, aj keby len na pár dní, nikdy sa nezabudnem zastaviť v Uene, kde to všetko začalo.
Aj keď mi v bruchu muzikanti vyhrávajú, rozhodnem sa najprv vyskúšať šťastie na hoteli, kde som sa ubytoval vôbec prvýkrát pred desiatimi rokmi. Chvíľu mi trvá nájsť tú správnu uličku, no i tak na koniec márna snaha, slečna na recepcií len potrasie hlavou, sú beznádejne plní. Nenechám sa odradiť prvotným neúspechom a vyskúšam šťastie ešte v dvoch ďalších hoteloch, žiaľ s rovnakým výsledkom. Zdá sa, že to bude na dlhšie a tak sa rozhodnem najprv posilniť. Zastavím sa na Ameyoko, ulici lemovanej pouličnými stánkami a reštauráciami, ktorá pulzuje stredom rušnej švrte Ueno ako životodarná tepna. Ľudia stoja rady na takoyaki či iné miestne špeciality, krámky od výmyslu sveta sú obliehané zvedavcami, vzduch je presýtený vôňou street foodu a vibruje revom pouličných predavačov. Nešpekulujem, objednávam si smaženého lososa za 500 jenov v rovnakej vývarovni ako pred desiatimi rokmi. Zdá sa, že sa to tu moc nezmenilo, rovnaké stoly potiahnuté plastovým obrusom, len na hlave kuchárky a čašníčky v jednej osobe sa zalesknú o dve-tri šedivé vlasy viac. Losos vo mne mizne ako v bezodnej jame, paličkami lovím posledné kúsky na dne misky. Posilnený vyrážam znova do spleti uličiek, nech ma večer nezastihne bez strechy nad hlavou. Žiaľ, už ani kapsulový hostel neďaleko stanice nemá voľné lôžko a tak ťahajúc kufor za sebou ako vzpierajúce sa dieťa, zamierim do parku Uenu. Sadnem si na lavičku a s podoprenou bradou na lakti neprítomne zízam na rybník Shinobazu. Pomedzi zarastené lekná trčí vežička chrámu Shinobazunoike Benten-do, na ktorú sa pôvodne mohli pútnici dostať len loďkou, no dnes už je s parkom prepojená mostom. Na druhej strane rybníka sa nachádza Zoologická záhrada Ueno, ktorej maskotmi je miestny pandí párik Shin Shin a Ri Ri, ktorým sa v roku 2021 narodili dvojčatá. Okrem prominentnej rodiny tu žije ďalších 3 000 zvierat. Ój, aj tí majú dnes kde spať, povzdychnem si. Vtom čosi okolo mňa zvíri vzduch. Rekreační bežci si to fujazdia po cestičke okolo jazera a mne sa pri pohľade na nich vybaví, ako som pred desiatimi rokmi tiež presne tu každé ráno behával. Čas je naozaj relatívny, kto vie, možno za chvíľu zazriem svoje staré ja, ktoré sa tu odo mňa odtrhlo a uviazlo v jednej z vrstiev paralelného vesmíru. Strasie ma, „naraziť na svoje staré ja, ako si tu pobehuje, rozhodne nechcem,“ neochotne sa zdvihnem znova na nohy a radšej vyrážam na cestu.
Prechádzam popri Tokyo Metropolitan Art Museum, kde som pred desiatimi rokmi na putovnej výstave prvýkrát spoznal poľsko-francúzskeho umelca Balthusa. Súčasťou širšieho areálu parku Ueno je aj The National Museum of Western Art, National Museum of Nature and Science či Tokijské národné múzeum, ktoré tu prevádzkuje pavilóny: Honkan - venuje sa japonskému umeniu od prehistorickej doby do 19 storočia, Toyokan - prezentuje exponáty a umenie z celej Ázie a častí Blízkeho východu a Heisekan - mapuje archeologické artefakty japonských starovekých kultúr. A to nie je všetko, park Ueno je domovom aj ďalších umeleckých či kultúrnych inštitúcií, chrámov či pamätihodností. Niet preto divu, že v Uene sa dá pokojne stráviť deň či dva, a aj ja, čo som tu už po niekoľkýkrát, vždy objavím čosi nové, dovtedy nepoznané. Nuž a keď sa dajú zabiť dva dni len v jednom „parku,“ núka sa otázka „koľko dní si vyčleniť na návštevu Tokia?“ Keď som sa počas mojej prvej návštevy Japonska rozhodol stráviť v hlavnom meste vychádzajúceho slnka dva týždne, ľudia len vytreštili oči, „Toľko času na jedno mesto? Však zato sa dá stihnúť precestovať celé Japonsko!“ Nuž, ako sa to vezme...
Pod Tokio (Metropolis) spadá 23 mestských častí, rozkladajúcich sa na ploche 13 555 km štvorcových, pokým Veľké Tokio (Greater Tokyo Area), ako sa nazýva metropolitná oblasť, ktorá zahŕňa aj okolité prefektúry, ako napr. Saitama, Kanagawa či Chiba, má rozlohu 36 800 km štvorcových. Len pre porovnanie, Praha zaberá územie 496 km štvorcových, pokým Bratislava 367 km štvorcových. To znamená, že Tokio sa rozkladá na 27,32 krát väčšom území ako hlavné mesto Česka so svojimi 22 mestskými časťami. No a ak by ste sa vybrali z jedného konca na druhý, museli by ste uraziť vzdialenosť zhruba 120 km, čo je asi ako z Bratislavy do Trenčína. Našťastie tu však neoperujú slovenské železnice, ale veľmi dômyselný, efektívny, ale hlavne spoľahlivý systém integrovanej mestskej a medzimestskej hromadnej dopravy. Na trati s dĺžkou 195 kilometrov prepraví sústava vlakov a deviatich liniek tokijského metra denne 6,84 milióna pasažierov a ich dochvíľnosť je priam legendárna. Ak meškajú viac ako 10 minút, máte nárok od dráh na tzv. „Ospravedlňujúci certifikát,“ ktorý môžu zamestnanci či študenti použiť v práci či škole na ospravedlnenie prípadného meškania. Vskutku, vedenie MHD v Bratislave by malo chodiť na služobky do Tokia, možno by sa niečomu priučilo. Keď nie dochvíľnosti, tak možno aspoň úcte k pasažierom. Apropo, Tokio so svojimi 37 miliónmi obyvateľov (stále najľudnatejšie mesto na svete), by nemohlo koexistovať s tak vysokou densitou obyvateľa na km štvorcový, ak by tu nefungovala veľmi vysoká úroveň vzájomnej úcty a zdvorilosti, ktoré sú v japonskej spoločnosti hlboko zakorenené. Spomínam si, ako som počas mojej druhej cesty do Tokia následkami jet lagu vstal už o 5 ráno a vyrazil do centra v rannej špičke. Doteraz mám pred očami, ako sa ešte na ulici pred vchodmi do podzemných staníc metra tvorili disciplinované dva rady mužov a žien, hrnúcich sa do práce. Rady dlhé ako nekonečný had sa krútili organizovane až k samotnej platforme metra dlhými chodbami a nekonečnými eskalátormi, bez slova a sácania, disciplinovane ako vojaci na fronte. Jeden rad je pre tých, ktorí idú bežných krokom a druhý pre tých, čo sa ponáhľajú (rozumej idú poklusom). Keď som sa omylom ešte rozospatý zaradil do rýchlejšieho, musel som pobehnúť, aby som nezazátkoval premávku, až kým sa mi z neho nepodarilo vyskočiť. Dodržiavať rad je niečo, čo majú Japonci priam vštepené do DNA, ako som sa presvedčil i ja sám hneď pár minút po „rannom džogingu.“ V rade v pekárni som si uvedomil, že mám peniaze v batohu a nie v bunde, ako som sa domnieval a tak som sa postavil bokom, aby som neblokoval ostatných, pokým sa ja budem hrabať v batohu. Bol som tak zažratý do kutrania vačkov na batohu, že som si ani neuvedomil, že rad ma nepreskočil, ale poslušne sa zaradil znovu za mňa a ticho čakal, kým ja vyhrabem peniaze. Aj keď si pokojne možno mysleli o mne svoje, prejavili mi úctu a dobré spôsoby, možno preto, že som sám vystúpil z radu. A teraz si spomeňte, čo sa deje u nás, keď sa v potravinách otvorí ďalšia pokladňa, nuž tu pretláčaná s nákupnými vozíkmi naozaj nehrozí. Jednoducho, v najľudnatejšom meste sveta platí staré známe, „dobrých ľudí sa všade veľa zmestí“ a vskutku, už prvé hodiny po prílete do Tokia každého presvedčia, že nato, ako je toto mesto preľudnené, nemáte pocit stiesnenosti či neslobody. Naproti iným veľkomestám podobného hmotnostného rangu, tu je pohyb po meste (či už ako chodec, alebo pasažier verejnej dopravy), oveľa plynulejší a hlavne pohodlnejší. Ako príklad uvediem Taipei či Hong Kong, v oboch mestách je vysiľujúce už len sa dostať na opačnú stranu ulice a po dvoch týždňoch vám pri nekonečnom čakaní na červenú už šklbe kútikmi úst od nervozity.
Vchádzam do hostela na jednej z rušných uličiek štvrti Ueno a mám konečne šťastie, jedna izba je voľná, teda ak sa to dá vôbec nazvať izbou. Priestor o veľkosti slovenskej špajze bez okien ma pôdorys o dĺžke a šírke jednolôžkovej postele. Ak chcete vojsť dnu, musíte sa vyzuť ešte predo dvermi, lebo inak by ste si šliapali po posteli. Izbietka sa dá prenajímať aj na samotné hodiny, no ja si ju prenajmem na celý deň (rozumej 24 hodín od môjho príchodu), čo ma vyjde na 5170 jenov (zhruba 32 eur). Mám chuť skákať od radosti dva metre od zeme, pri cenových reláciách, za koľko sa v tento deň pohybujú ceny izieb v centre mesta, je to doslova za facku. Nuž za chyby sa platí, ak by som si objednal izbu pred mesiacom-dvoma, nič z toho by sa nestalo. Plánovať cestu dopredu je v Japonsku nezbytné a obzvlášť pri návšteve Tokia. Dbajte tiež nato, aby ste sa vyhli termínom koncom apríla a začiatkom mája, kedy sa celé Japonsko dáva do pohybu počas Golden week. No je tu kopa iných častí roka, ktoré si treba zaznačiť červenou fixkou v kalendári, ako Silver weeku, ktorým sa označuje séria sviatkov počas septembra, či Obon (sviatok zosnulých), až po dni, keď štátny sviatok pripadne na piatok a pošťastí sa tak predlžený víkend (po japonsky 連休, renkyū). Plánovať sa oplatí nielen pri ubytovaní či lístkoch na vlak, ale aj pri návšteve samotných atrakcií. Vďaka rekordným počtom turistov za posledné roky Tokio praská počas turistických sezón doslova vo švíkoch. Najviac je to citeľné, ak zamierite do budhistického chrámu Sensoji vo štvrti Asakusa, či odfotiť sa pri soche legendárneho psa Háčika vo štvrti Shibuya. Pokým pred desiatimi rokmi ste nenápadnú sochu na námestí ledva našli, dnes si musíte vystáť dlhú frontu, aby ste sa pri nej vôbec mohli odfotiť. Preto odporúčam turisticky veľmi exponované miesta navštíviť radšej v skorších ranných hodinách, alebo ak je pre vás vstať o siedmej príliš veľká obeta, aspoň sa vyhnite najnavštevovanejším chrámom a palácom v čase okolo obeda. Pri galériách a kultúrnych, športových či umeleckých podujatiach, ako divadlo Nó, zápasy sumo, TeamLab (digitálna inštalácia), Disneyland, Ghibli Museum, si snažte zaobstarať lístky dopredu, čo platí obzvlášť pre tých, čo sa v Tokiu chcú zdržať len kratšie. Apropo áno, áno, ja viem, ešte stále vám dlžím odpoveď na otázku, koľko dní si teda vyčleniť na návštevu Tokia. Nuž...
Počas mojej druhej výpravy do Tokia som považoval sedem nocí za dostačujúcich. Predsa len, v Tokiu som už strávil pred rokmi dva týždne a tak to všetko poľahky zmáknem za polovicu, domnieval som sa. Môj cestovný itinerár a výpočet miest a pamiatok, ktoré som plánoval navštíviť, bol naozaj impozantný, chcel som stihnúť všetko. Prvú noc po prílete som sa zobudil už o štvrtej ráno, ani sám neviem, či to bolo z dôvodu posunu časového pásma o osem hodín, alebo len z toľkého rozrušenia, že som konečne v Tokiu. Dodnes si živo pamätám, ako sedím na hotelovej izbe a sledujem, ako sa nad japonskou metropolou najprv farbí obzor do ružova a potom sa už zjaví nad tisíckami striech žeravý kotúč slnka. Tá chvíľa ma tak chytí za srdce, že skočím do chladničky a otvorím si pivo. Presne tak, pivo o piatej ráno, nový rekord. Hodinu nato som už v teréne a mierim na Akihabaru, odkiaľ som sa peši vydal k Cisárskemu palácu a odtiaľ zasa na Šindžuku. Po asi troch dňoch v tomto vražednom tempe som pochopil, že mať tak nabitý program je kontraproduktívne. Dostať sa z jet lagu trvá zvyčajne tri až štyri dni, no ja som ešte k tomu trpel bolesťami hlavy a aby to nestačilo, bol práve stred leta, kedy v Tokiu panujú vysoké horúčavy. Aj keď sú jednotlivé mestské štvrte dobre prepojené mestskou hromadnou dopravou, každá z nich je tak popretkávaná turistickými atrakciami či zaujímavými miestami, že ak si chcete skutočne naplno vychutnať a preskúmať každú, potrebujete nato pokojne aj celý deň.
Ležím vo svoje „špajzi“ a sledujem klipkajúcimi očami japonskú šou v telke. Práve sa tam akýsi farmár vychvaľuje, že na ich farme napájajú prasatá vínom aby neboli v strese a tak mali lepšie mäso. Nuž, keď sme pri tom, pražený losos mi už od obeda vytrávil a tak sa rozhodnem vyraziť do noci za potravou. Medzitým sa už zotmelo a tak Ueno žije nočným životom, bary a izakaye sú narvané na prasknutie, éterom sa nesie bujará vrava a veselé melódie z pačinko herní, ktorých je v zábavných štvrtiach vždy neúrekom. Vbehnem do prvého baru, je tak plný, že sa mi ujde miesto len na stojáka v najzapadlejšom rohu. Predo mnou na ošarpanej stene visí plagát so somárskymi ušami, žena v plavkách drží pohár asahi a usmieva sa na mňa. Nuž nemusí ma ponúkať dvakrát, objednám si u čašníka presne taký istý polliter a medzitým, ako mi ho prinesú, študujem znaky kandží na stene s ponukou dnešného menu ako archeológ klinové písmo. Našťastie to sa už druhý čašník prediera davom s podnosom plným otsumami. Ide o malé občerstvenia, zvyčajne v hodnote 300 jenov, ktorými sa zajedá alkohol. Je to niečo ako španielsky tapas, zmyslom je nejesť veľa naraz, ale zato celú noc po malých dávkach. Nenechám sa dvakrát prehovárať a beriem si malý tanierik s varenou brokolicou a s trochou majonézy. Tak prosté jedlo a predsa taká dobrota! Potom, ako vo mne zmizne pohár piva, sa zrazu predo mnou zjaví ďalší plný. Nechápavo pozerám na čašníka, no ten len šibne rukou na muža a ženu pri stole vedľa a už mizne v dave. Zdvihnem polliter nad hlavu na znak vďaky k neznámym dobrodincom a poriadne si z neho upijem. Posunkom mi naznačia, či sa nepridám k nim a ja s radosťou pozvanie prijímam. Po anglicky vedia zle a ja po japonsky ešte horšie, ale po troch pivách si rozumieme i tak ako starí známi. Keď sa ma pýtajú, čo sa mi v Tokiu páči najviac, chvíľu váham. Jeden z dôvodov, prečo som o Tokiu nenapísal článok, pokým snáď už o každom meste v Japonsku, ktoré som doposiaľ navštívil áno, je ten, že čím viac ho navštevujem, tým viac strácam guráž sa o to čo i len pokúsiť. Veď len ako vtesnať do jedného článku všetko to, čo môžete zažiť či už tu, v Uene, a či Ginze, Nihonbashi, Shibuyi, Harajuku, Roppongi, Akihabare, Asakusi, Odaibe a mnohých ďalších zaujímavých miestach či lokalitách, ktorými je Tokio doslova posiate. Veru, Tokio nie len jedno mesto, je to viacero „miest“ prepojených do jedného mesta miest. Po chvíli ticha a hľadaní správnych slov, nakoniec len vykúzlim hlúpy úsmev na tvári, pokrútim hlavou, zamrmlem „taihen des (po japonsky: to je ťažké) a prevrátim do seba pollitrák.“
Vo svojej komôrke sa mi po štyroch pivách spalo prekvapivo dobre, akurát som si zo dvakrát praštil nohu o dosku pod televízorom. Nuž ale i tak som rád, ako sa z nepodareného dňa vykľul jeden z pre mňa najpamätnejších dní, na ktorý budem rád spomínať. Súkam do kufra nazad tých pár zvrškov, ktoré som z neho včera vytiahol, odovzdávam vstupnú kartu od izby a vyrážam späť do terénu. Na posledné tri noci pred odletom mám už rezervovaný normálny hotel, no skôr ako o druhej ma na izbu nepustia a tak nechávam kufor na recepcii a vyrážam na potulky. Mierim k veži Tokyo Skytree, ktorá sa týči vysoko nad mestom a so svojimi 634 metrami vedie s veľkým náskokom pred ostatnými výškovými budovami boj o tokijské nebo. Do jej výšky zašifrovali konštruktéri odkaz, podľa japonskej výslovnosti sa 6 číta ako mu, 3 ako sa a 4 ako shi. „Musashi“ je historické označenie regiónu, kde dnes leží Tokio. Postaviť tretiu najvyššiu štruktúru na svete v tak seizmologicky aktívnom regióne je skutočný inžiniersky zázrak staviteľstva, veď len podľa stránky Earthquake Track zažilo Tokio za posledný rok 98 menších zemetrasení, ktoré presiahli aspoň 1.5 magnitúdy. Historicky, Tokio zasiahne veľké zemetrasenie každých zhruba 70 rokov. A seizmológovia varujú, že je až 70 percentná pravdepodobnosť, že veľké zemetrasenie zasiahne Tokio v najbližších 30 rokoch. Práve preto sú všetky budovy stavané tak, aby odolali zemetraseniu až do výšky 7 magnitúdy. Nuž, ale na to radšej nemyslím, ako v malej kabínke výťahu stúpame ako vystrelení z kanóna do rozhľadne vo výške 350 metrov nad zemou. Cena lístkov sa líši od toho, či ich kúpite deň dopredu a či na mieste (2100 jenov, respektíve o 2400 jenov). Ak si vyberiete rozhľadňu ešte o 100 metrov vyššie, zaplatíte 3100 jenov, respektíve 3500 jenov. Za dobrého počasia sa dá dokonca zazrieť hora Fudži, ktorá leží zhruba 90 km na juh od Tokia. Kráčam ku sklenenej stene, ktorá sa točí okolo veže a tak poskytuje návštevníkom 360 stupňový výhľad na megapolis pod ňou. Skutočne, kam len oko dovidí, tiahne sa nekonečná zástavba budov, ulíc, tovární, skladov a mestskej infraštruktúry na všetky svetové strany, ako keby jej nemalo byť konca. Ťažko uveriť, že ešte pred 150 rokmi malo Tokio len milión obyvateľov, mesto sa však rýchle rozvíjalo a v roku 1920 malo už vyše 2 milióny. Žiaľ, 1. septembra 1923 zasiahlo Tokio jedno z najväčších zemetrasení v novodobej histórii, Veľké Kantō zemetrasenie (7,9 magnitúda), ktorého následkom mesto, postavené prevažne z drevených štruktúr, zachvátil požiar priam biblických rozmerov. 700 000 budov ľahlo popolom, 1,4 milióna ľudí ostalo bez strechy nad hlavou a 50 rokov modernizácie bolo po dvoch dňoch besnenia ohnivého inferna v troskách. No vďaka nezlomnosti ducha japonskej nátury Tokio povstalo z popola a mesto dobiehalo stratený čas priam skokovo. V nových zástavbách a štvrtiach rástli do výšky aj budovy z tehál či betónu, stavané v európskom štýle, podľa ktorých Tokio dostalo prezývku Malý Londýn. Žiaľ, to už sa nad nekonečnými horizontami blahobytu a prosperity zmrákali čierne mračná vojny. V noci 9 marca 1945 sa mestom rozozvučali sirény, 279 amerických bombardérov B-29 Superfortress zhodilo počas najtemnejšej noci, akú zažilo toto mesto, 1665 ton zápalných bômb. Štvrtina mesta bola za jedinú noc zrovnaná so zemou a 100 000 ľudí našlo smrť v plameňoch napalmu. Tokio bolo počas druhej svetovej vojny bombardované 102 krát a zahynulo pri nich viac obyvateľstva ako v Hirošime a Nagasaki po výbuchoch jadrových bômb.
Po kapitulácii Japonska videli mestskí byrokrati šancu, ako z ruín mesta vytvoriť modernú metropolu podľa vzoru západných metropol. Tri roku po podpise Šímanskej mierovej zmluvy a vrátení nezávislosti Japonsku malo Tokio v roku 1955 už 8.5 milióna obyvateľov a stalo sa tak v tom čase najľudnatejším mestom na svete. V roku 1964 hostilo Japonsko ako vôbec prvá ázijská krajina Olympijské hry, ktoré sa konali ako inak, v Tokiu. Nielen o týchto, ale aj o ďalších dvoch, ktoré hostilo Japonsko (Tokio 2020, ZOH Sapporo 1972 a Nagano 1998), sa môžete dozvedieť viac v Japan Olympic Museum. Nachádza sa v tesnom susedstve novučkého Národného štadiónu Japonska, na ktorom sa konal otvárací ceremoniál Olympijských hier 2020. Ako kráčam k štadiónu, míňam staručký bejzbalový štadión Meiji Jingu, postavený v 1926. Miestny tím Yakult Swallows (lastovičky) práve hostia Levov zo Saitami. Oslavné chorály fanúšikov sa zo štadióna rozliehajú do širokého okolia. Ťažko uveriť, že čoskoro sa to stane minulosťou. Staručký štadión chcú zrúcať a postaviť na inom mieste, čo sa ale stretlo s veľkou nevôľou nielen u fanúšikov ,,lastovičiek,“ ale i širšej verejnosti. Chvíľu váham, či nepozmeniť svoje plány na dnes a nepozrieť si zápas, veď sa práve hrá len štvrtá zmena. No nakoniec predsa len jasotu za stenami štadiónu odolám. Ako už viem, nedá sa jednoducho stihnúť všetko. Sadám na metro a mierim na Tokyo Station. Historická červená budova, postavená roku 1914, ktorá ako zázrakom prežila bombardovanie Tokia počas druhej svetovej vojny, je dnes dôležitý dopravný uzol. Mieria sem rýchlovlaky z celého Japonska a je dobre napojená na obe medzinárodné letiská hlavného mesta, Narita aj Hadena. Odtiaľto sa dostanete do všetkých kútov Japonska. Paradoxne, len pár minút chôdze od Tokyo Station leží pod nadjazdom diaľnice nenápadný most Nihonbashi (zn. japonský most). Ak ste neznalý turista, s veľkou pravdepodobnosťou si ho ani nevšimnete, no bolo to práve tu, odkiaľ viedlo päť hlavný ciest „Gokaidō“ z Eda, (ako sa volalo Tokio ešte predtým, ako sa z neho stalo v roku 1868 hlavné mesto) do ostatných častí Japonska. Žiaľ, dnes vďaka nadjazdom diaľnice, ktoré vedú presne ponad most, ktorého počiatky sa datujú už do roku 1603, upadol do zabudnutia. No čoraz viac sa ozývajú hlasy o odklon diaľnice a tak prinavrátenie dôstojnejšieho miesta pamiatke v priestore okolitého mesta. Nuž kto vie, či sa to raz stane, ale miesto tak historického významu by si to určite zaslúžilo. Našťastie pre mňa, štvrť Nihonbashi susedí s obchodnou štvrťou Ginza, čo sa mi dnes náramne hodí. Keďže môjmu cestovnému kufru sa už kompletne zodrali kolieska, nezostáva mi nič iné, ako kúpiť nový.
Je slnečné novembrové ráno, môj posledný celý deň v Tokiu predo mnou. Ležím v posteli a mračím sa na nový kufor, ktorý stojí pri dverách ako nepozvaný hosť. Stále som ho neotvoril, akoby som ešte odďaľoval nevyhnutné. Pozriem na môj starý kufor, ktorý mi tak verne slúžil roky-rokúce a nasucho preglgnem. Och, ako mu len môžem teraz pozrieť do očí, cítim sa ako zradca. Radšej sa teda v tichosti vystrojím a poberiem na moju poslednú veľkú špacírku po milovanom Tokiu. Po chvíľke váhania, ako čo najdôstojnejšie prežiť posledný deň, sa rozhodnem pre Odaibu. Je v tom kus symboliky, keďže túto štvrť som navštívil len raz a to počas mojej prvej návštevy Tokia pred desiatimi rokmi. Je krásny slnečný deň, ako stvorený na dlhý pochod. Vystupujem na rovnakej zastávke ako pred desiatimi rokmi a kupujem si presne v tom istom seven eleven combi dve plechovky piva a jedno onigiri. Prechádzam postupne sústavu mostov, kopírujúc pôvodnú trasu spred rokov a zmáhajú ma spomienky, melanchólia. Na jednom z mostov bez mena sa zastavím, matne si vybavujúc, že presne na tomto mieste som stál takto pred 10 rokmi. Civím na jagajúcu sa vodu v žiare slnečných lúčov pod sebou a rekapitulujem svoj život. Kto som bol vtedy pred desiatimi rokmi a kto som dnes? Akú cestu som urazil a pohol som sa aspoň o piaď? V hlave mi víria spomienky na život, čo som žil a život, ktorý žijem a pretekajú mnou ako tá voda pod mojimi nohami. Ešte dobrú chvíľu stojím na moste bez mena, kým si konečne šiltovku zasuniem hlbšie do čela a dám sa znova do kroku.
Štvrť Odaiba sa rozkladá na umelých ostrovoch, ktoré sú navzájom pospájané sústavami mostov a siaha až k pozostatkom pevnosti Odaiba, ktoré boli postavené ako súčasť obranného systému pred útokmi západných mocností v 19. storočí. Dnes slúži Odaiba ako miesto, kde miestni môžu utiecť pred ruchom a zhonom hlavného mesta, zrelaxovať sa, zašportovať si, či vyraziť na piknik. Sídli tu medzi inými The National Museum of Emerging Science and Innovation, kongresové centrá, zábavné parky, ako napr. Tokyo Joypolis, teamLab Planets či ikonická budova ústredia japonskej televíznej siete Fuji TV, ktorú navrhol známy japonský architekt Kenzo Tange, (Hirošimský pamätník mieru či St. Mary’s Cathedral v Tokiu), z ktorej rozhľadne sa návštevníkom naskytne prekrásny výhľad na panorámu mesta. Ešte predtým, ako sa vydám cez most Rainbow Bridge nazad na spiatočnú cestu, si sadám na lavičku a usrkávam zlatistý pivný mok z plechovky. Míňajú ma Japonci na bicykloch, rekreační bežci či len tak rodiny s deťmi, ktoré si vyrazili na prechádzku. S výhľadom na Rainbow Bridge sa lúčim len ťažko, no po poslednom dúšku piva vyrážam plný elánu na druhú polovicu môjho gigantického okruhu mestom. Stúpam po „dúhovom moste“ rezkým krokom, jedna dychberúca panoráma strieda v rýchlom slede druhú. Už teraz spomínam, ako budem raz spomínať. Schádzam z mosta, nohy ma nesú míľovými krokmi, prechádzam popri parku Kyu-Shiba-rikyū Gardens, ktorý som navštívil počas mojej prvej návštevy Tokia. Rád by som navštívil jej záhrady znova, no nakoniec sa uchlácholím len planým uistením „nabudúce, určite prídem, nabudúce.“ Zastavím sa aj na trhu Tsukiji, z ktorého sa postupom rokov stala turistická pasca s predraženými reštauráciami ziskuchtivých obchodníkov. Tlačím sa davmi turistov a v mysli sa mi vybaví spomienka, ako som pred desiatimi rokmi úplnou náhodou vnikol na samotný rybí trh, kde rybári s licitátormi dražili ráno v aukciách svoje úlovky. Dnes ho tu už nenájdete, pre nevyhovujúce podmienky v zastaralých priestoroch sa presťahoval v roku 2018 do novej, modernej budovy Toyosu Market. Ale pôvodné miesto má stále svoj šarm a génius loci, to sa musí uznať. Odstojím si frontu na praženicu na paličke za dvesto jenov a pracem sa preč najrýchlejšou cestou. Stačí zájsť jeden dva bloky od trhu a už sú jedlá v reštauráciách či vývarovniach za normálne ceny. Sadám si do maličkej vývarovne kúsok od divadla Kabuki-za a objednám si tempuru za 920 jenov aj s pollitrom piva Kirin. Dnešné putovanie Tokiom a naprieč časom som nemohol zakončiť lepšie, cyklus sa uzatvára. Kanpai!
Sedím v izbe, všetko mám už zbalené v novom kufri. Mojej existencii v Japonsku odratúvajú už posledné hodiny. Nevedel som, ako naložiť so starým kufrom a tak som sa bol popýtať na recepcii. Slečna na recepcii mi oznámila potom, ako to prebrala s údržbárom aj nadriadeným a kto vie ešte s kým, že ho „vyhodia za mňa“ za poplatok 900 jenov. „Nuž čo som mal robiť kamarát, nechať ťa pri kontajneroch?“ zabedákam pri pohľade na starý kufor. Potľapkám ho po rúčke ako verného psa u veterinára pred utratením, schytím rúčku nového a pracem sa nemotorne z izby na chodbu. No v poslednom momente, kým sa zabuchnú dvere, niečo ma napadne, strčím ruku do dverí, vbehnem do izby a objímem kufor s láskou (ako len jeden človek môže prekypovať k cestovnému kufru). Ešte raz mu poďakujem za dlhé roky vernej služby a cítiac sa aspoň o trošku lepšie pred sebou samým zato, že som mu zaplatil poslednú cestu na onen svet, opúšťam hotel. Nový kufor akoby sám okamžite pochopil ťaživosť celej situácie, nehlučne ma nasleduje na svojich odpružených gumových kolieskach ako duch. Zvyknutý na večné škrípanie pahýlkov môjho starého kufra ma dva-tri razy prepadne panický záchvat, či mám kufor pri sebe. Potom si vždy s úľavou vydýchnem, keď zistím, že predsa držím jeho rukoväť v ruke. Cestou na letisko, ako ubieha zástavba Tokia za oknami vlaku, čosi mi v náhlom popude napadne „ak sa raz rozhodnú pristáť na našej planéte mimozemšťania, dúfam, že si vyberú Tokio...reprezentatívne, čisté a futuristické, tu sa im iste bude páčiť.„
