Kjóto, ležiace v geografickom srdci Japonska, je kultúrne i náboženské centrum Japonska. Nečudo, veď viac ako tisícročie zastávalo funkciu hlavného mesta, až kým v roku 1868 (prvým rokom éry Meidži), neprevzalo štafetu Tokio. Pozornejšiemu oku/uchu neunikne aj istá fonetická kuriozita, ktorá sa ukrýva v názvoch oboch miest. Keď Kjóto rozdelíme na dve slabiky Kyo-to a prehodíme ich naopak, vznikne názov nového hlavného mesta Japonska, Tokyo. Nie je to vecou náhody, ale historického významu týchto miest. Pokým Kjóto (京都)znamená v japončine „hlavné mesto,“ Tokyo (東京) značí „východné hlavné mesto“.
Aj keď turisticky najnavštevovanejším mestom Japonska je stále Tokio, kto sa raz vybral do krajiny vychádzajúceho slnka a Kjóto opomenul, akoby ani v Japonsku nebol. Vskutku, čo je pre Taliansko Rím, či Paríž pre Francúzsko, to je Kjóto pre Japonsko. Mesto, ktoré sa rozkladá na 828 štvorcových kilometroch, je obkolesené z troch strán horami (Higashiyama, Kitayama a Nishiyama), a na rozdiel od Tokia, ktorého nekonečné husto zastavané štvrte sa ťahajú až za horizonty, ku kjótskej panoráme už akosi neodmysliteľne patria hory, háje a romantické výhľady na neďaleké jazero Biwa.
Ja sa vydávam do Kjóta z tokijskej hlavnej stanice rýchlovlakom šinkanzen Takaidó (cena lístku 14170 jenov/cca 90 eur). Počas vyše dvojhodinovej cesty sa snažím vyselektovať do cestovateľského notesa všetky pamätihodnosti či miesta, ktoré by som chcel navštíviť. Mieriť šinkansenom prvý raz do Kjóta, to je priam slávnostný okamih. Každá cestovateľská bunka v mojom tele plesá radosťou. Mapu aj s turistickými bedekrami strkám naspäť do kufra a zvyšok cesty sa už len kochám japonským plenérom, ktorý ubieha v rýchlych obrazoch za oknom ako výjavy z japonských drevorytov ukijo-e. Aj keď je práve neskorý november, v Kjóte je krásne slnečno a priam ideálne počasie na potulky po pamiatkach. Zrolujem bundu pod pazuchu a keď sa konečne vymotám z hlavnej stanice z masy ľudí, ponáhľajúcich sa všetkými smermi, zamierim pešo do hotela. Kjóto je tak doslova pretkané historickými pamiatkami, že ledva vyjdem zo stanice, už vchádzam cez impozantnú bránu budhistického chrámu Higashi Hongan ji, aj keď som to pôvodne vôbec nemal v pláne. Centrálne nádvorie chrámu je vystlané drobným štrkom a tak nechávam svoj verný kufor pri bráne a kráčam k hlavnej budove chrámu (Sieň zakladateľa), ktorá sa pýši titulom najväčšia drevená stavba v Kjóte. Miestny sprievodca mi prezradí, že pôvodne tu stál chrám už od roku 1658, no po požiari v roku 1895 bol prestavaný do dnešnej podoby. Rosiahly komplex by som rád preskúmal aj detailnejšie, ale to sa s kufrom veľmi nedá a tak sa znova vyberám do ulíc mesta. Ako smerujem do hotela, kráčam pri vodnej priekope hradu Nijo. Dal ho postaviť v roku 1603 prvý šógun Tokugawa Ieyasu, zakladateľ šógunátu Tokugawa, ktorý vládol Japonsku 265 rokov. Ak sa chcete dozvedieť viac o tejto legendárnej postave japonských dejín, vrelo odporúčam dokumentárny seriál „Éra samurajov: Bitka o Japonsko“ na streamovacej službe Netflix. Potulky po Kjóte dostanú tak pre vás ešte o jeden rozmer navyše.
Na hradný komplex, ktorý sa rozkladá na ploche 27 hektárov (z čoho je 8000 metrov štvorcových zastavanej plochy), si treba vyčleniť pokojne aj jedno celé popoludnie. Jednou z kuriozít hradu je tzv. podlaha nočného speváka (známe aj ako “uguisu-bari”). Ide o techniku, pri ktorej je podlaha v obytných častiach hradu postavená tak, aby vydávala pri našľapovaní piskot nočného vtáka. Ide v podstate o akýsi prvý dômyselný bezpečnostný systém proti nepozvaným návštevníkom. Ako našľapovanie po takejto podlahe znie, si môže vyskúšať každý návštevník hradu Nijo na ,,vlastné ponožky.” Veru, občas to za hradbami hradu znie ako vo vtáčom pavilóne s exotickým vtáctvom. Nuž, ale ja si pre dnešok vystačím s pišťaním rozheganých koliesok na mojom vernom kufri. Cvrliká viac a inzenzívnejšie ako celý tucet nočných vtákov. Kráčam teda ďalej, prepletám sa ulicami a vychutnávam nezvyčajne teplý novembrový deň.
Ťažko uveriť, že toto historické mesto, ktoré je domovom viac ako 1600 budhistických chrámov a 400 šintoistických svätýň, ešte týždeň pred zvrhnutím atómovej bomby figurovalo na zozname potencionálnych cieľov namiesto Nagasaki. Aj keď historici dnes vedú dohady, či mesto od atómovej apokalypsy zachránil americký minister vojny Henry Stimson, či archeológ a historik umenia Langdon Warner, určite v tom bola Božia prozreteľnosť. Žiaľ, ak ctený návštevník mesta považuje Kjóto za historicky a autenticky zachované miesto, ktorého počiatky sa datujú až to siedmeho storočia, nie je tomu úplne tak. Počas Oninskej vojny, ktorá trvala od roku 1467 do roku 1477, bolo zničené prakticky celé Kjóto. O to je to smutnejšie, že pred touto krvavou občianskou vojnou bolo Kjóto nielen najväčším mestom Japonska, ale aj strediskom kultúry, a jeho zničenie bolo nenahraditeľnou stratou pre kultúrne dedičstvo Japonska.
Na druhý deň ráno vyrážam k azda turisticky najatraktívnejšiemu miestu Kjóta, šintóistickej svätyni Fushimi Inari Taisho. Cesta od najbližšej vlakovej stanice (Nara Line) k chrámu, ktorý leží na úpätí hory Inari, je husto lemovaná obchodíkmi so suvenírmi, ktorým dominuje podobizeň posla šinstostického božstva Inari, líšky kitsune, najčastejšie prevedenej do sošiek či masiek. Návštevníci chrámu ju tu stretnú v mnohých podobách počas výstupu na vrchol (233 m n.m.). Trasa vedúca lesom, popretkávaná mnohými tajomno-mystickými zákutiami, dlhá zhruba 4 kilometre, vedie po celej svojej dĺžke popod ikonickou klenbou červených brán (torií) a ponúka tak pútnikom neopakovateľný zážitok. Odhadom ich je vraj okolo desaťtisíc. Malé dievča, ktoré kráčalo s rodinou predo mnou, sa ich snaží nahlas spočítať všetky, no pri čísle stoosemdesiat sa akosi zadrhne a vzdáva sa. Ak si chcete urobiť pekné fotografie bez masy pretláčajúcich sa turistov, zvádzajúcich medzi sebou boj o selfie, odporúčam, aby ste vystúpili po chodníčku do vyšších polôh. Keďže väčšina turistov je lenivá a nechce sa im šliapať, po pár minútach sa dav preriedi a nakoniec zostanete už len samučičký sám. Respektíve vy a líška kitsune, ktorá vás, spodobnená v tisícoch skamenených strážcov, sprevádza až na samotný vrchol. Ktovie, možno mi učarovali, pretože sa mi akosi nedarí nájsť samotný vrchol a dokonca sa ma zmocní panika, že kráčam v nekonečnom kruhu. No nakoniec po pár „falošných“ vrcholoch predsa len mi miestne kami dovolí vystúpiť až na samotný vrchol. Spotená košeľa sa mi lepí na chrbát, zhlboka nasávam vzduch nasiaknutý rosou a vôňou lesa do pľúc, ale stálo to za to, za každý jeden vystúpený schod.
Po takom výstupe mi poriadne vyhladlo a tak sa cestou nazad do mesta zastavím na gyudon. Na tácke s polievkou vyfasujem od usmievavej čašníčky aj neošúpané vajíčko. Presvedčený, že je natvrdo, ho netrpezlivo tresnem o stôl a na moje prekvapenie zisťujem, že tu sa podávajú vajíčka surové. Nemotorne zhŕňam zo stola rozbité vajce holými rukami, no žĺtok mi už dávno ufujazdil pod stôl. Nenápadne sa obzerám, či si moje faux pas nikto nevšimol, no zdá sa, že aj keby, stoicky každý predstiera, že je zabratý do svojho taniera. Teda až na čašníčku, ktorej aj napriek tomu, že sa to snaží zamaskovať, hrá na tvári pobavený úsmev. Nuž po tom, ako vyjem i posledné zrnko z misky a poďakujem pobavenej čašníčke s rumencom na tvári, vyrážam znova na potulky. Aj keď má Kjóto len dve linky metra (Karusuma line, Tozain line), dobre ho dopĺňa rozsiahla sieť vlakových liniek, ktoré prúdia cez mesto všetkými smermi. No môj ďalší cieľ cesty, chrám Kinkaku-ji (alias Zlatý pavilón), leží na severozápadnom okraji mesta a tak si musím výnimočne vziať autobus. Že sa nezadržateľne blížime k cieľu, mi napovie gigantický znak 大 o rozmeroch 120 metrov, vypálený do svahu hory Hidari Daimonji. Tento znak sa spolu s ďalšími štyrmi (v rôznych častiach Kjóta) zapaľuje počas festivalu Gozan no Okuribi 16. augusta a jeho cieľom je privítať duše predkov. I počas bieleho dňa pôsobí znak impozantne a tak ocitnúť sa tu pod horou v deň sviatku musí byť vskutku zážitok.
Ale mne dnes bohato stačí už len to, že uzriem bájny Zlatý pavilón. Vstupné pre dospelých je 500 jenov, pre deti 300 jenov. Kinkaku-ji, zenový chrám školy Shokoku-ji, budhistickej denominácie Rinzai, je zapísaný do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva. Pôvodne tu stála vila rodiny významného štátnika Saionji. V roku 1397 ju od rodiny odkúpil šógun Yoshimitsu, ktorý dal postaviť na tomto mieste palác Kitayama, sústredený okolo zlatej stúpy "Kinkaku". Po Yoshimitsuovej smrti vilu premenil jeho syn na zenový chrám podľa jeho želania. Od dva roky nato vyrástol pri jazierku Kyoko-chi (Zrkadlové jazero) v areáli paláca Zlatý pavilón. Jazierko dostalo svoj názov práve pre ikonický odraz zlatého pavilónu na jeho pokojnej hladine, evokujúcej veľké zrkadlo. Ja mám dnes šťastie, cez šedé mraky, ktoré sa nazberali pod kjótskym nebom, na pár okamihov vykuknú slnečné lúče a tak chrám, trblietajúci sa vo svite slnka, sa rozožiari vo svojej plnej kráse. Každé jedno z troch poschodí Zlatého pavilónu je postavené v inom štýle. Pokým prvé je kombináciou prírodného dreva a bielej omietky, druhé a tretie je pokryté tenkou vrstvou zlata a na samom vrchu, streche v tvare pyramídy, tróni zlatý fénix. Prechádzať sa areálom záhrady, ktorá je navrhnutá tak, aby čo najharmonickejšie integrovala štruktúru do krajiny, je priam raj pre hobby fotografov. Zlatý pavilón je nielen plný paradoxov stavebných štýlov a foriem, ale aj poznačený temným osudom, ktorý ho postihol v roku 1950. Stavba, ktorá prežila naprieč stáročiami desy vojen, nakoniec ľahla popolom duševne chorého človeka, mnícha, ktorý tu pracoval. Táto udalosť šokovala celé Japonsko i svet, spisovateľ Jukio Mišima sa inšpiroval týmto príbehom a napísalo knihu Zlatý pavilón, v ktorej sa snaží rekonštruovať pohnútky mníchovej chorej mysle. Aj keď Kinkaku-ji o päť rokov nato znovu vyrástol z popola ako bájny vták fénix a teší sa veľkému záujmu návštevníkov, prízrak temného dňa šialenstva akoby navždy zostal spätý s týmto miestom.
Keď už vás pre návštevu Zlatého pavilónu zavialo až na severozápadný okraj Kjóta, bol by hriech nenavštíviť Ryōan-ji, ktorý sa nachádza od pavilónu v pešej vzdialenosti. Zenový chrám, prezývaný aj Chrám pokojného draka, si získal renomé najmä vďaka „Záhrade skál,“ ktorá je považovaná za vrchol tradičnej japonskej záhrady, tzv. kare-sansui (suchá záhrada). 15 skál obklopených machom je usporiadaných do skupín na ploche 25x10 metrov uhrabaného jemného štrku tak, že nech obdivujete záhradu z ktoréhokoľvek miesta verandy hōjō, nie je nikdy možné vidieť všetkých 15 skál súčasne. Prípadne ak napočítate všetky, dajte mi vedieť v komentároch pod článkom. No pozor, po užití príliš veľa whisky z miestneho liehovaru Suntory Yamazaki (jeden z najstarších a najprestížnejších v Japonsku) sa pokus nepočíta.
Medzi milovníkmi Japonska sa vedie nekonečná polemika o tom, či je krajší Zlatý pavilón alebo Strieborný pavilón. Nečudo, veď budhistický chrám Ginkakuji (alias Strieborný pavilón), slúžil pôvodne tiež ako vila, akurát iného šóguna (Ashikaga Yoshimasa) a rovnako sa stala na jeho žiadosť chrámom. Navyše sa jeho stavitelia inšpirovali práve Zlatým pavilónom a na jeho strieške tróni rovnako bájny vták Fénix. Dvojposchodová stavba, ktorej pôvod sa datuje do roku 1482, je zapísaná do Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Ak si však ctený čitateľ pri Striebornom pavilóne predstaví striebrom jagajúci sa chrám, nie je tomu tak. Napriek pôvodnému plánu pokryť chrám striebrom, pre práve prebiehajúcu Óninskú vojnu bol tento zámer odložený, až sa napokon nikdy nezrealizoval. Paradoxne, chrámu, ktorý je v istom zmysle „večne nedokončený,“ prischla prezývka Strieborný pavilón až dodnes. Ktorý z týchto dvoch neodmysliteľných klenotov kjótskej panorámy je krajší, najlepšie posúdite sami, ak navštívite Kjóto osobne.
Najlepšie urobíte, ak sa od Strieborného pavilónu vyberiete naspäť do centra po „ceste filozofov,“ ktorá dostala meno vďaka filozofovi Nishidovi Kitarō-ovi, ktorý túto trasu využíval na dennodenne prechádzky. Na trase, ktorá je počas obdobia kvitnutia sakúr ako vystrihnutá z japonských dobových obrazov, leží viacero chrámov, ktoré sa síce nepýšia titulmi UNESCO, no vďaka tomu nie sú tak obliehané zástupmi turistov. Návštevník, ktorý sa tak zatúla do ich záhrad, si môže vychutnať komornejšiu atmosféru Kjóta so závanom starých čias. Na južnom konci „cesty filozofov“ sa nachádza chrám Okazaki, ktorého miestni prezývajú aj „Králičia svätyňa.“ Svätyňa je zasvätená mýtickým kami Susano-no-mikoto a Kushinadahime-no-mikoto, ktoré sú známe svojím početným potomstvom. V roku 1178 dokonca svätyňa, ktorej počiatky siahajú až do ôsmeho storočia, získala cisársku priazeň po pôrode syna (cisára Antoku) cisárovnej Takamatsu-in. Dnes svätyňa, zasvätená božstvu plodnosti a bezpečnému pôrodu, je vyhľadávaná najmä pútnikmi, ktorí očakávajú alebo túžia po potomstve. Králiky ako symbol reprodukcie zohrávajú ústrednú úlohu v ikonografii svätyne Okazaki, a návštevník, ktorý prekročí jej brány, sa tu s nimi stretáva doslova na každom kroku. Vďaka amuletovým králičím talizmanom (omamori), sochám rôznych veľkostí a dokonca králičej fontáne, je svätyňa populárna aj medzi turistami. Nuž, teda ak sa márne pokúšate o bábätko, alebo len hľadáte zaujímavé miesta, máte o jeden extra dôvod navštíviť Kjóto navyše.
Rozprávať o Kjóte a nespomenúť gejše, to by nešlo, aj keď v Kjóte sa tieto tradičné japonské umelkyne prezývajú skôr geiko. Ich domovom je historická štvrť Gion, ktorá vyrástla v tesnom susedstve svätyne Yasaka, aby vyhovovala potrebám cestujúcich a návštevníkov svätyne. Gion si dodnes uchoval časť svojho dobového šarmu, najmä vďaka historickým mestským domom (machiya), ktoré dnes fungujú ako čajovne, rjókany či obchodíky s tradičnými remeslami, alebo miestnymi pochúťkami. Fotogenickosť jej panoráme dodáva päťposchodová Yasaka pagoda, ktorá tróni nad spleťou úzkych uličiek, ktorými sa dá túlať aj celé popoludnie. Žiaľ, najmä v poslednom čase sa štvrť stala obeťou svojej slávy. Často sú jej úzke ulice upchaté turistami z celého sveta a tak mesto už dlhodobo zvažuje, ako redukovať nadmerný turizmus. Mesto tak plánuje znova zvýšiť daň z ubytovania pre hotely a iné ubytovanie na jar 2026. Aj keď sa stále nejedná o nejakú signifikantnú čiastku, ktorá by vás mala odradiť od prenocovania v Kjóte, môžete zvážiť, či radšej neprenocovať napríklad v neďalekej Osake a nenavštíviť Kjóto počas celodenného výletu.
Posledný deň mojich potuliek sa rozhodnem navštíviť imperiálny palác Kjóta (Kyoto Gosho). Palác slúžil ako oficiálne sídlo cisára až do roku 1868 (začiatok éry Meidži) a bol tu korunovaný cisár Taisho a cisár Shōwa. Palác sa rozkladá na 51 hektároch, a má 9 vstupných brán, z ktorých každá bola vyhradená len pre istú hodnosť kráľovskej šľachty, takže vstupovať ňou nemohol nikto iný len hodnostári toho rangu. Samozrejme, jedna brána bola rezervovaná len pre cisára, brána Karmon, preto je aj remeselne najbohatšie vyzdobená. Pre turistov (teda bez tých s titulom na japonskom dvore), je určená brána Seishomon, vstupné je zadarmo. Po asi dvoch hodinách a stovke fotografií sa už ponáhľam na šinkansen, presvedčený, že som vyťažil zo svojej štvordňovej návštevy Kjóta maximum.
Ešte v ten istý večer sa zvalím na posteľ v prenajatej izbe v Hirošime a po výdatnom dni žmurkám do stropu príjemne zmožený únavou a pivom Asahi z vychladenej plechovky. Pohľad mi skĺzne na tapisériu, zobrazujúcu akúsi dobovú scénu, ktorá visí nad posteľou a ja ju prechádzam očami, ponorený v myšlienkach. Zobrazuje mníchov a chrám, budovu postavenú na akejsi drevenej konštrukcií, ktorá ju podopiera nad strmým svahom. „Do pekla!“ vyskočím z postele a plesknem sa dlaňou po čele „Kiomizu dera! Ako som len na ňu mohol zabudnúť!“ To, že som úplne zabudol na tento ikonický chrám počas mojej návštevy Kjóta, mi nedá spávať nasledujúce celé týždne počas mojich potuliek Japonskom. Chlácholil som sa, že aspoň budem mať nejaký dôvod sa zase raz vrátiť do Kjóta, no moc to nepomáhalo. Nakoniec to dospelo až k tomu, že som sa predsa len do Kjóta znovu vrátil. Na mojej spiatočnej ceste do Tokia som mal stráviť desať dní v Osake. Predposledný deň som v osackej hlavnej stanici nasadol na vlak Limited express a vybral sa do Kjóta. Dve hodiny nato už stojím na terase chrámu Kiyomizu a kochám sa výhľadom na panorámu Kjóta. Nahnem sa cez drevené zábradlie a nazriem do 13 metrovej hĺbky podo mnou. Drevená konštrukcia, ktorá chrám aj s terasou podopiera, je postavená bez použitia jediného klinca. Viaže sa na ňu legenda, že kto z nej skočí a prežije, splní sa mu želanie. Čuduj sa svete, toľko nešťastníkov sa o to už v minulosti podujalo vyskúšať, že to nakoniec museli zakázať. Údajne 85 percent pokusov z nich skok prežilo, no koľkým z nich sa aj splnilo želanie, to sa už nikde neuvádza. Na malú chvíľu sa ma zmocní túžba to vyskúšať osobne, priam opitý adrenalínom sa zahaknem do zábradlia pripravený na skok môjho života... no v poslednej možnej chvíli mi zaškŕka v žalúdku a ja si spomeniem, že som ešte dnes nič nejedol...a tak zamierim radšej do najbližšej rámenovne. Dúfam, že je to na skok.
