Najmä v poslednom období sa stalo Japonsko veľmi žiadanou turistickou destináciou, no prvotné nadšenie z príchodu turistov po tom, ako sa krajina vychádzajúceho slnka po dvoch rokoch lockdownu znovu otvorila svetu, vystriedalo rozčarovanie miestneho obyvateľstva z až príliš veľkého náporu turizmu. Pozornému cestovateľovi neuniklo stále viac pribúdajúcich indící, že Japonsko už má skutočne „overtourism-u“ tak akurát dosť. Či už skokové zdraženie Japan Railway passu o 40 percent, až po zavedenie dvojitých cien za vstupné do istých historických pamiatok, či rôzne iné poplatky, ako napríklad za výstup na horu Fudži a podobne. To, že japonská vláda naozaj berie vážne negatívne dopady turizmu na miestne obyvateľstvo a infraštruktúru, jednoznačne potvrdila správa o zavedení JESTA pre sedemdesiatjeden krajín (vrátane Slovenska), ktorých občania doteraz mohli vstúpiť na územie Japonska bez vybavovania víz. Po roku 2030 už to viac nebude možné, a aj keď vybavovanie JESTA by mala byť len formalita, je pravdepodobné, že to isté percento cestovateľov predsa len odradí. Japonská vláda tvrdí, že sa takto chce brániť ilegálnej migrácii, ktorá stúpa z krajín, ktoré boli doteraz oslobodené od víz (pri vstupe do 90 dní za účelom turizmu), no nemožno sa akosi ubrániť pocitu, že boj proti ilegálnej migrácií tu mohol byť viac adresnejší ako celoplošný.
Bez obalu, Japonsko má turizmu už vyše hlavy, čo jasne dosvedčujú aj dáta, ktoré odhadujú počet zahraničných návštevníkov v tomto roku na 35 miliónov čo o je o zhruba desať miliónov viac ako v roku 2023 a ak sa prognózy potvrdia, bude to vôbec najvyššie číslo v histórii. No stačí len vyjsť na ulicu jedného z turisticky najnavštevovanejších miest (Golden Route), Tokia, Kjóta či Osaky a musí byť hneď každému jasné, že turistov je akosi naozaj všade priveľa. Dokonca pri mojej poslednej návšteve japonskej metropoly som počas potulky rybím trhom začul slovenčinu a nato len o pár metrov ďalej češtinu. Znie to možno normálne, ale pred desiatimi rokmi som za dva týždne v Tokiu nezačul rodnú reč ani raz. A ak vás ani toto nepresvedčilo, stačí sa vydať do štvrti Asakusa za bieleho dňa. Predierať sa masou ľudí, šermujúcou selfie tyčkami, či pozujúcimi do kamery pred ikonickou bránou, či alejou stánkov, je doslova na zabitie. Preto keď som sa raz náhodou dočítal v jednom turistickom bedekeri, že do mesta Hačinohe v severnej časti Honšú zavíta len zhruba 2 percenta turistov, ktorí vkročia na Japonsku pôdu, zbalil som si mojich päť švestiek a vyrazil na hlavnú vlakovú stanicu v Tokiu.
Zhruba 630 kilometrovú trasu z Tokia do Hačinohe urazíte šinkansenom Tohoku za tri a pol hodiny. Názov mesta Hačinohe 八戸市 by sa dal voľne preložiť ako "miesto ôsmich," a pravdepodobne pochádza z obdobia stredoveku, kedy bol tento región (dnes súčasť prefektúry Aomori), preslávený pre svoje plemeno vojnových koní. Privítajú vás dokonca hneď na hlavnej stanici, zhmotnené ako nadrozmerná replika Yawata-uma. Tieto ikonické kone zhotovené z dreva, najčastejšie v čiernom a červenom prevedení, sú úzko späté s miestnym folklórom a umeleckým remeslom, niet preto divu, že sú Yawata-uma najžiadanejším artiklom v miestnych obchodoch so suvenírmi. Nuž aj mne by sa zišiel dnes pár koní, respektíve aspoň jeden na presuny, keďže vlaková stanica Hachinohe, kde stojí šinkansen, je vzdialená od centra mesta asi päť kilometrov. Prestupujem teda na lokálny vlak (Hachinohe line), ktorý nielenže spája hlavnú stanicu s centrom mesta, ale pokračuje aj ďalej popri pobreží Tanesashi, ktoré sa tiahne popri Tichom oceáne a ponúka pasažierom vlaku výhľad na dychberúcu scenériu. Chodníčky, vedúce trávnatými lúkami popri skalnatých útesoch a piesočnatých plážach, sú skvelým miestom na prechádzky či cykloturistiku, no ja dnes mierim na samotný začiatok pobrežia, na ostrov Kabušima. Tento maličký ostrov, na vrcholku ktorého stojí svätyňa, slúži každoročne ako hniezdisko čajok čiernych. Počiatky svätyne, ktorá nesie meno po ostrove Kabušima, sa datujú až do roku 1269, no niekoľkokrát prestavaná pôvodná stavba v roku 2015 vyhorela, a tak dnes môže návštevník obdivovať jej už len novozrekonštruovanú podobu. Ostrov, ktorý je od marca do augusta v zajatí čajok čiernych, patrí medzi najvyhľadávanejšie turistické miesta regiónu. Ak vás pri jeho návšteve „označkuje“ jedna z jeho operených strážkyň, nič si z toho nerobte, považuje sa to za šťastie. Žiaľ, ja, aj keď sa motkám okolo chrámu dobrú polhodinu, odchádzam z čistým tričkom, nuž možno nabudúce. Je krásny slnečný októbrový deň a tak sa vydám nazad do mesta po vlastných. Túlať sa predmestím Hačinohe, ktoré je pretkané malými obchodíkmi a ošarpanými rámenovňami, je ako ocitnúť sa v japonskom animáku z deväťdesiatých rokov. Ospalé melancholické malomesto, kde pospávajú mačky vo výklenkoch a vzduch je presiaknutý morom, je presne to, prečo som sem meral cestu až z ďalekého Tokia. K večeru spŕchne, vzduch sa ochladí, kaluže po daždi na zaplátaných cestách sfarbí zapadajúce slnko odtieňmi červenej, ružovej a fialovej. Na stanici zapíjam rezance soba studeným asahi a poberám sa na hotel.
Na druhý deň vyrážam zavčasu na Ranný trh v prístave Tatehana. Mám šťastie, je nedeľa a tak by bol priam hriech nenavštíviť tento legendárny ranný trh, ktorý otvára svoje brány návštevníkom len jeden deň v týždni a to práve v nedeľu. Háčik je v tom, že trvá len do deviatej a tak ešte poloprebudený nastupujem za chladného rána do vlaku. Do odchodu je to ešte pár minút a tak je nás vo vozni len pár. Na opačnej strane uličky sedí žena v plisovanej hnedej sukni a čiernom svetríku až po krk. Náušnice v tvare trojúholníka s belasým kryštálom sa jej jemne zachvejú v poryve prievanu vždy, keď nový pasažier vojde do vozňa. Aj keď sa japonským ženám dá hádať vek len veľmi ťažko, tipol by som jej niečo okolo tridsať. Chvíľu ju po očku pozorujem a do mysle sa mi vkradne predstava, aké by bolo príjemné spoznať ju pri šálke čaju. Predsa len, keď je človek dlho na cestách, samota gniavi a o to viac prahne po rozhovore s človekom a hlavne keď sa zhmotní znenazdajky pri vás v podobe šarmantnej ženy. Z melancholického blúznenia ma vytrhne trhnutie vozňa, vyrážame vpred, za ospalého rachotu kolies sledujem cez orosené okná mihotajúce sa strechy rodinných domov, striedajúce sa so zelenými políčkami. Kútikom oka zachytím, že neznáma v plisovanej sukni si presadne, aby nesedela v protismere jazdy. Aha, takže ani ona nie je miestna, napadne mi. Asi po 3 zastávkach a štvrť hodine cesty vystupujem z vlaku a vydávam sa k prístavu spleťou uličiek. Slnko už zohrialo ranný vzduch a je príjemne. Ako sa tak prepletám ulicami s očami nalepenými na mapu v telefóne, pristihnem sa, ako stojím pri semafóre a vtom stuhnem, neznáma z vlaku kráča ku mne, stretnú sa nám na okamih pohľady a tak si vymeníme nesmelé úsmevy. Teraz už niet pochýb, je to turistka a mieri na ranný trh ako ja. Stojíme len kúsok od seba bez slova a ja túžim, aby červená trvala večne. Tisíc sekúnd až večnosť! Potom, ako naskočí zelená, kráčame ešte kúsok k prístavu spoločne, no ako dav, ktorý mieri na trh hustne, stratí sa mi. Kakofónia zvukov, vrava, pach rýb a vyprážaného oleja sa okolo mňa rozprestrie ako sa predieram davom, stánkami, ponúkajúcimi všemožné špeciality z morských príšer, remeselné výrobky, či ovocie a zeleninu. Trvá mi dobrú hodinu, kým sa vymotám z davu a v túžbe oddýchnuť si od ľudskej vravy a humbuku zamierim do neďalekého parku. Parku Tatehana, ktorý sa týči nad prístavom, dominuje vyhliadková veža Guretto. Vystúpim po príkrom schodisku pod jej úpätím a zastavím pred vchodom do veže, no predtým ako zatiahnem za madlo dverí, naraz spozorniem. Postrehnem, že ktosi stojí za mnou. Otočím sa a skameniem, je to ona, neznáma z vlaku v plisovanej sukni. Obaja sme sa už nemohli ubrániť pobaveniu nad tým, ako sa naše cesty neustále pretínajú, nech sa vydáme kamkoľvek. Už ani neviem kto prvý prehovoril, ale pár minút nato sme štebotali ako starí známi na najvyššom poschodí veže Guretto. Bolo skoro ráno, a tak nikde ani nohy, len my dvaja a panoráma mesta Hačinohe pod nami. Neznáma zrazu už nebola neznáma či žena v plisovej sukni, odteraz už bola Kajó.
Kajó sa síce zastavila v Hačinohe len ako turistka na jeden jediný deň na svojej spiatočnej ceste z návštevy rodičov, ale skvele mi doplnila mnohé informácie o meste a jeho histórii. Napríklad to, že Hačinohe bolo silno zasiahnuté tsunami v roku 2011, počas tzv. Veľkého zemetrasenie vo východnom Japonsku. Pri pohľade na ospalé mesto pod nami, kúpajúce sa v slnečných lúčoch októbrového rána, sa ani nechcelo človeku veriť, čo za pohromu sa tu udiala ani nie pred pätnástimi rokmi. No to nie je jediná kataklizma, ktorej čelili obyvatelia Hačinohe, 15 mája roku 1924 vypukol obrovský požiar, ktorý pohltil veľkú časť mesta. Nie len nim, ale najmä týmto katastrofám je venovaná stála expozícia v Hachinohe City Port Experiential Learning Center, ktoré sa nachádza len pár metrov od vyhliadkovej veže. Pomocou interaktívnych exponátov, článkov z novín a dobových fotografií sa môže návštevník veľa dozvedieť nielen o pohnutej histórii mesta, ale i o prírodných živloch ako tsunami či o zemetraseniach, s ktorými zápasí Japonsko odnepamäti. Ak niečomu nerozumiem, či bojujem s vysvetlivkami v japončine, Kajó mi to s radosťou preloží. Je skvelé mať po mesiacoch brázdenia po Ázii na vlastnú päsť sprievodcu aspoň na malú chvíľu. Na streche centra objavíme terasu s peknou vyhliadkou, stojíme pri rímse a vychutnávame si čerstvý vánok, ktorý sem privanul od oceánu. Zavriem oči a predstavujem si, aké to muselo byť stať práve tu 11.3. roku 2011 keď sa z oceánu za zvuku sirén na mesto valila prvá vlna tsunami.
Hachinohe City Port Experiential Learning Center a zákutia mesta Hachinohe.
Túlame sa spolu predmestím, nakúkame do svätýň či ošumelých výkladov, spoznávame jeden druhého, mesto, jeho históriu. Strácame pojem o čase či o priestore, vedel by som takto kráčať celé hodiny, ba týždne. Čo tam potom, čo bude zajtra a či o mesiac a rok, postoj chvíľka, aká si krásna. Zvezieme sa vlakom do centra, zastavíme sa v Hačinohe Art Museum na výstavu umeleckej keramiky a potom sa prechádzame hlavnou ulicou štvrti Mikkamachi. Je nedeľa, slnečný deň a v meste je práve detský festival a tak je všade plno promenádujúcich sa ľudí. No na rozdiel od rušného Tokia tu panuje pohodička, žiadne masy, žiadna tlačenica, nikto vám nešermuje pred nosom selfi tyčkami. V pasáži s pouličnými stánkami Miroku Yokocho si objednáme tradičnú polievku tohto kraja Senbei-jiru. Kajó ju chce ochutnať najmä pre Nanbu senbei, druh miestneho krekra vyrobeného z pšenice, ktorý je neodlúčiteľnou súčasťou tohto ikonického pokrmu. Slovo senbei označuje ryžový keks, ale keďže na severe Japonska nie sú na pestovanie ryže vhodné podmienky, miestni začali vyrábať krekre z toho čo mali, teda z obilniny. Krekre sú naozaj chutné, predsa len, ako Európan odchovaný na sacharidoch, mám obilniny v chromozóme.
Deň ubehol ako voda, Kajó sa má s niekým stretnúť, no ešte predtým skočíme na autobus, ktorý smeruje von z mesta. Mierime do Hasshoku Center, tržnici venovanej najmä rybím trhom, ale aj obchodom s miestnymi suvenírmi či saké. Kajó vyberie sašimi, z ktorých si navzájom ujedáme a zapíjame ich saké. Vyprevádzam ju k autobusovej zastávke, sledujem, ako si kupuje lístok u šoféra a sadá si k oknu. Posledné zamávanie, autobus mizne v zákrute a je preč. Zrazu sa akoby čas znova pohol a ja sa s trhnutím prebudím z dlhého sna kdesi na parkovisku na periférii mesta. Chvíľu mi trvá, kým sa zorientujem kde to vlastne som a ako sa dostať na hotel. Autobusy chodia riedko a tak sa rozhodnem uraziť asi trojkilometrovú cestu peši, reku aspoň trochu „vytriezviem“ do reality. Kráčam popri ceste prvej triedy po krajnici, kým konečne odbočím na poľnú cestičku, ktorá vedie popri železničnej trati. Lúky sú zaliate slnkom, okolo cestičky hojne kvitnú poľné kvety a spoločnosť mi robia vážky a pestrofarebné motýle. Tak už bdiem, a či ešte stále snívam...
Ešte tú noc Kajó nastúpila na nočný autobus do Tokia, pokým ja som sa na druhý deň ráno vydal opačným smerom do Aomori. I keď nikdy viac sme sa už nestretli, vždy rád spomínam na deň, ktorý sme spolu strávili v meste Hačinohe. Na severnom cípe ostrova Honšú, na pobreží Tichého oceánu, s neznámou z vlaku v plisovej sukni...
