Jedno z najväčších pozemských potešení je plaviť sa na japonský ostrov, touto vetou sa začína záznam v mojom cestovnom denníku, ktorú som si zaznamenal na palube trajektu Tokiwamaru, smerujúceho na bájny ostrov Sado. Z prístavu Niigata trvá cesta bežným trajektom do prístavu Ryotsu niečo vyše dve a pol hodiny a vyjde vás na 2960 jenov. Teda ak vám stačí lístok v druhej triede, no aj keď pre pasažierov prvej triedy je k dispozícií čo to navyše (komfortnejšie sedadlá, miestnosť s futonmi), ja sa cítim prepychovo i v druhej triede. Popíjam plechovku vychladeného piva na palube a sledujem, ako panoráma mesta Niigaty na horizonte pomaly mizne. Popod privreté viečka mi prežarujú lúče slnka, vychutnávam si studené dúšky piva a čerstvý morský vzduch za doprovodu orchestra čajok. Zvláštne, niečo vo mne túži, aby som sa plavil večne a z paluby Tokiwamari už nikdy tam do toho sveta na obzore naspäť nevkročil. Z melancholickej letargie ma vytrhne zvuk motora približujúcej sa lode, ktorá nás míňa v protismere. Je to jeden z hydroplánov flotily Jetfoil, rovnakú cestu ako trajekt, na ktorý som sa nalodil, urazí ani nie za polovicu času. No a keďže čas sú peniaze, za lístok zaplatíte sedem tisíc jenov.
Plavba ubehne ako voda. Do prístavu dorážame ako inak, skoro na minútu presne, niet divu, veď sme v Japonsku. Ostrov, ktorého pôdorys pripomína siluetu motýľa, sa rozprestiera na ploche 854.76 km2. Pomyselné krídla tvoria dve pohoria, ktoré sú v strede spojené nížinou a práve do jej stredu teraz smerujem.Ak sa rozhodnete ako ja pre verejnú dopravu, odporúčam zakúpiť si trojdňový lístok za 3000 jenov, prípadne dvojdňový, ktorý stojí o 500 jenov menej. Takáto investícia sa vám rýchlo vyplatí, keďže jednotlivé turistické lákadlá sú roztrúsené po celom ostrove a cesta k nim sa môže vyšplhať aj nad 800 jenov jednosmerne. Žiaľ, aj keď autobusy na ostrove operujú spoľahlivo, chodia redšie a ani zďaleka nepokrývajú celé územie ostrova, preto odporúčam zvážiť, či si radšej nepožičať automobil a úplne najlepšie taký, ktorý má na strešnom nosiči pripútaný bicykel. Vskutku, pobrežie ostrova o dĺžke 262 km, ktoré lemuje prevažne po celom obvode cesta, je rajom pre všetkých milovníkov cyklistiky. Kráčam mestečkom Ryotsu, pôsobí ako mesto duchov, jediný dôkaz života sú tu stojany plné sépií, či rýb sušiacich sa na slnku pred domcami. Na oplieskanom moste ma míňa pekné dievča na rozheganom bicykli, uškrniem sa, tak predsa tu žijú ľudia.
Nasadám na autobus, ktorý pôsobí ako z minulého storočia, stará pani, ako jediný pasažier, bez záujmu prejde po mne očami. Pozdravím ju aj šoféra, ten len mávne rukou a čosi zamumle. Po pár minútach opúšťame mesto duchov a mestskú zástavbu za oknami strieda malebný plenér nížiny Kakakura, ktorá zo severu hraničí s pohorím Ósado, pokým z juhu zasa s pohorím Kosado. Ťažko dnes uveriť, že tento malebný kus zeme slúžil počas obdobia Nara ako trestanecká kolónia pre politických disidentov, rovnako tak, že miestne bane boli svedkom temnejšej histórie ostrova. Od 18 storočia boli bezdomovci z pevniny posielaní na otrocké práce práve sem. No a nič viac tak neformovalo dejiny ostrova Sado ako práve objav zlata v miestnej bani (Sado Kinzan) na začiatku sedemnásteho storočia. Stala sa dôležitým zdrojom príjmov pre šógunát Tokugawa, dosahujúci najvyššiu prosperitu počas raného obdobia Edo. Niet sa čo čudovať, veď počas 400 rokov ťažby bane vyprodukovali 2300 ton striebra a 78 ton zlata. Ktovie, aká by bola história Sado, ak by sa tu zlato nikdy nenašlo, no mimo sakrálne stavby a krásy prírody, je to práve dedičstvo banského priemyslu, ktoré láka turistov najvýznamnejšími pamiatkami ostrova. No to už stláčam zvonček pri sedadle, aby som dal šoférovi na vedomie, že vystupujem. Dvere sa so sykotom zatvárajú a sekundu na to už stojím ovešaný batožinou v kúdoly prachu na oplieskanej zastávke kdesi v strede polí. Do usadlosti, kde som si prenajal izbu cez B&B, je to ešte pár minút peši po poľnej ceste. Kamienky a prach dávajú môjmu kufru poriadne zabrať, kolieska škripocú a neustále sa zasekávajú a tak ho za sebou vlečiem ako vzpínajúce sa dieťa.
Keď konečne dorazíme k nenápadnej odbočke, strhnem sa, rovno pod tabuľkou s nápisom B&B leží v prachu had. Zdá sa, akoby tu na mňa čakal, že ma privíta. „Koničiva tomodači,“ pozdravím a odbočím na štrkovú cestu, ktorá ma vedie bambusovým hájikom. Prilieta ma privítať aj delegácia vážok, sú všade, niektoré veľké pokojne aj desať centimetrov. Bzučia okolo mňa zo strany na stranu, akoby sa chceli poriadne pozrieť na toho čudného gaidžina, čo sa tu zjavil z ničoho nič uprostred bieleho dňa. Sú ich desiatky, ale ich prítomnosť ma na počudovanie nedesí, práve naopak. Na farme ma víta len oznam na dverách od majiteľa, ubytujem sa v izbičke na konci budovy, hneď pri drevenej šope, na ktorej strešných trámoch visia sušiace sa zväzky cibule a cesnaku. S úľavou sa zbavujem bremena v podobe zaprášeného kufra a vyrážam na prvý cieľ cesty, ako inak, do Sado Kinzan. No čo čert nechce, nad ostrovom sa rozpúta hotová prietrž mračien. Chlácholím sa, že do bane je to ďaleko a tak reku, to najhoršie prečkám v autobuse. Zástavky ubiehajú pomaly jedna za druhou, no cez šľahajúce prúdy dažďa svet za oknom autobusu ledva rozpoznať. No na druhej strane, uškrniem sa, tak hnusné popoludnie ako dnes je najlepšie stráviť kdesi pod zemou. Od zastávky autobusu je to ku vchodu do Sado Kinzan našťastie len pár metrov. Krčím sa pri strieške pred pokladňou a váham, ktorý z dvoch variantov lístkov si mám kúpiť. Obe stoja rovnako 1000 jenov, no pokým prvý vám otvára brány do bane Doyu, ktorý bol vyhĺbený v období Meidži za pomoci modernejších technológií, druhý vás zavedie hlbšie do histórie, do spleti tunelov bane Sodayu z ranného obdobia Edo. Volím druhú možnosť, nevediac sa dočkať, kedy konečne utečiem pred dažďom do útrob zeme a dávnych časov.
Oplieskaná tabuľa pri vchode hlása: celková dĺžka tunelov dosahuje 400 km, čo je ekvivalent vzdialenosti zo Sado do Tokia. Preglgnem naprázdno, dúfajúc, že zase až tak ďaleko sa dnes v katakombách nezatúlam. Klesám štôlňami vyhĺbenými v skale čoraz nižšie, figuríny v životnej veľkosti predstavujú postupne návštevníkom bane rôzne činnosti, ktoré museli baníci naprieč stáročiami zastávať, ako napríklad pumpovanie zatopenej vody pomocou primitívnych zariadení. Keď sa konečne asi po polhodine predo mnou objaví východ na denné svetlo, s nevôľou zisťujem že ešte stále dážď neutíchol a tak zájdem do múzea venovanému histórii baníctva. Zdá sa však, že viac ako exponáty múzea návštevníkov láka miestnosť, kde sa pred malou sklenenou vitrínou tiesni dav ľudí. Každý chce skúsiť šťastie a vyhrať prvú cenu vo vskutku podivnej súťaži, kde sa musí zlatá tehla pretlačiť cez úzky otvor vo vitríne „na slobodu.“ Zdá sa však, že už len zdvihnúť tehlu jednou rukou je pre väčšinu vyzývateľov nadľudská úloha. Pár minút si len tak krátim čas sledovaním nemohúcich účastníkov, no to už dážď za oknami pomaly ustáva a tak sa rozhodnem, že je najvyšší čas vyraziť. Žiaľ, autobus mi ušiel a tak rozprestriem dáždnik a vydávam sa dolu briežkom peši. Lesy a zeleň okolo cesty po tak výdatnom daždi priam žiaria farbami neskorej jesene, až priam režú oči. Och, aký to len kontrast, to pocíti len ten, kto vyliezol z útrob zeme do sveta zaliateho svetlom a farbami. Aj keď stále ešte popŕcha drobný dážď, moja duša prekypuje radosťou, ba priam neviem odolať nutkaniu si zanôtiť. Nikde-nikoho a tak sa pustím do spevu, známa melódia žandárov zo Saint-Tropez vibruje éterom tu na ďalekom ostrove v Japonskom mori, ako si nôtim do kroku. Cesta, ktorá klesá dolu k pobrežiu, je lemovaná ruinami baníckeho inžinierstva, spopod lesnej zelene vykúkajú ruiny skladov, fabrík, či iných pozostatkov industriálnej prítomnosti človeka.
Zastavujem až pri vysokom múre zarasteným brečtanom, do dvora vedie len železná bránka. Chvíľu váham z obavy, aby si ma niekto nepomýlil so zlodejom, no nakoniec sa predsa len odvážim, odtlačím železnú bránku a vojdem do dvora objektu bývalého detenčného centra Aikawa. Podídem k dverám a zatiahnem za kľučku, párkrát ňou silno pomykám, ale zdá sa, že je zatvorené. Nikde ani živáčka a tak sa aspoň prejdem okolo budovy a nazriem do ciel za zamrežovanými oknami. Väznice je jedna z mála zachovaných plne drevených stavieb v Japonsku. Budova chátra zabudnutá v čase, no akoby práve to jej dodáva génius loci, ba na malú chvíľu sa mi zazdá, že počujem stony. Ktovie, možno len prievan, ktorý sa ženie dnu rozbitými oblokmi. Od železnej brány väznice vedie k pobrežiu ulica Kyomachi, lemovaná čiernymi domcami po oboch stranách, na ktorej sídli aj dobová zvonica.
Práve touto ulicou vedie každý rok v júni bujarý sprievod festivalu Yoi No Mai. Účastníci, predvádzajúci tradičný tanec s názvom Aikawa Ondo, nosia na hlavách ikonický klobúk kasa, symbol ostrova Sado, vyrobený z rastliny igusa, z ktorej sa vyrábajú aj rohože tatami. Ďalšia zastávka mojej cesty naprieč stáročiami je Sado Bugyōsho, komplex budov, ktoré slúžili ako Magistrátny úrad, no i miesto, kde sa vyťažené zlato extrahovalo, či ďalej spracovávalo a uskladňovalo. Žiaľ, pôvodný komplex padol päťkrát za obeť požiaru, no zakaždým bol znova prestavaný až do súčasnej podoby. Za vstupné 500 jenov môžete blúdiť labyrintom miestností tatami v priestoroch hlavnej budovy, či dozvedieť sa niečo viac o spracúvaní zlata vo výrobných halách, ktoré sa nachádzajú opodiaľ v areáli. To už dážď úplne ustal a nad ostrovom Sado vykukne z mrakov dokonca nesmelé slnko. Aj keď mám už za dnešok nachodené dosť, k ďalšej ikonickej stavbe ostrova (ba možno aj najikonickejšej zo všetkých), je to už len malý kúsok dole svahom.
Ruiny Flotačného závodu Kitazawa sú naozaj impozantné a práve tu prebiehala posledná fáza pri ťažbe zlata či striebra. Ide o proces, kde sú cenné minerály, ktoré sa získavajú z bane, oddelené od odpadových materiálov, či iných vedľajších produktov. Počas vojnového úsilia sa uskutočnili rozsiahle investície a modernizácia technológií. Výsledkom bolo, že flotačný závod bol schopný spracovať viac ako 50 000 ton rudy mesačne a tak sa stal v tých časoch jedným z najväčších v celej Ázii. No to už ledva vlečiem nohy za sebou, žiaľ, ako na potvoru, ďalší autobus ide až za trištvrte hodinu a tak sa motám uličkami štvrti Aikawa Shibamachi. Nad strechami rybárskych domcov zazriem ruiny historického prístavu Oma a to by som nebol ja, aby som sa ich nevybral preskúmať detailnejšie. Práve odtiaľto sa prepravovala ruda a materiály používané na ťažbu medzi Sado a pevninou počas éry Meidži. Ruiny pilierov nakladacích mostov a žeriavov sa týčia z vôd prístavu ako živé pomníky dôb dávno minulých. Ale to už musím bežať na autobus, lebo inak tu uviaznem na ďalšiu hodinu. Ešte to tak, už teraz od hladu ledva vidím.
Na usadlosť prichádzam podvečer, po hadovi či vážkach ani stopy, no pri vstupe do mojej komôrky ma víta domáca s nakrájaným dýňovníkom, ktorému sa na ostrove hojne darí. Prehodíme pár slov a pochválim sa jej fotografiou hadieho privítacieho výboru z rána, na čo jej hneď zmizne úsmev z tváre. Dozvedám sa, že si mám dať pozor, lebo práve tento fešák je jedovatý. Nuž nabudúce si s ním radšej selfie fotiť nebudem, opáčim. Pýtam sa na reštauráciu v okolí, prezradí mi, že asi vyše kilometer po hlavnej ceste je miesto, kde pripravujú miestne špeciality. Vyrážam na cestu, no medzitým sa už úplne zotmelo a pod nohy mi svieti len mesiac v splne. V každom spadnutom konáriku vidím číhajúceho hada, ba zrazu mi čosi čierne prefrnkne v tme cez cestu. Na mačku to bolo akési priveľké, kto vie, možno medvedík tanuky, ktoré sa tu v poslednom čase premnožili, ako ma varovala pani domáca. Nuž ale aj keby to bol medveď samotný, ja mám hlad a s prázdnym žalúdkom sa naspäť nevrátim ani za nič. Po pár minútach chôdze popri hlavnej ceste konečne dorazím pred nenápadnú bránku chabo osvetlenú vývesným štítom. Odtiahnem posuvné dvere a nazriem dnu, vďaka intímnemu osvetleniu malý priestor reštaurácie pôsobí útulne, čašník ma usadí ku stolu k výklenku a ja si objednávam miestnu špecialitu Burikatsu-don. Tento pokrm sa servíruje s miskou miestnej odrody ryže Koshihikari, s vyprážanou žltochvostou rybou (Kamburi), samozrejme ulovenou tunajšími rybármi. Vyprážané kúsky sú ochutené omáčkou vyrobenou z bujónu ago dashi na báze sóje. Obklopený Japonským morom je Sado obdarené množstvom morských plodov, ako sú krevety, ustrice, či chobotnice Ika. Ale na svoje si tu prídu aj milovníci saké, na ostrove má domov až päť výrobcov tohto tradičného japonského alkoholu, čo je ani nie na 60 tisícovú populáciu ostrova naozaj signifikantné číslo. Nie je nič lepšie ako zaliať výdatnú večeru pár dúškami lokálneho saké. Kanpai!
Na ďalší deň sa rozhodnem nechať banícku históriu ostrova na chvíľu bokom a pre zmenu preskúmať krásy prírody a sakrálnej architektúry. Chrám Seisuiji z deviateho storočia, ktorému ako predloha slúžil slávny kjótsky chrám Kiyomizu-dera s vysunutou terasou, je hlavná destinácia pre každého pútnika, ktorý vkročí na ostrov v tvare motýľa. Problém je, že k chrámu ležiacemu na úpätí pohoria, sčasti nížiny, kde sa práve nachádzam, nevedie žiadne autobusové spojenie, respektíve, ak nechcem trikrát komplikovane prestupovať, nezostáva mi nič iné, ako sa na bezmála 9 kilometrovú púť vydať peši. Do plecniaku vkladám plechovku piva a môj verný dáždnik a vyberám sa na celodenný pochod. Cítim sa ako v rozprávke, kráčam naprieč ryžovými poľami, dedinkami, či roztrúsenými usadlosťami cez nížinu Kakakura a spoločnosť mi robia vážky, túlavé mačky, či ibisy (toki). Tieto ikonické japonské vtáky sú symbol ostrova, niet divu, na rozsiahlych ryžových poliach Sado nie je zriedkavé vidieť kolónie ibisov chocholatých. No málokto vie, že poslední japonskí toki vyhynuli už pred 20 rokmi. Terajšie kolónie sú potomkovia páru ibisov zapožičaných z Číny, ktoré boli tu na ostrove odchované pomocou umelého odchovu.
Sem-tam spŕchne, no vždy zase na chvíľu vykukne slnko a tak kráčam ďalej ako osamelý pustovník, zastavujúc sa pri chrámoch, roztrúsených pri usadlostiach. Keď konečne dorazím pod kopec k vstupnej bráne, od ktorej vedú starobylé kamenné schody naprieč lesom ku chrámu Seisuiji, plný nedočkavosti beriem schody rovno po dvoch. No vtom zastavím ako obarený, pred poslednou bránou, ktorá vedie k chrámu, stojí zátarasa s tabuľou „objekt v rekonštrukcii.“ Dve hodiny cesty sem a pre nič? Lomcuje mnou zlosť, no vtom, na tých kamenných schodoch v tôni storočných stromov, na mieste nabitom duchovnou energiou a pohnutými dejinami ostrova, sa mi v mysli zhmotní stará múdrosť „cieľ nie je tam, kam kráčame, ale cieľ je cesta samotná.“ Možno práve vďaka tomu, že snáď každý - až na mňa, vedel, že chrám je zatvorený, nie je nikde ani živáčka a tak si génius loci tohto miesta môžem vychutnať v plnej samote, vskutku nevšedná príležitosť. Prechádzam prstami po drevenom ornamente na zdobenej bráne, ktorej presné línie postupne miznú pod zubom času a erozívnych účinkov vlhkého prostredia. Rovnako tak zjav samotného chrámu za bránou akoby si brala naspäť do svojho lona samotná príroda, čas, erózia, vlhkosť a mach. Zberám sa pomaly na cestu nazad, ešte sa zastavím pri Seisuiji's Giant Ginkgo, tridsať metrov vysokom strome, o ktorom sa traduje, že má viac ako 1000 rokov. Pod jeho mohutnou korunou sa cítim nielen stratený v čase, ale aj vo vlastnej existencii. Keď sa konečne duchom vrátim do prítomnosti, ešte dobru chvíľu postávam v jeho tieni, akoby som sám zapustil korene, kým sa konečne vydám na cestu cez nížinu Kakakura naspäť do 21. storočia.
Posledný deň na ostrove ma čaká najnáročnejší presun, 32 km by som mal zdolať autobusom s jedným prestupom za vyše hodinu a štyridsať minút. Aby som sa dostal do prístavu Ori, mestský autobus sa musí vyšplhať cez pohorie Kosado a potom kľučkovať po serpentínach až k pobrežiu. Autobus je plný detí v školských uniformách, postupne vystupujú na zastávkach na znamenie a miznú za plotmi domcov popri ceste, len ja a môj otrepaný kufor zostávame.
Na rozdiel od prístavu Ryotsu, z Ori premáva trajekt na pevninu v tomto období len dvakrát denne. No ak sa mi podarí naň nalodiť, úmorná cesta v autobuse sa mi i tak vo finálnom súčte zúročí, pretože trajekt nemieri do Niigaty ako ten z Ryotsu, ale do južnejšie položeného prístavu Naoetsu. Čo pre mňa, smerujúceho smerom do Nagana, znamená ušetriť si časť cesty. No stále je tu hrozba, že ak bude more nepokojné, trajekt nevypláva, aspoň tak ma varovala moja domáca. Do prístavu prichádzam z trojhodinovým časovým náskokom nielen z obáv, aby som nezmeškal poobedňajší trajekt, ale aj aby som mal dostatočný čas si prezrieť dedinku Shukunegi, ktorá leží približne päť kilometrov ďalej. Žena, plaviaca sa v čudnej loďke, pripomínajúcej tvarom veľký sud - presne tento výjav nájdete skoro na každej druhej pohľadnici z ostrova Sado. Je to scéna zo zátoky, ktorá sa nachádza práve v tejto rybárskej dedine, akurát že ta plťka nie je rozpolený sud, ale tradičné plavidlo tarai-bune, ktoré sa v minulosti používali na rybolov. Shukunegi láka turistov aj na viac ako 100 domov postavených prevažne z lodných dosiek, či zo zvyškov materiálu, ktorý sa nespotreboval pri výrobe lodí. Niet sa čomu diviť, keďže v dávnych časoch bola dedina prosperujúcim prístavom a centrom pre stavbu veľkých lodí, nazývaných aj sengoku bune. Niektoré z domcov, tlačiacich sa na seba medzi úzkymi uličkami, dokonca tvarom nápadne pripomínajú trup lodí. To už sa nesie vzduchom trúbenie trajektu na horizonte. Poberám sa pomaly na cestu naspäť do prístavu. Mám šťastie, Japonské more dnes je pokojné, miestne kami mi dovoľujú Sado opustiť.
