Cestovateľ, ktorý sa počas potuliek Japonskom chystá do prístavného mesta Hakodate, by si mal najprv trošku preštudovať históriu tohto pohnutého miesta naprieč stáročiami, umožní mu to vidieť a hlavne vychutnať si aj to, čo by inak zostalo skryté pod povrchom. Teda nie žeby to neplatilo pred návštevou každého mesta, no pri Hakodate akosi predsa len o trošku viac. Oceníte to najmä počas potuliek v historických častiach mesta, ktoré sa tiahnu okolo úpätia hory Hakodate a prístavom. Jedná sa najmä o štvrte Yayoi-cho, O-machi, Suehiro-cho, Moto-machi a Toyokawa-cho, v ktorých sa nachádza veľké množstvo historicky významných budov, postavených v západných architektonických slohoch, ktoré sa zachovali akoby zázrakom až dodnes. Skutočne, akoby zásahom vyššej moci sa cudzineckej štvrti vyhlo či už bombardovanie počas druhej svetovej vojny, či niekoľko ničivých požiarov, z ktorých ten najničivejší v roku 1934 zničil dve tretiny celého mesta (zahynulo 2 166 ľudí, 145 500 prišlo o domov a vyše 11 tisíc budov ľahlo popolom). Vďaka tomu si návštevník, motkajúci sa ospalými uličkami v tôni starých stromov, môže vychutnať dobovú atmosféru miesta, ktoré sa tak významne zapísalo najmä do moderných dejín Japonska. Veď to bolo práve Hakodate, ktoré sa spolu s Nagasaki a Jokohamou v roku 1859 otvorilo svetu ako medzinárodné prístavy (dovtedy bola krajina pre cudzincov nepriedušne uzavretá, teda až na holandských obchodníkov). Americký komodor Perry dosiahol po dlhom vyjednávaní a vyhrážkach to, o čo dovtedy márne usilovali mnohí, rozsekol „sakoku“ (termín, označujúci politickú izoláciu, ktorú Japonsko uplatňovalo v 17. až 19. storočí), a otvoril japonské prístavy pre americké obchodné lode. Zmluva o mieri a priateľstve medzi Japonskom a USA, podpísaná medzi Spojenými štátmi americkými a japonským šógunátom Tokugawa, následne slúžila ako vzor pre iné svetové mocnosti, a k USA sa postupne pridali Veľká Británia, Francúzsko, Portugalsko či Rusko. Následkom toho Hakodate navštívilo mnoho zahraničných obchodníkov, diplomatov, učencov a štátnikov. Príliv západnej kultúry sa výrazne podpísal nielen do dejín mesta či Japonska, ale i do architektonickej panorámy mesta.
Dnes sa už našťastie nemusíte plaviť celé mesiace z Európy ako komodor Pery a jeho flotila, aby ste prešli bránou na Hokkaido, ako sa prístav Hakodate prezýva. Postačí vám nato zhruba štvorhodinová cesta z Tokia, najmä vďaka podmorskému tunelu Seikan, ktorý výrazne skrátil čas cesty z Honšú na Hokkaidó. Ak máte naponáhlo, vnútroštátným letom vám to zaberie hodinu a pol, a pri troške šťastia vás to bude stáť menej ako rýchlovlakom. No nebol by som to ja, aby som si nezvolil „zážitkovejší“ dopravný prostriedok a to cestu po vode. Vystupujem zo šinkansenu v Aomori Shin a mierim autobusom do prístavu k terminálu jednej z dvoch spoločností, prepravujúcich pasažierov na tejto trase. Odkedy je Hokkaido prepojené so zvyškom Japonska železnicou, dovtedy prekvitajúca lodná doprava stratila monopol a dnes už slúži hlavne ako prepravca osobných áut či nákladnej dopravy. Veď kto by sa terígal loďou, ktorej priemerná rýchlosť je 33 km za hodinu, keď môže prefrčať pod morom rýchlovlakom? Niet preto divu, že jediní pasažieri, ktorí na palubu trajektu vkráčajú po vlastných, som iba ja a ešte jeden ďalší pasažier. Žiaľ, ako naschvál, v prístave kotví najobsatrožnejšia loď spomedzi trojčlennej flotily, Hayabusa 3. Nie je tu dokonca ani výťah a tak jediná cesta, ako sa dostať z paluby vyhradenej pre motorové vozidlá do priestoru pre pasažierov, je po strmom schodisku, ktoré je navyše také úzke, že vyteperiť seba i s kufrom hore preverí vaše mentálne i fyzické schopnosti. Je mi útechou, že ma jednosmerný lístok vyšiel len na 2200 jenov, pokým za rýchlovlak by som zaplatil 7500 jenov.
No len čo konečne chytím dych z toho výstupu, s hrôzou zisťujem, že na lodi nie je žiadny obchod či reštaurácie, teda ak nepočítam jeden oplieskaný obstarožný automat na nápoje a instantné polievky. Nuž čo, nemusím sa furt prežierať, vyzujem sa z topánok, zaparkujem kufor v rohu a usalaším sa v miestnosti s tatami do ležiacej polohy. Vyše tri a pol hodinovú cesta cez zátoku Tsugaru teda trávim spolu s ostatnými pasažiermi podriemkavaním v stave príjemnej polobeztiaže. Keď sa konečne prinútim vstať a natiahnuť si tenisky, to sa už na horizonte zálivu črtá hora Hakodate. Desiatky nákladných či rybárskych lodí mieri jej smerom či naopak, čajky škriekajú a vietor mi príjemne hladí líca, otlačené vzorom od rohoží tatami. To sa už i ostatní pasažieri zbierajú na cestu a pomaličky miznú v útrobách lode, až ostanem na celej palube len ja a ešte jeden pasažier. Hora Hakodate pôsobí naozaj impozantne, dnes už len ťažko uveriť, že táto kužeľovitá hora, ktorá pôvodne vznikla sopečnými erupciami, nebola s pevninou vôbec prepojená, a tam kde sa dnes rozkladá veľká časť mesta Hakodate, nebolo kedysi nič, iba more. Postupom času sa medzi horou a pevninou vytvorila pôsobením vĺn a prúdov piesková formácia, ktorá rástla, až sa ustálila do pevniny (asi 1000 rokov pred Kristom), ako ju poznáme dnes. Mesto Hakodate, ktorého história sa začala písať práve tu v 15. storočí, vyrástlo vlastne na takom veľkom pieskovisku. Dokonca názov Hakodate podľa jednej z teórií pochádza z jazyka domorodých kmeňov Ainu, ktorí tu žili ešte predtým, než sem prišli prví osadníci z ostrova Honšú, a znamená ,,plytká pevnosť." No to už ako jediný čudný gaidžin ovešaný kuframi, preskakujúci kaluže a olejové škvrny na palube, ktoré tu zostali po motorových tátošoch, opúšťam loď ako vôbec posledný pasažier Hayabusa 3.
Dvestošesťdesiattisícovým mestom premávajú dve linky električiek (červená a modrá), no žiaľ, väčšinu trasy majú spoločnú a tak je človek odkázaný aj na autobusovú dopravu. Za jednodenný lístok na obe linky električiek zaplatíte 600 jenov, pokým na autobusy 800 jenov. Ak máte v pláne využívať oba dopravné prostriedky, pripravte si 1000 jenov za jednodenný lístok, respektíve 1700 za dvojdňový. No pri koncentrácii väčšiny pamiatok v identických, respektíve susediacich lokalitách, je otázne, či sa vám táto investícia v súčte vyplatí. Upozorňujem, že najmä pri cestovaní autobusmi je človek neznalý japončiny v značnej nevýhode, ale s troškou cviku, internetovej navigácie a obozretnosti, nič neriešiteľné. Musím priznať, že prvá cesta autobusom do hotela naprieč okrajovými štvrťami vo mne zanechala rozpačité dojmy. Risk s lacným hotelom sa mi tiež nevypláca, malá izbička s ošarpaným nábytkom a výhľadom na stenu budovy pôsobí skľučujúco. No hneď na ďalší deň mi Hakodate ukáže svoju krajšiu tvár. Stúpam do strmého briežku pod horou Hakodate k stanici lanovky, ktorá ma má vyviezť na samotný vrchol 334 metrov vysoko nad mesto. Je slnečné októbrové popoludnie a ja kráčam popri cintoríne cudzineckej štvrte, za ktorého múrmi odpočíva aj jeden z námorníkov flotily komodora Perryho, ktorý vôbec ako prvý Američan bol pochovaný na japonskej pôde. Nuž, človek sa túži zapísať do histórie asi inak, ale nech mu je zem ľahká! Po zelenej pažiti pred náhrobnými kameňmi si vykračuje veľký čierny havran, ba zdá sa, že ma zvedavo pozoruje. No to už stojím pred budovou, odkiaľ kabíny lanovky stúpajú každých pätnásť minút hore na vrchol hory Hakodate. Kupujem si spiatočný lístok za 1800 jenov a dúfam, že to bude stáť zato. Samotná jazda trvá niečo okolo troch minút a už po pár sekundách je z kabíny dych berúci výhľad na mesto. Najvyššia platforma rozhľadne na hornej stanici ponúka 360 stupňový panoramatický výhľad, nielen na celé mesto, ale aj na zátoku Tsugaru a okolitý plenér. Človeku sa v takých výšinách až zachce lietať, roztiahnuť krídla imaginácie a zaplieskať nimi nad ligotajúcimi sa pláňami prevaľujúcich sa vĺn zátoky Tsugaru.
Do historickej časti mesta je to z dolnej stanice lanovky len kúsok a nemusíte ani moc pozerať do mapy, aby ste vedeli, ktorým smerom sa vydať. Vežičky kostolov, trčiace nad strechami okolitých budov vám vďačne poslúžia ako orientačné body. Čím viac sa približujem k štvrti Motomachi, tým viac sa mení okolitý ráz budov, japonská architektúra sa miesi s budovami postavenými z tehál a v západných slohoch, a vskutku, jediné, čo vám pripomína, že ste ešte stále v Ázii, a nie na európskom kontinente pred 150 rokmi, sú strechy budhistických chrámov, postavených v tradičnom japonskom štýle. Taký typický architektonický mišmaš, ako sa dá vidieť len v Ázii, je tu priam až dohnaný k vrcholu harmónie medzi dvoma odlišnými svetmi, koexistujúcich v unikátnej symbióze. Preplietam sa malebnými uličkami, jedna krajšia ústi do ešte krajšej druhej a za každým rohom som odmenený objavom čohosi nového. Jeden malebný kút strieda druhý a už keď si myslíte, že ste na konci, ťahá vás to nakuknúť do ďalšej malebnej uličky. Na rozdiel od historickej časti mesta Kjóta, tu sa nepredierate davom turistov, ba sem-tam sa ocitnete v niektorej uličke celkom sám, stratený v myšlienkach, priestore i v čase.
Kráčam po svahu Daisan Zak, a po jednej strane ulice sa rozkladá komplex budhistického chrámu Ōtani Hongan-ji Hakodate Betsu-in (ktorého počiatky siahajú až do roku 1641), pokým po druhej katolícky Kostol Hakodate Motomachi, postavený v neogotickom slohu z roku 1859 (prestavaný do dnešnej podoby v roku 1924). Oltár tohto kostola, vrátane sôch, bol zhotovený z dreva z oblasti Tirolska v Taliansku (dnes súčasť Rakúska), a do kostola ich poslal samotný pápež Benedikt XV. Len o pár krokov vyššie do briežka čnie nad korunami stromov vežička ortodoxného pravoslávneho Kostola Hakodate, postavená ruským konzulátom v roku 1858 (prestavaná do dnešnej podoby v roku 1924). No a zastúpenie má hneď cez ulicu aj anglikánska cirkev - kostol Hakodate Svätého Jána je postavený v modernistickom štýle z roku 1979, ľahko ho rozpoznáte podľa netradičnej konštrukcie strechy na pôdoryse kríža. No to už smerujem k čerstvo zrekonštruovanej budove Old Public Hall of Hakodate Ward, postavenej v roku 1910 na mieste pôvodnej verejnej zasadacej siene (ktorá žiaľ neunikla plameňom veľkého požiaru v roku 1907). Budova je unikátnym príkladom koloniálnej architektúry Hokkaida z obdobia Meidži s prvkami secesnej výzdoby v interiéri. Elegantnej stavbe pristane modro-šedo-žltý náter, možno trošku odvážny, ale predsa. Ba dokonca ladí aj so zeleňou susediaceho Motomachi parku. Návštevník, ktorý sa zatúla do týchto končín, sa môže zvítať s komodorom M. C. Perrym osobne, teda aspoň prostredníctvom sochy, v ktorej je večne spodobnený. Komodor počas návštevy prístavu nazval dokonca Hakodate „najlepším prístavom na svete,“ nuž a takto sa mu miestni odvďačili. No a ak vás z toľkého vandrovania už rozboleli nohy, môžete sa zrelaxovať na lavičke v anglickej záhrade bývalého konzulátu Spojeného kráľovstva v Hakodate. V interiéri sa nachádza stála expozícia s dobovými artefaktmi, vstupné pre dospelých je 300 jenov.
No z toľkého chodenia mi už poriadne vyhladlo a tak mierim do Kanemori Red Brick Warehouses, nákupného komplexu oproti prístavu, ktorý v minulosti mal funkciu ako sklad tovaru. Dnes sedem budov z červených tehál z roku 1909 slúži ako obľúbené miesto nákupov nielen pre turistov. Nachádza sa tu dovedna päťdesiatka stánkov ponúkajúca lokálne suveníry či kulinárske špeciality. No ja sa rozhodnem uraziť ešte pár krokov navyše k Hakodate Morning Market Square, ktorý sa nachádza len kúsok od hlavnej vlakovej stanice. Aj keď po rannom trhu je už dávno ta-tam, v okolitých uličkách a pasážach sídli okolo tristo reštaurácií/vývarovní, špecializujúcich sa najmä na morské príšery či ryby, ulovené z miestnych vôd. Chcem ochutnať miestny ikonický pokrm, Hakodate shio rámen. Má číry vývar z kuracieho alebo rybieho mäsa s množstvom soli, bravčovej kosti, zeleniny, tenkých rezancov a morských rias. Nebol by som to predsa ja, keby som neochutnal v každom meste, do ktorého vkročím, miestny rámen. Údajne je po Hakodate roztrúsených až 150 rámenovní, ktoré servírujú tento druh rámenu, ktorého pôvod sa dokonca podľa jednej z teórií pripisuje tomuto mestu. Pomaličky kráčam s plným bruchom von z centra zástavbou bytových domov. Na okraji asfaltky, ktorú už niekoľkokrát plátali cestári, medzi obrubníkmi raší burina, na oplieskanom zábradlí skáče havran. Ktovie, možno je to ten, ktorého som stretol ráno na cintoríne v Motomachi. Koničiwa, kámoško!
Aby ste sa dostali k pýche mesta Hakodate, pevnosti Goryōkaku z roku 1866, poslúži vám ako skvelý orientačný bod veža s rovnakým názvom Goryōkaku Tower. Práve z jej rozhľadne, ktorá sa nachádza 90 metrov nad zemou, budete mať možnosť objaviť, prečo je taká slávna. Jej pôdorys vytvára nádherne symetrickú päťcípu, respektíve šesťcípu hviezdu. Pokým vonkajší obvod pôdorysu hviezdy tvorí vodná priekopa obohnaná kamennými hradbami, jej vnútorný areál zeleň, ktorej dominujú ako inak, sakury. V centre pevnosti nájdete repliku budovy bývalého magistrátneho úradu, ktorej pôvodnú konštrukciu zbúrali po páde šogunátu v roku 1871. Pevnosť, ktorá bola pôvodne postavená na odrazenie ruskej invázie, neskôr zažila občiansku vojnu, či pád šogunátu, je dnes už len mierumilovným miestom, kam sa chodí za relaxom, históriou či obdivovať kvitnúce sakury, ktorými je pevnosť doslova obklopená. Potom, ako vyskúšam burger s hranolkami a zapijem ho pollitrom piva s logom siete rýchleho občerstvenia Lucky Pierrot, ktorá sídli len pár metrov od pevnosti, zamierim sa prejsť popri vodnej priekope pevnosti Goryōkaku. Je nezvyčajne teplý októbrový deň, park je plný hrajúcich sa detí či párikov, okupujúcich lavičky okolo vodnej priekopy. Nakoniec predsa len jednu prázdnu objavím pod stromom sakury, sadám si a vychutnávam posledné popoludnie v meste postavenom na piesku. Spoločnosť mi robí ako inak, môj večný sprievodca mestom Hakodate, havran.
